Na veštbu Lautréamonta prikladám znak vlastnej túžby
Spisovateľ/ka: Stanislav Haber | Vložené dňa: 11. októbra 2005
http://citanie.madness.sk/view-676.php
http://citanie.madness.sk/view-676.php
|
Keď sa dotýkam tej smiešnej pravdy na prelome doterajšieho
pohŕdaniaňou a vlastným poznaním, musím pripustiť možnosť,
že ak by som nesiahol po tebe,
Isidore Ducasse comte de Lautréamont,
aj tak by som to vedel. Ten výsmech prázdnym dlaniam, ktoré v pokore prirodzenia
čakajú na spasenie, bez chuti siahnuť, aj keď chybne, na Parnas, sa mení v úctu, či práve oni nie sú múdrejší a lepší – krajší
v prostote,
že sa o to nepokúsili, a tenčo skúsil, prišiel až po
začiatok ich bytia. Sklopený zrak do zeme, z ktorej vzišiel prvý pohľad.
Neviem, mám zvláštne chvenie, asi som to vedel,
ale kde bol potom začiatok a kdekoniec relatívnosti myslenia?
Hnus nad sebou sa rýchle menína samozrejmosť a dokonca pýchu,
že aj keď som to vedel, ostal som tam, kde som. Nedokážem viac postihnúť slovom sled mysle a mrzí ma a trápi,
že umenie vo svojej nahotenie je ničím iným, len nezmyselným blúznením nahých tiel, zúrivo búšiacich
na dvere večnosti. Po meči či či či... V tomto prípade úplnou náhodou by som musel a musím brať
nielen ich, ale aj vlastný dych v rytme moci. I keď som megaloman a verím, že ním nie som ako každý iný, ktorý tvrdí, že vie o sebe, že patrí k bláznom,
no už tento osamotený fakt vyvraciajeho tvrdenie,
lebo blázon tvrdí vždy opak. Takže aj keď výnimka utvrdzuje v sebe formu vzoru líšenia,
musí celkom iste zmeniť pravidlo, aby viac už nik nemohol povedať, že precedens jej trvania ohrozuje domnienky tejto veštby.
|
Aššurballit 
24. októbra 2005 11:54:53
