Ďakujem

Už od detstva som vedel, čo bude moje budúce povolanie. Bolo to také jasné, ako to, že mlieko je biele. Najprv som si svoje budúce povolanie nacvičoval doma s rodinou. Ešte teraz si pamätám, ako som sedel v kuchyni na stoličke a počúval moju mamu. Rozprávala mi o všetkom o jej obavách, o susedoch o tom, čo má navariť. S radosťou som si ju vypočul a poradil som jej. Asi aj preto som bol z jej troch detí práve ja ten najobľúbenejší. Moja stará mama mi kedysi povedala: „Nauč sa počúvať iných a potom sa ľahšie pochopíš ty sám:“ A presne týmto mottom som sa riadil. Moju sestru bolo ťažšie počúvať. Vždy hovorila o tom istom. Ležal som na jej posteli a ona sa maľovala pred zrkadlom. Aj teraz, keď si na ňu spomeniem vidím jej tvár v zrkadle, ako sa pozorne maľuje. Stále dookola mi rozprávala o jej frajeroch a o kamoškách. Nebavilo ma to ju počúvať, ale po čase som si na to zvykol. Pomáhal som jej, ktorého chlapca si má vybrať a ako má prehovoriť rodičov, aby ju pustili na diskotéku. A takto to prebiehalo s celou mojou rodinou. Neskôr k mojej skupine pribudli aj moji kamaráti a postupne sa rozrastala. Preto som bol aj v škole pomerne obľúbený. Všetci ma mali radi, pretože som im pomáhal. Bol som taká ich bútľavá vŕba. Pomáhal som aj môjho profesora dejepisu pánovi Harrisovi. Pravidelne si ma volal do svojho kabinetu a rozprával mi tam o jeho starých dobrých časoch. Mal som rád ten jeho výraz tváre, keď sa mi rozhovoril. Určite bol šťastný, že si ho niekto konečne vypočuje. Priatelia za mnou chodili nepretržite a nim som radil najradšej. Boli to prevažne moji rovesníci, tak som im najviac rozumel.

Takže asi chápete, že keď sa ma pýtali čím chcem v budúcnosti byť ,jednoznačne som im odvetil psychológom. Veď som mal prax už od detstva. Vôbec som sa teda nečudoval, že ma prijali. Pre mňa a pre ostatných to bola už samozrejmosť. Držal som v rukách obálku o prijatí a pyšne som to išiel oznámiť domov. Všetci boli šťastní a hrdí. Otec odbehol po fľašu šampanského a ja som na chvíľu zostal sám v obývačke. Vtedy som sa zadíval na televízor. Bolo tam nejaké dievča, ktoré sa pýtalo samo seba: „Je ľahšie spoliehať sa na niekoho, alebo byť ten, na ktorého sa spoliehajú ostatní?“ Tá jednoduchá otázka mi sa mi v hlave ozývala, ako ozvena. Nemohol som na ňu zabudnúť.

Po niekoľkých rokoch som si svoj diplom vešal na dvere mojej novej kancelárie. Cítil som sa, ako malý chlapec, ktorý konečne dostal to, čo chcel. Bol som odhodlaný a pripravený pomáhať. V duchu som si predstavoval môjho prvého pacienta a rozmýšľal som nad problémom, ktorý ho bude trápiť. Problém pána Smitha som, ale vážne nečakal. Hneď, ako vošiel sa rozplakal a hodil sa mi do náručia. Asi tri hodiny mi rozprával o tom, ako ho podviedla žena. V podstate som sa tej žene vôbec nečudoval. V duchu som si vravel vydrž to o chvíľu odíde a príde ďalší so skutočným problémom. Na moje zdesene prišla ku mne Gloria, ktorá bola nynfomanka a stále ma zvádzala. Potom prišiel Harold- nenapraviteľný kleptoman. A takto to išlo ďalej samí čudní ľudia. Začal som upadať do depresie. Toto som predsa nechcel chcel som pomáhať, tým ktorí to naozaj potrebujú. Už ma nebavilo počúvať tie ich problémy. Keby neprišla ona asi by som skončil s mojou profesiou.

Prišla ku mne, ako blesk z čistého neba. Bolo len pár dní pred Vianocami a ja som dokončoval spisy. O chvíľu som sa chystal ísť preč. Vtedy som začul zvuk opätkov na dlážke. Myslel som si, že to je moja sekretárka. „Čo ste si zase zabudli....“ vtedy som zdvihol hlavu a zbadal som tú najkrajšiu bytosť na svete. V živote som nevidel krajšie dievča, ako bola ona. Taká krása sa nenájde ani v Hollywoode. Bola vysoká a pekne oblečená. Pokožku mala bielu ako sneh. Vlasy jej padali až po pás a boli krásne medené. Najúžasnejšie ale na nej boli tie oči. Boli modré a veľké, ako more. Krásne sa ligotali a ja som si hneď spomenul na padajúce hviezdy. Mala nádhernú vanilkovú vôňu. Celkovo jej tvár vyzerala, ako tvár malého dievčaťa. Taká nevinná. „Môžete mi prosím pomôcť?“ Keď prehovorila myslel som si, že zaspieval anjel. Len som mlčky prikývol. Zdalo sa, že nie je pre ňu ľahké začať. V očiach však mala odhodlanie a ja som vedel, že napokon prehovorí. Pozrela na mňa s leskom v očiach a začala. „ Narodila som sa, ako jediné dieťa svojich rodičov. Môj otec vlastnil jeden bar. Nikdy som nechápala prečo si ho mama vzala. Vždy z neho mala panický strach a ja tiež. Bála som sa na neho, čo i len pozrieť. Niekedy som prišla zo školy domov a on ma bezdôvodne zbil. Po čase som si na to zvykla a modlila som sa nech, čo najskôr vyrastiem a odídem. Raz večer, keď som bola sama v izbe prišiel za mnou a znásilnil ma.“ Zlomil sa jej hlas a na chvíľu sa odmlčala. Zdala sa mi taká krehká, ako porcelánová bábika. Bál som sa, že sa rozbije na malé kúsky. „Moja mam o tom vedela a nič nespravila. Trvalo to roky a zo mňa sa stávala chodiaca mŕtvola. Bola som zranená a hrozne som sa bála. Myslím, že by som sa zabila, keby neprišiel on. Viete je zaujímavé, ako vám určitý ľudia pomôžu nájsť novú cestu. On ma naučil, čo je to láska a nádej. Dával mi toho toľko. Milovala som ho a zbožňovala. S ním som sa vedela smiať. On mi liečil moje rany a držal ma v náručí. Naučil ma, že vo všetkom zlom je aj niečo dobré a z toho musíme žiť. Bola som vtedy plná nádeji. Chýbal mi už len rok a ja som mohla odísť a byť stále s ním. Snažila som sa to pred otcom tajiť, ale on na to prišiel. Raz keď som išla večer za ním ma sledoval a keď som išla do izby vtrhol tam. V ruke držal pištoľ a mieril ňou na Marka. Bol strašne opitý a rozzúrený. Na kolenách som ho prosila, aby ho nechal nažive a zabil radšej mňa. On sa len smial a vystrelil. Nútil ma pozerať sa na Marka, ako zomiera. Do dnes nezabudnem na jeho výraz v očiach.“ Celá sa triasla a plakala. Mal som pocit, že sa jej praská tvár. Cítil som jej bolesť, ktorá bola strašne veľká. „ Zobrala som pištoľ a zabila som otca. Zabila som ho, zabila.“ Začala sa zúfalo smiať. „Skončila by som vo väzení, keby mama nepovedala všetko, čo mi robil. Ona ma v podstate zachránila, ale už bolo neskoro. Mala som chuť sa zabiť. Už ma na svete nič nedržalo. Stála som nad Markovým hrobom a vtedy som začula jeho slová: „Vo všetkom zlom musíš nájsť niečo dobré. Zomrela moja nočná mora, ale aj môj krásny sen. Vtedy som sa rozhodla opäť žiť. Teraz som modelkou a chodím do školy. Chcem pomáhať deťom, ktoré sú zneužívané. Toto je celý môj príbeh. Buďte šťastný, že môžete ľuďom pomáhať. Pretože každý z nás potrebuje pomoc. Každý musí mať niekoho, kto mu poradí a vypočuje si ho. A vy môžete pomôcť mnohým ľuďom.“ S týmito slovami odišla a ja som tam len omráčene sedel. Ani som sa nepohol, rozmýšľal som nad jej slovami. A v tej chvíli som si spomenul na to dievča z televízie, ktoré sa pýtalo: Je ľahšie spoliehať sa na niekoho, alebo byť ten, na ktorého sa spoliehajú ostatní?.“ Myslím, že na túto otázku nenájdem nikdy odpoveď, ale viem len to, že musím pomáhať a počúvať druhých. Vtedy možno pochopím aj sám seba.