Hviezda

Sedela v kúte izby. Nepohla sa už takmer pol hodinu. Zapadjúce Slnko zatiaľ zmenilo fabru z ohnivej oranžovočervenej na jemnú ružovkavú.Do údolí sa vkrádala čoraz väčšia tma. A rovnako aj do jej izbietky...

Na oblohe zažiarili prvé hviezdy, ale ona im nevenovala väčšiu pozornosť ako západu slnka. Vlastne ako všetkému v poslednom čase... Chodila len aby chodila, bez nejakého zámeru. Pila len preto,lebo nemala inak čo robiť... Jednoducho netúžila ostať TU. Hlas kdesi v jej vnútri kričal SKOČ! ZOMRI! LEN TU UŽ, SAKRA ,NEOTRAVUJ ĽUDÍ, KTORí EŠTE CHCÚ ŽIŤ!Ešte nikdy sa tak nebála. Túžila byť slepá k všetkému okolo,túžila nikdy neuzrieť svet a krutosť v ňom. Celkom zabudla na to dobré,čo si prežila. Úplne.

Pohľad teraz sústreďovala na brezy, ktoré sa ohýbali v poryvoch vetra kdesi ďaleko,na ulici. celý svet bol pre ňu vzdialený.

Túžila vzniesť sa na krídlach noci, ako vták zamieriť k nebu a nevrátiť sa späť. Nikdy. Tento svet len ubližuje. Nevie tešiť a hladiť. Ostávala slepá k ostatnému.

Pohla sa k oknu. Pohla kľučkou a ono zrazu stálo pred ňou otvorené. Otvárala jej náruč smrť. Už len krok,posledný. Do ticha. Zastala na parapete. Pozrela na tamvú ulicu pod sebou. Žiadni ľudia,nikto. Nikto ju nebude prehovárať. Je tu sama,na konci všetkého. Je tu sama,len ona a jej smrť. A noc. A tisícky hviezd na ňou. A košaté brezy naťahujúce ruky na jej záchranu. Pozrela hore. Cez zoschnuté, popraskané, krvavé pery sa jej vydral plačlivý výkrik: "Prečo?!"

Hľadela na mihotavé svetlá hviezd. Túžila byť ako ony,nespútaná, žiarivá,večná, nemenná a bezmenná. Túžila viac nebyť ako byť.

Spomenula si na text obľúbenej piesne... Minulosť je za nami,sme prezradení.... Mladosť je mrhaná na mladých,skor ako si uvedomíš,že to prichádza, je to preč... tak skoro... Ale naozaj sa chcela tohto vzdať?

Vysoké hory stážiace malý poklad uprostred... Žiarivý poklad, o ktorom ani nevedeli... A nebudú vedieť,kým to nepríde. Jemný vánok voňajúci letnou trávou,vlhkosťou a blaženosťou jej postrapatil vlasy. A rozvíril hladinu jej myšlienok... Zabudla,ako je na svete dobre. Možno by mohla odpustiť... Posledný pohľad venovala hviezdam. "Byť tak jednou z vás... " zašepkala ticho. Do tváre sa jej vrútil malý tvorček. Netopier. Zdvihla obe ruky..... A pustila kraje okna... Potom už vnímala len pád. A dopad. Počula praskať kosti. Krv sa jej valila z otvorenej rany na hlave,ale o tom už nevedela,lebo už nebola. Opantal ju chald. Smrť si našla cestu aj cez jej novonadobudnutý svetonázor.

Možno sa teraz atómy,ktoré kedysi boli veselým dievčaťom spoja s milovanými hviezdami a bude odtiaľ dodávať nádej a svetlo tým,ktorí o to budú stáť a budú to potrebovať, keď svoju šancu už premrhala... Na večnosť...