Jedno pohryznutie nestačí
http://citanie.madness.sk/view-6433.php
Haló? Si tam?
Kde si?
Kde sa toľko...ah, konečne...
Poď, musíme sa pozhovárať... Čo je? Vari sa ma len nebojíš. Hm, už to chápem. Dlho som ťa nenavštívil a ty si na mňa dočista zabudol. Dovoľ, nech sa ti pripomeniem. Volám sa Svedomie. Hlúpe meno, ja viem, lenže to je tvoja chyba, si ma mohol pomenovať, ako si chcel. Napríklad Fero, Jožo, ale aby to nevyznelo diskriminujúco, tak aj Peťa, Janka,....atď. Výber veľký. Keby si to spravil, určite by si na mňa tak ľahko nezanevrel. A ja som ti mohol toľkokrát zachrániť kožu.
Čo bolo, bolo. Prejdime radšej k tomu, prečo som tu. Keďže si sa neozýval, ja som to nevydržal a prišiel som z vlastnej vôle. A že to nebolo práve jednoduché! Si mi nastavil rôzne prekážky, len aby si ma umlčal. Veru, veru, nechcelo sa ti viac počúvať ten môj dotieravý hlas. Tak si sa robil hluchým. Skoro ti to vyšlo. Skoro. Musíš však pochopiť, že mi išlo o holý život. Šéf nemá rád, keď jeho pracovníci zlyhávajú. Síce by ma nevyhodil (popravde si myslím, že to ani nie je možné), ale pekne by ma šupol do inej hlavy. To by bola katastrofa, človeče! Ja som sa tu krásne zabýval za tých pár rokov. Som si to tu vyčačkal a upravil podľa seba. Parádne bývanie. Keby som sa musel sťahovať, asi sa zabijem...
Kurnik, zase som odbočil. Tak, prečo som tu. Prišiel som ti pomôcť. Možno to nerobím z nezištných príčin, ale tebe to môže byť fuk. Ty aj tak len získaš...
OK, poď...hej, prečo sa smeješ? Čo ti je na smiech? To, že chcem z teba spraviť lepšiu bytosť? Ach jaj, s tebou je kríž. Už ako malý si bol pekný kvietok. Nemysli si, že som ťa nevidel. Asi pre teba nová informácia, ale ja tu som od tvojho narodenia. Fakt, nekecám. Lenže do takých siedmich-ôsmich rokov som nesmel zasahovať. Vlastne, skúšal som, ale boss ti nainštaloval nejakú ochranu. Vraj sa vtedy rozhoduje o tom, ako to vypáli. Či bude treba prísnejší dozor alebo či sa prenechá väčšia voľnosť, v čom bude dotyčný prekvitať a v čom bude naopak upadať...a podobné sprostosti, ktorým nerozumiem....
Hm, až teraz si uvedomujem, že za tvoj úpadok môžem ja sám. Bol som lajdák. Užíval som si. Celého hodiny som sa pozeral, ako sa boríš s jedného problému do druhého. A smial som sa. Strašne. Na tom, aký si nemožný, ako nič nezvládaš, ako tebou všetci opovrhujú. Áno, bol som otrasné svedomie. Buď som sa rehotal alebo som spal. Ako malé decko. A keď som sa spamätal, odmietol si ma. Ale nemôžem sa čudovať. Mal si na to nárok. Keď si sa v ťažkej chvíli potreboval s niekým porozprávať, osamote, miesto toho, aby som rýchlo dobehol a upokojil ťa, že bude dobre, váľal som sa od smiechu. Fuj, bol som odporný...
Ale zmenil som sa. Dokázal som to. A dokázal som prekonať aj tú bariéru, ktorú si postavil medzi nás. Som úplne iný. Budem pracovitý, bdieť deň či noc, dávať pozor, upozorňovať ťa a hlavne snažiť sa ti pomôcť. Uvidíš, budeme spolu skvele vychádzať...
Fajn. Čo by si povedal na to, keby sme naše prvé stretnutie po mnohých rokoch oslávili menšou kázničkou. Pripravený? OK, začneme. Neviem, či...
Hej, zase ma nepočúvaš... Čo to tam stváraš?
Au! Prestaň, to bolí...
Nie, nie, moje veci nie...!
...ty...v poriadku, odchádzam, nemá to cenu...