LISTY Z MODREJ KRAJINY

List prvý : „ Liebesbrief“

Ty stojíš na zastávke a ja prechádzam okolo teba. Je to zvláštne, pozeráme sa na seba a predsa sa akože nevidíme. Delí nás len pár metrov. Je to zvláštne, sme tak blízko seba a predsa tak ďaleko. Kráčam ulicou, ty tam už nie si. Je to zvláštne, ja ťa tam ešte stále vidím. Ponáhľam sa vlak a ty si zrazu čierny pasažier v mojom srdci. Je to zvláštne, chcem, aby si konečne mal lístok.

Má to tak byť? Začínam sa báť, že slnko bude vychádzať na západe a zapadať na východe a my sa stratíme niekde kde bude všetko večné a nič nebude plynúť a nič nebude jedinečné.

Cítim niečo nehmatateľné a prchavé všade okolo nás. Si tak ďaleko a predsa nie si. Som v Modrej Krajine a myslím na modro. Sínusoida tvaruje moju Modrú Krajinu. Ty za to môžeš, že nenávidím matematikov!!! Ľudia sa náhlia, utekajú, stoja, plačú, kričia, milujú a nenávidia sa...a ja počítam a počítam. Dni...bez teba. Ty kalkuluješ...Ľudia zase utekajú. Utekajú pred číslami, utekajú, preč, náhlia sa. Ale kam??? Neutečú...ani ja.

Ja milujem, milujem bez príčiny. Milujem egoistu. Hoci v podstate je každý jeden z nás egoistom v tom svojom presne určenom význame bez hraníc. Nie, nechcem ťa meniť. Matematické zákony sa nedajú zmeniť. Ale chcem naozaj tak veľa, ak chcem, aby si bol viac človekom? Chcem naozaj tak veľa, ak chcem, aby si nebol náhliacim sa, utekajúcim, kričiacim, bažiacim, počítajúcim kandidátom na lepší zajtrajšok??? Ja nechcem tvoje peniaze, nechcem počítať, nechcem počuť ich hrmot, nechcem cítiť ich silu. Chcem, aby si pochopil, že nemá zmysel, ak nepochopíš...

Chcem, aby si ma navždy vysťahoval z Modrej Krajiny. Chcem, aby si videl, že modrý je aj kúsok neba. Chcem, aby si videl, ako stromy spia v tom nehmatateľnom a prchavom všade okolo nás. Chcem, aby si počul ozvenu ľudskej duše. Ozvenu aj mojej duše.

Jasné...nikto nie je ideálny, ani ja, ani ty, ani on, ani ona, ani my.

Je to zvláštne...tešíš ma, meníš ma, dávaš mi, berieš mi, bolíš ma. Ale bez teba to nejde. Som zvláštna, neutečiem pred tým...neviem...možno nechcem.

Znova sa mi páči v Modrej Krajine. Páčia sa mi slzy, modré slzy z modrej duše. Páči sa mi žiť na modro. A nebojím sa tak žiť.

Zrazu neviem čo chcem...alebo chcem čo neviem....

Už to viem! Opúšťam modrú Krajinu, lebo milujem....

List druhý : „ Herečka z Modrej krajiny“

Ani neviem prečo ti píšem tento list, možno ho vôbec nikdy nebudeš čítať, lebo ho možno vôbec nikdy neodošlem, ale musím písať. Možno sa pýtaš, prečo píšem práve tebe...a ja odpovedám: „Komu inému??“ . Možno už zajtra bude všetko inak. Ale teraz ležím v posteli už tridsaťdva hodín a nevládzem sa postaviť. Nemám chuť nič urobiť. Dookola počúvam Nočnú optiku a tá moja je úplne zahmlená už tridsiatudruhú hodinu.

Vieš čo bolí najviac?

...KLAMSTVO

Klamstvo bolí. Bolesť je ako zima. Len tak ľahko ju nevyženieš, ak nevieš ako. Mrzne. Už zamrzlo všetko. Zamrzla voda v studni, zamrzol úsmev, zamrzlo srdce. Zima praští až v kostiach. Trafika je dávno zatvorená...už mi nikto nepredá ani zápalky.

A tak staviam obrovské javisko, skúšam kostýmy, masky. Hrám jednu hru za druhou...jednu sezónu za druhou. Ide mi to celkom dobre. Diváci sa striedajú, niektorí tlieskajú, niektorí sa dokonca celkom dobre bavia, niektorí nechápu, niektorí kritizujú, ale nikto nevidí, nepočuje zimu. Zima sa vlastne nedá počuť. Zvláštne, ja chcem, aby počuli.

....možno raz príde kúzelník a zachráni ma.

List tretí : „ Posledný list Johnnymu “

Ako sa mám?? A čo mám nové??....veľa!!

Plním si sny...Žijem v Pestrofarebnej Krajine plnej skvelých ľudí a farby ma bavia..

Ako som sa dostala z Modrej Krajiny??....neuveríš, ale sama!

Mám teraz nekonečne veľa možností a som rada, že ty už nie si jednou z nich. Krajina, v ktorej žijem je mozaikou farieb, mozaikou vôní, citov a pocitov a každý deň dokladám nové, malé, farebné kamienky. Stále verím v Modrú... nočný tmavomodrý kúsok neba vpíjajúci po troškách Mliečnu dráhu jemne dýcha na moje sny. Chcem spoznať ešte veľa vecí, chcem získať ešte veľa nových, farebných kamienkov, chcem sa nechať unášať vlniacimi sa pocitmi, ktoré pália tak príjemne mrazivo až v kostiach. Usmievam sa, plačem, túžim, modlím sa, cítim, zrejem, vnímam, hľadám...

...ak hľadáš a chceš nájsť, najprv musíš niečo stratiť.....

Občas nechám vkĺznuť do dlane tajomstvo, tajomstvo utkané z času, utkané z nitiek, ktoré vedú odniekiaľ nikam a späť.

Čas je Modrý zmysel, zmysel je dvojtvárny, duša má len jednu tvár, tvoja tvár má dve duše...

Tak sa maj krásne v tom svojom dvojumelom šťastí plnom nezmyselných čísel. Ponáhľaj sa, utekaj, krič, miluj a nenáviď....

...kdesi vnútri si ako ozvena, ale ja už dávno nepočúvam.

Žijem v Pestrofarebnej Krajine a som pripravená znova milovať...

List štvrtý : „ Tvoje rekviem...“

Kdesi vnútri si sa začal čoraz hlasnejšie ozývať, ozýval si sa ako vyblednutá spomienka, ktorá pripomína fotografiu z tridsiatych rokov minulého storočia. Niekedy som premýšľala nad tým, ako sa asi máš. Nevideli sme sa štyri roky. Žili sme v rovnakom meste, ale pohybovali sa vždy na inom mieste. Niekedy, keď som kráčala ulicou, tajne som dúfala, že sa náhodou stretneme v dave. Ktovie ako by sme sa asi zatvárili. Možno by sme len prešli okolo seba ako dvaja cudzinci. Pred pár rokmi milenci, po pár rokoch už len dvaja cudzinci.

Spomínam si, ako si mi raz, keď jediným naším svetom sme boli my, povedal : „budem ťa milovať až po smrť, budem ťa milovať do konca života“.

Hmm...do konca života...niekedy človek povie toľko hlúpostí, plané sľuby do večnosti.

Je úplne obyčajný večer, pozerám úplne obyčajné správy ako každý večer v rovnakom čase.

A teraz kráčam ticho na cintorín, prechádzam popri starom strome, ktorý kropil nielen dážď, ale pred piatimi rokmi, večer čo večer aj moje slzy. Kráčam a neplačem, hoci srdce mi zviera pocit zvláštny. Kráčam a v ruke zvieram biely kvet. Život ide ďalej. Ja si žijem v Pestrofarebnej Krajine so srdcovou vadou a ty už nemáš čo riešiť. Zanechal si veľa stôp, veľa rán i bolestí v ľudských dušiach. Kde teraz blúdi tá tvoja nik netuší.

Nič sa tu nezmenilo. Stará lavička pod ešte starším stromom, tá istá cestička, to isté ticho. Pribudol len biely kvet na novom hrobe.

Tak sa maj krásne, teraz už viem, že moje listy určite nikdy nebudeš čítať, len som ti chcela povedať, že už dávno som ti odpustila....