Tanec na hroboch

Poďme sa prejsť na cintorín, vraví.
Tak sa vlečiem za ňou,
unavený a bledý z neustálych roztržiek
uprostred dotrhanej duše.
Brána k smrti sa zrazu zmení na bránu k životu.
Prechádzame pomedzi temné apartmány
vystrašených duší
a smejeme sa nad menami,
ktoré títo nešťastníci používali
v čase svojho bezduchého starnutia.
Ona nečakane vyskočí na hrob
a elegantnými pohybmi skáče a tancuje
a skáče a tancuje...
Vravím, neruš mŕtvych, moja milá,
no ona počuje len temné tóny smrti
a ďalej tancuje ten pohrebný valčík.
(Ave, drahá, zatancuješ ho i na mojom hrobe?)
Potom mi umiera v náručí,
bozkami mi posiela telegramy smrti!
A mňa napadá,
že táto krehká kvetinka je v skutočnosti môj čierny anjel
prvého rána temného sveta,
moja víla Faunovho labyrintu,
s ktorou chcem navždy zotrvať
v mŕtvom tichu tónov requia za naše stratené duše.
Jej cintorínska láska bude môj nekrológ:
„Hľa, až tak moc hľadal smrť tento muž,
že pri tanci nečakane popýtal ju o ruku“

No ona len ďalej skáče a tancuje
skáče a tancuje...
Hroby sú jej pódiom.