Na začiatok

Spisovateľ/ka: Jarmila | Vložené dňa: 11. októbra 2005
http://citanie.madness.sk/view-675.php

Cesta

Naším odevom je
bolesť a nahota,
keď bezbranní klopeme
na bránu života.
Nekonečná večnosť
sa v plači zachveje
a večná konečnosť
sa oprie do nádeje.

Chvíľu nás sprevádza
teplo blízkych dlaní.
Pomôže, pohladí,
povzbudí, ochráni...

Vyzývajúc osud
každý deň do boja
nám šťastie v kvapkách
padá.

Záplaty na duši
pomaly sa hoja.

Na zvlnenej ceste,
skôr, než stihneme cieľ,
vyryjeme vášeň
do našich krehkých tiel,
vysadíme ruže,
zdvihneme kamienok,
presypeme lásku
do svojich spomienok.

Hnev si vyzúvame
so slzou na dlani
skladáme mozaiku
trpkých zabúdaní.

Snívanie

Na čierne plátno noci
myšlienkou maľujem
obraz lásky o tom,
ako ťa milujem.

Si ovocie zakázané,
si výkričník!
Si hriech!

A predsa si vravím:
NECH!

Môj pramienok

Ponáram sa ticho
až na dno spomienok
a stále ťa hľadám.

Kde si, môj pramienok?

Hlboko kdesi v nás
je rozihraný čas,
čo skrýva detský smiech
i náhlivú túžbu žiť,
dlaň srdcom rozpáliť.
Oblieka rána do snov
a s melódiou hlasnou
tancuje šťastia kolo.

Na krídlach dobre bolo...

V priehľadnom lúči hlasu
pripláva ozvena,
tá nitka stratená.

V papierovom zrkadle

Často a čoraz častejšie
sa pohľad nežne opiera
na zrkadielko z papiera.

Preplávam roky, čas
sto a tisíc ráz.

Vraciam svet krásne iný,
smiech i plač bez príčiny
aj tanec na hrane,
dôveru, sklamanie,
o toľkých ranách na duši.

Píjavam dúškom z prameňa,
ktorý ma vďačne premieňa
na hladký sen,
na živú vodu radosti
s iskričkou v oku
z mladosti.

A pre spomienku stareckú
si schovám úsmev vo vrecku.

Mojim rodičom

V myšlienkach vďačných
na dne
si spomienka tíško sadne.
Cez štyri hviezdy z jazera
láska sa na mňa pozerá,
rozpráva tichým hlasom
o čase, keď nebola som.

Iba začiatok blokotavý
kliesnil si príbeh času
či z iskry vznietil krásu.

Snom bolo to, čo bude:
Neha ma prebudí,
sila ma omotá.
Som v bunkách ukrytá,
ich zázrak života