V izbe s Vierou

-Boskávam, teta.

-Ahoj Paľko, poď ďalej. Poď pozrieť tú našu ubolenú.- Pavol sa vyzul a zavesil bundu na vešiak pred sebou.

-Kde je?

-.Leží vo svojej izbe. A už ťa čaká, -významne zdôraznila blond štyridsiatnička,Vierina matka.

Pavol už poznal byt na Stračej ceste veľmi dobre na to, aby vedel, že musí prejsť cez obývačku doprava. Tam bola malá izbička, v ktorej mala svoj svet Viera. Svet, v ktorom sa stretávalo detstvo s dospievaním budúcej ženy. Svet, v ktorom sedel veľký plyšový maco, vedľa skrinky s maľovátkami a zrkadlom.. Kráľovstvo detských rozprávok predstavované rôznymi bábikami a obrázkovými knižkami, no zároveň svätyňa veľkej slečny s plným šatníkom najnovšej módy.

Túto izbu poznal lepšie, než mohla jeho budúca svokra čo len tušiť.

Ale Vierina matka bola milá a tolerantná pani a fandila láske. Nie, nebola spokojná, keď Viera menila priateľov a často jej to vyčítala. No proti ozajstnej láske nemala námietky. No a v tomto prípade priateľstvo s Pavlom nasvedčovalo, že ide o veľkú lásku. O lásku toľkokrát opisovanú v krásnych románoch, ktoré ona tak rada čítala.

-Vierka, Paľko prišiel.- Rukou mu naznačila, aby vošiel k jej dcére, ktorá ležala skrútená na pohovke a hrýzla vankúš.

-Ahoj Vieri. Čo ty robiš? – Viera zdvihla ruku na pozdrav a pokúsila sa o úsmev.

-No nechám Vás. A ty sa ju pokús trošku oživiť Pali, vidíš aká je nemožná, - s úsmevom zavrela matka za sebou dvere

- Čo je to s tebou, láska moja, -kľakol si k pohovke a objal strápené dievča.

- To ťa tak zmohlo?

- Bola som aj v nemocnici, pichli mi injekciu, zajajkala Viera a pevne mu zovrela ruku.

- Je to možné, aby to takto bolelo? To všetky takto každý mesiac trpíte?

- Ja neviem či všetky, ale asi nie. Ja to mávam možno silnejšie. No nie vždy. Niekedy to prejde, že ani o tom neviem. No niekedy je to hrozné.

- Vierka, počul som, že to sa musíš vydať, aby ti to prešlo,- pokúsil sa zavtipkovať.

- Ale na to nestačí len sa vydať, k tomu treba aj niečo iné,- Viera sa usmiala a pritiahla si ho k sebe.

- Počuješ, aj niečo iné k tomu treba.

- Keď je to takéto vážne, budem musieť o tom porozmýšľať, -stisol Vieru a chcel ju bozkať.

- Nie, nebozkávaj ma,, mám zlú chuť v ústach.

- Mne to nevadí, si moja taká, aká si.- Bozk bol sladký, aj napriek bolesti a pachuti. Bosky lásky si také malichernosti nevšímajú.

- Vieš, keď si mi zavolala, že nemôžeš prísť, pocítil som hrozný žiaľ. Neviem prečo, asi som po tebe veľmi túžil. No keď si ma pozvala ku sebe, v prvej chvíli som nevedel, čo si mám o tom myslieť. Nepochopil som hneď, čo ti je. Myslel som si, že máš hádam zápal pľúc, či čo.

- No vidíš a ja mám pritom obyčajné krámy.

- Keby som aspoň vedel, ako ti pomôcť.

- Nemusíš mi nijako pomáhať. Dostala som injekciu, zhltla tabletku a na bruchu mám elektrický vankúš. Je len chcem, aby si bol pri mne a držal ma za ruku. A môžeš mi ničo pekné rozprávať.-

Pavol si sadol vedľa pohovky na zem, vzal jej ruku a hladil ju. Pozeral sa na jej tvár s vystúpenými lícnymi kosťami, pekne krojenými perami, na jej oči, ktorých farbu nikdy presne nevedel pomenovať. Boli hnedé so zeleným odtieňom? Alebo zelené s hnedým? Možnože neboli ani zelené, ani hnedé. Boli však krásne. Nie veľké, skôr malé, ale s hlbokým pohľadom, ktorý prenikal celým jeho vnútrom, ako elektrický prúd.

Pozeral do tváre, ktorú nosil v sebe, ako žeravý odtlačok. Pálila ho, kdekoľvek sa ocitol. Vždy, keď sa mu zjavila pred očami, prebehla ním triaška a zasvrbelo ho v dlaniach. Tento pocit už veľmi dobre poznal a vedel, že je sprievodným znakom jeho túžby k Viere. Pocit nedefinovateľnej priviazanosti k jednej osobe. Ľudskými slovami neopísateľný dôkaz ozajstnej lásky. Lásky, ktorú netreba pracne skúmať, či je pravá alebo sa len tak hrá. Tento vnútorný pocit, toto chvenie v každej bunke svojho tela bol jasný dôkaz jej pravosti. Niekto povedal Viera a jeho telom prebehlo chvenie a zasvrbelo ho v dlaniach. Niekedy zase zbadal známe tričko a znovu to isté chvenie. Áno, bola to naozajstná láska, ktorá sa nedá sfalšovať.

Pavol sedel ne zemi a pozeral sa na tvár svojej milovanej, ktorá sa občas skrútila od bolesti. Vtedy mu vždy stisla ruku, no o chvíľu bolesť povolila a jej zvieranie sa zmenilo na vďačné pohladenie.

Viera mu bez slov ďakovala za to, že to s ňou znáša.

-Vierka, tak som nad nami trochu rozmýšľal a napadlo ma, čo by sa stalo, keby sme sa na Vianoce zasnúbili?- Viera sa len usmiala, nepovedala nič na to.

-Ale ja som to myslel vážne. Už ma nebavia tie hlúpe omamine reči a vyhrážky. Takto by sme im to všetkým oficiálne dali na pľac, natiahneme si prstene a omama bude musieť sklapnúť-

-Ty si myslíš, že keď si dáme obrúčky, tak ona sa v tú chvíľu zmení? Nebuď naivný.

-Viem, že sa nezmení, no už to bude musieť brať ako skutočnosť a bude sa jej musieť prispôsobiť.

-Paľo, Paľo, si ty ale idealista.

-Nevadí, keď sa nezmení, jej vec. My sa už nejako zariadime. Najdeme si byt alebo sa odsťahujeme do Číny. A na zásnubnú cestu pôjdeme do Tatier, do Ždiaru.

-A ty by si si ma chcel naozaj zobrať? Takúto kaliku?- pokúsila sa o úsmev

-Nezabúdaj, že ako vydatá pani nebudeš mať takéto problémy.

-To som naozaj zvedavá, či sa o to postaráš.

-No, ja by som bol najradšej, keby sme sa zobrali hneď. Vieš koľko kilometrov sa nachodím každý deň ku tebe a späť? Keď som to zrátal, tak mi to vyšlo za rok na troje topánok. Kde mám brať peniaze na to?

-Tak za mnou nechoď a ušetríš.

-Ani ma nenapadne, radšej budem žobrať.

-Vieri, bojím sa, že s tou muzikou praštím. Už je toho naozaj veľa. Vôbec nestíham školu, stále sú len skúšky, doma cvičiť, na skúške cvičiť, na koncertoch šaškovať a znovu cvičiť. Ja sa nemám kedy ani do knihy pozrieť.

-A ešte musíš so mnou chodiť, zabudol si povedať.

-Tak toto si nemala povedať. Teraz som sa urazil a odchádzam.

-Choď, kto ťa drží?

-Ty ma držíš za ruku.

-Už ťa nedržím, môžeš ísť.

-Ani ma nenapadne. Už aj ma znovu chyť.

-Nechytím, chyť si ma sám.

-Keď si ťa teraz chytím, už sa ma nezbavíš.

-Ja sa ťa ani nechcem zbaviť. Na to sa mám dosť rada. Kde by som našla takého cvoka, čo by celý deň ležal pri mojej posteli?

-Vieri!

-No?

-Vieš, že ťa milujem?

-Viem.

-A čo na to hovoríš?

-Že ma bolí brucho.

-Ty si ale zrúda. Takto sa rúhať. Ja si to s tými zásnubami ešte poriadne rozmyslím.

-Paľo!

-Čo je?

-Poď sem ku mne.

-Veď som pri tebe.

-Ale poď sem celkom blízko.

-Vidíš, že som urazený.

-No, buď dobrý a poď ku mne.

-No?

-Vieš že ťa milujem?

-Viem.

-A vieš, že keby som nemala krámy, že by som ťa strašne chcela?

-Ty nemravnica,- už to nevydržal a vybuchol do smiechu.

-Ty že si maród, ty si obyčajný simulant,- smial sa a objal Vieru okolo krku.

-Paľo, že ma budeš odteraz milovať každý deň?

-A myslíš, že to vydržím?

-Musíš. Keď chceš byť môj muž, musíš. Sľubuješ?

-Keď myslíš, tak sľubujem.

-Tak sa môžeme na Vianoce zasnúbiť

-Vieri, ale vieš o tom, že je už skoro tma?

-No a čo?

-Nič, len to, že by som už asi mal ísť.

-Ty ma chceš opustiť? Najprv sa chceš so mnou zasnúbiť, a potom ma chceš opustiť?

-Nežartuj. Vážne, je už skoro tma. Nemôžem tu byť predsa u vás celú noc.

-A prečo by si nemohol? Ani nevieš, ako mi je s tebou dobre. Skoro som zabudla, že mám aj nejaké krámy.

-Čo by na to povedali vaši? Veď by ma tvoj foter zhodil z balkóna, keby som mu povedal, že zostanem u vás cez noc.

-Neboj sa, nezhodil. Ja im to poviem sama.

-Že zostaneš!

-Vierka neblázni.

-Pelkne prosím. Zostaň pri mne.

-No dobre, tak im to povedz. Ja nedbám.

-Mamí, mamííí! Blonďavá hlava sa zjavila vo dverách.

-Mami, Paľo zostane cez noc unás. Prehovorila som ho. Môže spať v obývačke, hlavne že budem vedieť, že je pri mne.- Matka zodvihla obočie a prikrčila plecia-

-Keď s tým Paľko súhlasí, ja nie som proti. Usteliem mu a môže sa zložiť.

-Mami, ešte niečo som ti chcela povedať.

-No?

-Chceme sa s Palinom na Vianoce zasnúbiť.