Pastelové farby sú iba výmysel

Úpenlivé zvonenie budíka o pol siedmej ráno prebudilo Borisa. Snívalo sa mu o diaľkach, alkohole a nejakej modelke. Tak, ako každé ráno išiel najskôr na záchod, do kúpeľne, prezliecť sa a konečne do kuchyne, kde už zostatok rodiny veselo raňajkoval. Pri natieraní chleba vždy prišla rovnaká otázka.

- Ako si sa vyspal?
- Normálne.

A po nej tá druhá.

-Čo máš dnes v pláne?
- No, školu a potom sa uvidí.
- No vidíš.

Nikdy nechápal, čo má vidieť. Vlastne už 10 rokov, odkedy nastúpil do prvej triedy, deň, čo deň nevie, čo má vidieť. Po klasickom balíčku otázok dojedol, zatiaľ čo mu mama pripravila jedenie do školy. Napokon išiel na zastávku. Nikdy tam nikto, okrem neho, nečakal. Býval v najväčšom zapadákove na svete.

---

Budík zazvonil o pol siedmej. Marika bola už dávno hore - čakala na zvukový signál, aby mohla vyjsť z postele. Manžela nechala v pokoji spať a po ranných rituáloch išla pripraviť jedlo. Pred rokom ho robila aj pre syna, ten sa však už odsťahoval. Boli sami. Každý deň ju pobozkal na čelo a sadol za stôl. Plnými ústami sa pýtal.

- Tešíš sa? Dnes je tvoj prvý deň v práci po ...... rokoch.
- Vlastne, som trochu nervózna a....
- To je fajn zlato. Držím ti palce. Už musím.

Marika si sadla na prázdnu stoličku pri chladničke a vnímala každodenný pokoj. Zároveň nervózne pokukovala po hodinách, aby neprešvihla autobus do mesta.

---

Vlaková zastávka bola na rozpadnutie. Zostalo z nej staré, nebezpečne vyzerajúce plechové torzo. Pohľad na ňu vám asociuje slová typu gangréna, tetanus. Prehistorická drevená lavička držala pokope už iba silou vôle.

Boris to tu mal celkom rád. Prišlo mu to inšpiratívne. On sám písal básne, dostával jednotky, čítal knihy. Také tie, čo im nerozumiete ani prekliaty názov. Intelektuál. Sadol si na tú drevenú obludu, vytiahol notes a začal písať niečo existenciálne ťaživé. Dnes ho, ale niečo vyrušilo. Konkrétne niekto.

Pani okolo 40tky si sadla vedľa neho. Ona napravo, on naľavo. Po miernom šoku nezabudol na slušnosť. Pozdravil.

- Dobrý deň.
- Dobré ráno.

Nastalo trápne hmatateľné ticho. Zažiera sa vám do podvedomia. Núti rozmýšľať nad témou rozhovoru a nad tým, či sa vôbec máte obťažovať snažením o hovor. Až do príchodu vlaku sa to nezmenilo. Nastúpili a každý si sadol do iného kupé. Veľa ľudí nejazdilo.

---

- Ako si sa vyspal?
- Dnes nie veľmi dobre.
- Čo máš v pláne?
- No, vlastne asi nič.
- No vidíš .


- Tešíš sa na druhý deň v práci?
- Vlastne, celkom áno. Je to zmena. Síce zatiaľ zarovnávam kartotéky, ale...... vnímaš ma?
- ..... áno
- Čo som povedala?
- Teraz na to nemám láska čas. Musím ísť. Papa.

Aj v ten deň sa stretli na zastávke.

- Dobrý deň.
- Ahoj.

Marika prekonala ostych a prevzala iniciatívu.

- Dnes je pekne, však? (hlúpa, hlúpa otázka, mohla som vymyslieť niečo originálnejšie, teraz si o mne musí myslieť, že som úplne tupá)
- Áno, ehm, ale asi bude pršať. (tou otázkou si ma teda dojala)
- Hej.

Podobne ako včera, pred ešte väčším trapasom ich zachránil vlak.

---

Chalan sa zobudil 10 minút pred pol siedmou. Tie minúty navyše venoval rozmýšľaniu, ako si spríjemniť cestovanie a či by sa mal bližšie zoznámiť s tou pani.
Crrrrr
Keď vykonal všetky ranné rituály a zodpovedal všetky otázky, šiel na zastávku. Výsledkom jeho namáhavého uvažovania bol mp3 prehrávač v jeho vrecku.

Raňajky dojedené, muž na ceste do práce. Zostávalo jej pár minút. Išla do izby, ktorej hovorili knižnica, aj keď tam mali tak 10 knižiek. Aby vydržala to ticho vo svojej hlave, čo máva na zastávke, zobrala si jednu z nich.

Boris už sedel na svojom mieste, keď prišla Marika. Mal na ušiach slúchadlá. Posunkom ruky naznačil pozdrav, ale ďalej sa jej nevenoval. Bola rada. Vytiahla Stokerovho Draculu a s chuťou sa začítala do predhovoru prekladateľa.

---

Každý deň rovnaký. Budík, sprcha, jedlo, otázky, zastávka, ticho- to ťaživé ticho, zúfalo im pripomínajúce domov. Našťastie si obidvaja už celkom zvykli. On toľko pesničiek nepočul za celý život, ona tak mnoho literatúry neprečítala od tehotenstva. Vtedy iba jedla a listovala na záchode.

---

Marika to na nasledujúci deň už nezniesla.

-Volám sa Marika.
Borisa to prekvapilo.

- Ja som Boris.
- To je náhoda. Aj môj syn sa tak volá.
- Hej , náhoda.
- ............
- .............
- Kam chodíš do školy?
- Na gymnázium v meste.
- Fajn.

Príchod vlaku.

---

Na ďalší deň pokračovali v rozhovore, akoby nikdy neskončil.

- Si tam šťastný?
- Kde?
- Na gymnáziu.
- Áno, som. A vy?
- Čo ja?
- Kde pracujete?
- V jednej firme. Je to celkom nuda. Nebudem ťa tým zaťažovať. Ani muža to nezaujíma.
- Dobre, ako myslíte. A ..... ste tam šťastná?
- Tam ... tam áno.

Vedel, čo tým myslela. Doma to asi nebola žiadna sláva. Keby chcel, určite by z nej teraz dostal všetky tajomstvá. Je rozrušená. Celkom ju chápal.

- A doma?
- Mám manželstvo, čo trvá 20 rokov. (nevedela, prečo mu to hovorí a nezakryje sa radšej nejakou frázou)
- A ?
- Ako to myslíš a? To snáď hovorí za všetko.
- No, nie som ženatý. Nehovorí.
- Tak mám muža, ktorý si ma nevšíma, asi niekoho má a svoju prácu miluje oveľa viac ako mňa. Stačí? (BOŽE!!!)
- Trochu klišé, nemyslíte?
- Hej.(usmiala sa)
- ......
- ......

---

O 24 hodín začal s rozhovorom Boris. Vlastne to z neho iba tak vyletelo.

- Mňa zasa nemiluje rodina. Každý deň mi ráno dávajú tie isté otázky. Vždy po škole tie isté. Nezaujímajú sa o mňa.
- Možno... snáď......... hlavne nedopadni ako ja.

Náhly závan úprimnosti k sebe samej a chalanovi prerušilo húkanie vlaku. Obidvaja nastúpili, každý do iného kupé so svojimi myšlienkami.

---

-Ako si sa vyspal?
- Dobre. Cítim sa zvláštne.
- Čo máš dnes v pláne?
- No, chcem asi vyskúšať heroín, potom budem mať sex bez kondómu a zakončím to samovraždou.
- No vidíš.
- Čo vidím? Čo vidím , mami?!
- Prosím?

O pár domov ďalej tiež prebiehala diskusia.

- Tak, čo ďalší deň v práci?
- Skvelý. Vlastne sa tam vždy teším.
- To je milé. Už......
- Musíš, ja viem.
- Áno, musím, veď vieš. Zarábať.
- Láska?
- Áno?
- Miluješ ma ?
- Ehm..........

---

Obidvaja sa dostavili na zastávku trochu neskôr. Pozreli na seba, zasadli na svoje obvyklé miesta. Ona napravo, on naľavo. Bolo to zvláštne, ale prišli si tam tak navyše a oveľa viac cudzí ako včera, alebo predvčerom.

- Dnes je pekne, však?