Dvere a čas (5/5)

Jej príchod bol rýchly.

Malcolm si sotva všimol, ako sa v chodbe vytvoril interdimenzionálny portál. Rozmýšľal tak zúfalo, že temer nezbadal, ako k nemu pristúpila. Uvedomil si jedine, že v predsieni bude zase odstraňovať následky malého tornáda, ktoré zo sebou zakaždým prináša.

Samotné odbíjajúce hodiny Charlie nerozrušili, keďže pozabudla na ich obludný vzhľad. No následný Malcolmov krátky (o to výstižnejší) výkrik, ju upozornil na to, že sa voľačo dôležité zomlelo.

„Čo sa deje, John?“

„Ona dorazila,“ vyhekol.

„Zdravím ťa, John Malcolm,“ povedala medovým hlasom.

„Aj ja teba....ehm, akosi mi vypadlo tvoje meno,“ zahabkal s pohľadom šteňaťa, ktoré sa práve vymočilo na koberec.

„Si drzý,“ pokračovala rovnakým tónom, „ale dnes ti to odpustím. Asteroth – tak sa volám. Nezapíšeš si to?“

„Netreba,“ odvetil.

„Si si istý?“

„Áno.“

„Fajn. Zopakuj mi teda moje ctihodné meno,“ rozkázala mu. „Máš desať sekúnd,“ dodala s úsmevom.

Malcolm otvoril ústa s tým, že bleskovo vysype to prekliate slovo, ale nemohol. V hlave sa mu rozvírili všelijaké spomienky. Život mu prebiehal pred očami. Zrazu si spomenul na akýkoľvek detail – čo jedol v KFC pred troma rokmi, aký tringelt dal taxikárovi, keď ho viezol pred týždňom na stanicu, akej farby bol la, ktorý skrášľoval matkin nechty na jej pohrebe, ktorého sa zúčastnili traja ľudia – a iné nepodstatnosti. A hoci mu srdce búšilo o sto šesť, pumpovalo mu krv do osprosteného mozgu, pokúšajúc sa o získanie informácie, nestačilo to.

Neprichádzalo mu to na um, preto si vrazil.

Zabralo to a Malcolmovi sa rozsvietilo.

„Asteroth,“ takmer zareval. Potom sa (konečne) postavil.

„Si zábavný,“ znova sa uškrnula. „Prejdime však k obchodu,“ zvážnela, hlas sa jej zmenil zo sladkého a teplého na horký a chladný, „pre ktorý som sa sem unúvala. Dúfam, že si prichystaný. Lebo keď nie, vieš, čo by nasledovalo.“

Malcolm to samozrejme vedel. Prikázal si to vedieť – ešte vtedy, keď ho navštívila po prvý krát. Preto sa Jej nikdy nesprotivil. Ale-

„Nerozumiem,“ zaznel ženský hlas. Malcolomvi sa zdalo, akoby prenikal z hlbokého vesmíru.

Bola to Charlie. Celý dialóg ju poriadne zmiatol. Potrebovala zistiť viac.

„Ale, ale, ktože sa ozval,“ nadhodila Asteroth.

„To je-“ v rýchlosti sa rozhodol, že Charliene meno nevysloví, „-dnešná ponuka.“

„Výborne. Trochu ju pouč. Rada o sebe počúvam.“

O tom Malcolm v najmenšom nepochyboval.

„Prečo?“ namietol.

„Snáď sa neprotivíš môjmu rozkazu?“ povedala štýlom, akoby túžila počuť kladnú odpoveď.

„Nie,“ sklamal ju. Potom sa nadýchol, otočil sa k Charlieným dverám a nezaujato spustil: „Asteroth nepochádza z nášho sveta ani z našej dimenzie. Väčšinu času trávi na miestach pripomínajúce peklo alebo dačo podobné. Viete, Ona je deva-“

„Žena?“ prerušila ho Charlie.

„Nie, aj keď tak vyzerá-“

„Ako?“ skočila mu opäť do reči.

„Ako príklad dokonalej krásy v priliehavom oblečení, v obdobnom, aké nosila Xena v seriály,“ vysvetlil. „A prosím, nechajte ma to dohovoriť.

Už mlčala.

„Takže, jej výzor nie je pravý, je to ilúzia. Môže na seba podobu každého človeka, ktorého zabila. Asterothin skutočný zovňajšok,“ zasekol sa, pretože musel prehltnúť riadne veľkú slinu, „je ohromujúci,“ dodal a začal ju opisovať v ozajstnej nádhere – monštrum dva metre vysoké, vyzbrojené štyrmi končatinami a šiestimi mŕtvolnými chápadlami vyliezajúcimi z chrbta, monštrum karmínovej farby, akoby bolo zrodené zo samotnej krvi, monštrum s dvanástimi ostrými „prstami“, s hlavou s párom od seba vytočených rohov, s dvoma mimozemskými sýtočiernymi očami a s ústami plnými nechutne špicatých zubov.

„Čo je však najstrašnejšie,“ končil, „v prirodzenej podobe je obklopuje akási aura zla, ktorá mi spôsobovala triašku. Pohľad na ňu som prosto nevydržal...“

I keď si to Charlie perfektne nepredstavila, bola zdesená. Opäť ju prepadla ľútosť voči Malcolmovi. A azda aj niečo hlbšie – niečo, čo núti samaritánovi pomáhať všetkým, ktorí potrebujú pomoc.

„Dosť,“ vložila sa do toho Asteroth, ktorá sa počas Malcolmovho monológu hrdo vyškierala, „je čas.“

V Charlie vzplanula iskierka nádeje, žeby sa Malcolm pokúsil vysekať ich z toho, prehovoriť Asteroth, aby sa dnes-

„Nech je to za nami,“ nezaváhal Malcolm, „avšak máme menší problém. Zamkla sa a ja...“

„Si neschopný slaboch,“ doplnila ho a vykročila ku kúpeľni (záchodu). Keď bola bezmála pri dverách, akoby náhle narazila na neviditeľnú stenu. Tvár sa jej zachvela, vlasy zbeleli a optický klam sa strácal.

Ustúpila späť.

„Ja, ja ne....,“ jachtala Asteroth, „svetlo....ma ničí...“

„Aké svetlo? Nič tam nie je,“ divil, ale vzápätí sa rozpamätal, ako pred troma dňami v totálnom zúfalstve čarbal na zrkadlo. Ono to funguje, sakra!

Asteroth sa chytro vzchopila: „Toto ti nevyšlo, John Malcolm. Voľačo ti poviem – zunoval si sa mi. Všetko sa pri tebe strašne komplikuje. A ja,“ podišla bližšie Malcolmovi, ktorý na nešťastie stál príliš ďaleko od svojej spásy, „milujem prostoduchosť.“

Charlie si spočítala dve a dve. Ak chcela Malcolmovi helfnúť, musela konať. Pustila sa do hľadania správneho kľúča (zo záhadných príčin vytiahla zväzoček zo zámky).

No boj bol vopred prehratý.

Asteroth sa po druhý krát a naposledy ukázala Malcolmovi v plnom pôvabe.

Byt preťal neopísateľný výkrik – práve vtedy, keď sa Charlie podarilo otvoriť tie prekliate dvere.

Znova uzrela Malcolma. Spomienky na slečnu Emu, na tú milú tetu, ktorá sa o ňu vždy vzorne starala, sa vrátili.

Nezniesla to, s plačom vybehla z bytu.

Hodiny z obývačky zmizli, zanechajúc obhorený obrys, aby nikto nikdy nezabudol, že tam boli.

Čo to bolo za kravu?, hútal Ed pri ceste z nočnej výpravy. Preháňať sa teraz po schodoch, kto to kedy videl! Skoro ma zrámovala. Ale zdala sa mi nejaká povedomá...Áno, bola to tá Malcolmova štetka. Mal by som sa s ním porozprávať. Predsa si sem nebude vodiť kadejaké ženské, ktoré navyše robia hurhaj. Nie, nie, drahý priateľu, takto to ďalej nebude fungovať. Uspokojovať sa dá aj inde a ja ho rozhodne nestrpím-

Zarazil sa. Stál pre dverami svojho domova s nachystaným kľúčom. Lenže ho nepotreboval. Bolo otvorené. Som si nabetón istý, že-

Zrazu mu do nosa udrel prenikavý puch. Pripadalo mu to ako zmes najsmradľavejších a najodpornejších aróm sveta. A kúrňava, povedal skorej zo zvyku.

Vošiel dnu. Poobzeral sa, ale nevidel nič zvláštne. Vtom sa pred ním zjavila tmavá silueta postavy.

„Ah, to si ty, zlato,“ povedal, pozerajúc sa na manželku. „Prečo nespíš?“

Ale ona nedopovedala. Iba podišla k vypínaču a zažala svetlo v izbe.

„Nevieš náhodou niečo o tom smrade?“

Mlčky sa k nemu otočila tvárou a usmiala sa.

„Chýbal si mi,“ prehovorila.

„Nie si námesačná?“ čudoval sa. Lebo ak áno, po tých zadubených a vydieračských doktorov s tebou chodiť nebudem. Pekne sama-

Zaregistroval podivné hodiny v kuchyni.

„Zase si bola nakupovať na blšáku,“ zazúfal.

„Naozaj si mi veľmi chýbal.“

„Šibe ti alebo čo?!“ nahneval sa Ed, pripravený sa s ňou fajne pohádať a poslať ju víťazoslávne do postele. No najprv sa rozhodol, že zavrie dvere, aby ich nerušili.

Pred jeho očami sa milujúca manželka premenila na hnedovlasú krásku....

Dvere potichu zapadli.

Cvak.