Socík v Justičáku, alebo príbehy zo života hmyzu

Po skončení jednoročnej základnej vojenskej služby som ako absolvent

právnickej fakulty nastúpil do práce na Mestskú prokuratúru v Bratislave.

Bol som zaradený ako právny čakateľ. To znamenalo, že v priebehu dvojročnej čakateľskej praxe som sa mal pripravovať na funkciu prokurátora. Zo začiatku som vykonával rôzne malé úkony ,ktorými ma poverovala moja školiteľka.

S ňou som sa zúčastňoval na súdnych pojednávaniach. V tom čase vládla v trestnom práve jednotná právna politika medzi prokuratúrou a súdom ,ktorá bola riadená zhora, stranícky. Trest ,ktorý prokurátor navrhol, bol väčšinou prijatý súdom. Pamätám si ,že takmer všetci prokurátori boli i členmi strany.

Raz sa stalo, že na jednom pojednávaní ma nechala školiteľka osamoteného ,,sediaceho na mieste prokurátora“. Išlo o tzv. väzobnú vec, kde boli obžalovaní štyria páchatelia pre trestný čin rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve. Ukradli v Slovnafte fólie v hodnote 20.000.-Kčs,čo znamenalo, že im hrozil trest od troch do desať rokov. Po plamennej reči advokátov sudca prepustil obžalovaných z väzby, s tým, že ma vyzval ,aby som sa k tomu vyjadril, na čo som ja reagoval ,že sa nevyjadrujem, čoho dôsledkom bolo že dotyční mohli ísť domov. Ako som sa neskôr dozvedel , zamedziť som tomu mohol iba vtedy, ak by som podal sťažnosť. Po tomto mojom „ úspešnom“ vkročení na prokurátorskú scénu som dostával príležitosť pojednávať sám častejšie. Na jednom z prvých takých pojednávaní som bol asi v štyroch prípadoch presvedčený o nevine obžalovaných, a navrhol som preto súdu ich oslobodenie ,čo po vehementnom prisvedčení advokátov súd aj učinil. Po pojednávaní som uvedené prípady referoval šéfovi. Po mojej informácii ,že títo občania boli oslobodení , šéf s údivom nadvihol obočie a ukazujúc na druhú stranu tlačiva „príprava prokurátora na pojednávanie“ sa ma spýtal: „A toto si čítal“?! a na moju odpoveď, že nie ,len mávol rukou a povedal „Chuj s nimi, ale nabudúce si to prečítaj“! V onej príprave bol šéfom podpísaný návrh „NEPO I NVS“,čo znamenalo nepodmienečný trest odňatia slobody...

Odvtedy som poctivo čítal šéfove pokyny v príprave a tieto som i plnil, hoci môj právny názor bol koľkokrát opačný. Napríklad v jednom prípade bol obžalovaný občan ,ktorý ledva chodil, akože z útoku na verejného činiteľa, pretože mal napadnúť a zbiť troch príslušníkov VB., z ktorých sa každý prezentoval práceneschopenkou od „ Leninovho múzea“, kde sídlil závodný lekár Ministerstva vnútra. Samozrejme ,že bol dotknutý občan uznaný vinným a odsúdený hoci mal podľa jeho slov od príslušníkov natrhnutú slezinu a zlomené dve rebrá. Alebo v inom prípade povedal jeden dobrák na centrálnom trhovisku „Nech idú Rusi do riti a Husák s nimi“, čo neuniklo všadeprítomnému dobrovoľnému príslušníkovi ŠTB/alebo novodobému inšpektorovi Bredsteinerovi zo Švejka/ a pohnal odvážneho občana pred súd. Svedčiť museli samozrejme i babky z vedľajšieho stánku s uhorkami. Ja som musel prečítať obžalobu pre trestný čin hanobenia štátu svetovej socialistickej sústavy a znižovanie vážnosti prezidenta republiky a súčasne navrhnúť i trest nápravného opatrenia/zrážky z platu/,ktorý prešiel.

Pamätám si aj na jedno pojednávanie, kde bol obžalovaný jeden umelec-rezbár ,ktorý po vkročení do pojednávacej miestnosti odovzdal sudcovi aj mne také ním vyryté medajle. Po mojej obžalovacej reči ,v ktorej som ho navrhol uznať vinným, idúc z miestnosti medajle zasa pozbieral...V niektorých prípadoch ,nebolo to tak často, bola medzi obžalovanými aj žena, dokonca za ublíženie na zdraví príslušníkovi VB. Podarilo sa jej príslušníkovi tak zahryznúť do prsta, že mu ho skoro odkusla, čo príslušník ukazujúc zafačovaný prst i potvrdil. Uvedené sa stalo v parku pri nakladaní podnapitej občianky do vozidla, advokát prítomný na pojednávaní poznamenal ,že príslušník mal šťastie ,že sa vtedy nešiel vyčúrať.

V Justičáku som mal kanceláriu vedľa dvoch sudcov ,ktorí sa vyznačovali, že svoju malú potrebu vykonávali zásadne do kvetináčov, pričom sa nezabudli pochváliť ako ktorému kvetina rastie...Jeden z nich ma občas posielal hneď ráno do tzv.roľníckych prebytkov, vedľa budovy, pre fľašu vodky. Zabalili mi ju pre pána doktora diskrétne do sáčku ,pretože alkohol sa mohol vtedy predávať až od desiatej hodiny. Ihneď po mojom príchode si také dva deci logol ,aby mohol ísť pojednávať a prestali sa mu triasť ruky...Treba povedať, že počas prestávok chodil výdatne dokrmovať. Ak si chcel niekto vypiť hneď ráno, tak navštívil kanceláriu jedného advokáta, ktorý mal fľašu v každom šuplíku, koľkokrát sa to tam len hemžilo. Raz , keď sa čakalo pred pojednávacou sieňou na rozsudok , ma tento priateľ advokát vtiahol do administratívnej kancelárie, kde po otvorení skrine čakala načatá fľaša a so slovami „Choď do riti ,daj si „ ma prinútil vypiť pár poldecákov, až bola po nás zhánka, pretože nemohli vyhlásiť rozsudok.

Raz sa stalo, že som vystupoval pred súdom ako svedok, videl som totiž ako jedného chlapa pichli v bratislavskom tempe nožom a po opise celej udalosti vyzval sudca tohto advokáta aby sa vyjadril k mojej výpovedi a tento po tom ako sa ho podarilo zobudiť ihneď vstal a podával mi ruku so slovami „Servus kamarát, čo tu robíš“?

Tiež si pamätám , ako mi jeden známy doniesol z Holandska haldu pornografických časopisov .Keď som ich priniesol ukázať do práce , vzbudilo to všeobecný povyk v celej budove, každý sa chcel pozrieť. Možno si niektorý sudca odskočil z pojednávania, kde mal na stole trestný čin rozširovania pornografie..

Inokedy ma jeden vyšetrovateľ oslovil, aby som ,šiel k nim na okrsok ,že neobanujem. Po príchode na policajnú stanicu som bol okamžite menovaný za člena likvidačnej komisie. Likvidovalo sa totiž zhabané sovietske šampanské z lode idúcej do Viedne. Okrem šampanského boli na veľkom stole kartóny amerických cigariet, rôzne druhy káv ,voňavky a iný lukratívny spotrebný tovar. Stôl sa nachádzal za mrežami a po ich otvorení jeden príslušník malej hodnosti žadonil o kartón cigariet,avšak bol zahriaknutý svojim veliteľom „Čuš,čo si Ty prokurátor“? .Likvidácia skončila úspešne akurát mi bublinky od šampusu išli z uší ..Príslušníci boli ale slušní, nezabudli poslať jednu prepravku a zopár kartónov cigariet na prokuratúru./mne sa podarilo po ceste dva kartóny uliať,zvyšné si rozobrali kolegovia so slovami:“keď ostatní tak aj ja“/. Na druhý deň sa konal v hoteli Kyjev ples právnickej fakulty a na ňom prítomní príslušníci všetci fajčili americké cigarety..K tomu treba ešte dodať ,že kapitán lode dostal šesť rokov a jeho zástupca o rok menej .Mojou úlohou bolo zamietať ich sťažnosti proti likvidácii zhabaného tovaru ,čo som aj plnil. Inak celá akcia skončila prúserom v tom zmysle ,že nikto zo zúčastnených nedostal v tom roku odmeny .Bolo tomu tak z dôvodu ,že ,výťažkom z likvidácie nebol ponúknutý hlavný mestský prokurátor.

.Ja som vtedy býval v byte po starej mame ,avšak nemal som ešte naň výmer.Za účelom vydokladovania občianskych aktivít som bol členom občianskeho výboru.Na jednej schôdzi tohto výboru sa mi babky posťažovali,že v jednom z bytov na sídlisku sa pravidelne ruší nočný kľud ,netušili,že sa jedná o „môj byt“.K legalizácii bytu mi dopomohlo doporučenie z prokuratúry, vedúci bytového odboru mi pri odovzdávaní výmeru povedal ,že si ma musí predchádzať. Treba povedať, že mu to veľmi nepomohlo,pretože neskôr dostal šesť rokov práve za čachre s bytmi..Spomínaný byt som niekedy požičiaval na tzv. milenecké účely/ak je to v pracovnej dobe, údajne sa to tiež ráta do dôchodku/.Jeden kamarát byt navštevoval s istou vydatou sudkyňou ,zaoberajúcou sa rozvodmi. Hlavne ,že predtým ako si odskočila, nezabudla nabádať manželov k vernosti v zmierčom konaní.Alebo inokedy som po pojednávaní s jedným sudcom licitoval koľko mi dá na pivo za požičanie bytu resp.koľko pív vypijem kým sa on vráti

.Pri jednej z návštev mi susedia sudcovia predstavili malého územčistého muža so slovami „Tento súdruh nám robí výkon „ ,vôbec som netušil,že ide o bratislavského kata..Pri tej príležitosti spomeniem ako som robil pomocníka jednému staršiemu prokurátorovi v procese s dvojnásobným vrahom,ktorý dostal trest smrti.Nezabudnem na záverečnú reč tohto prokurátora,ktorý návrh trestu smrti odôvodňoval so slovami,“iný trest by bol v rozpore so záujmami socialistickej spoločnosti“. Ja som bol z tohto prípadu známy v neďalekom Budvare ako pomocník krvavého prokurátora.Po čase sa z tohto prokurátora , ako bolo zvykom najmä po revolúcii, stal advokát ,ktorý sa nechal pri komentovaní jedného hrdelného prípadu v televízii počuť „dvanásť rokov je trest neprimerane vysoký ,odvoláme sa“.

Jeden deň bola v Justičáku veľká zima,nekúrilo sa ,tak sa pilo oficiálne na zahriatie.Šéf nás okolo obeda pustil domov ,ja som sa vyspal a šiel som do práce.Akurát sa mi zdalo,že je pred budovou málo áut,bolo namiesto osem hodín ráno , osem hodín večer,aj to sa niekedy stáva.

V tej dobe som často navštevoval vináreň „Vysoká 44“,kde som sa stretával s tzv.stratenou generáciou ,s chlapcami ,čo ich povyhadzovali zo škôl pre nezlučiteľnosť ich názorov s vtedajším režimom, pričom u mňa neraz i prespávali. Občas som tam šiel z práce aj so spismi a predčítal som im rôzne „pikošky“ okorenené pravopisnými chybami vyšetrovateľov.Až neskôr som zistil ,že už som bol sledovaný „súdruhmi z Februárky,“ ktorí na mňa podávali hlásenie ,čo negatívne ovplyvnilo môj kádrový profil / nebol som pustený ani do Maďarska/.Inak sa môj šéf vyskytoval na prokuratúre veľmi málo,/na zálohu a na výplatu/ s tým ,že na väčšie nákupy chodil zásadne do Rakúska.Keď dostal nejaký alkohol, tak mi ho nosil , do posudku mi však nezabudol napísať,že často používam alkoholické nápoje.

V justičáku sa tak ako všade inde v tej dobe na pracoviskách oslavovalo MDŽ. Prebiehalo do neskorých nočných hodín ,pričom tmavé zákutia paláca poslúžili na súlož.Oslava pokračovala i nasledujúce dni ,ja som napr. zabudol prísť dva dni do práce. Šéf mi môj výpadok ospravedlnil dovolenkou,až neskôr som zistil že poklesok nezabudol nahlásiť a zapísať do môjho kádrového materiálu. Zúčastňoval som sa i návštev vo väznici ,kde som doprevádzal rodinných príslušníkov ,ktorí išli pozrieť svojich blízkych.Raz som išiel v sprievode manželky jedného obzvlášť nebezpečného recidivistu , no prišli sme tam v dobe, keď tam bola jeho frajerka.Neviem ,čo bolo na ňom také vzácne,vedel som že sedí prevažne za krádeže dámskych kabeliek,niekedy si to uľahčoval a robil to tak ,že požičaný prsteň pred zrakom poškodenej slečny jednoducho zjedol.

Dostal sa mi do rúk i jeden prípad znásilnenia,keď poškodenou bola jedna mladá dievčina a násilnú súlož mali vykonať traja cigáni.Asi po dvoch mesiacoch však svoje obvinenie vzala späť,a tak si vymenila miesto s onými rómami.Bolo to pre ňu kruté, len neviem , prečo z väznice požadovala medzi hygienickými potrebami šampón v tvrdej tube...S cigánmi bol vôbec problém,bežne sa stávalo ,že do basy chcel ísť „Iný Dežo“ ako ten ,čo čin spáchal.Občas sa im podarilo našiť spáchanie skutku na iného nevinného druha,ktorý sa k činu priznal a naozaj si aj vymeraný trest aj odsedel.Bolo,že to slávy v neďalekej kaviarni Zora po jeho návrate.Samozrejme,že počas výkonu trestu bolo o jeho rodinu po všetkých stránkach postarané.

Zúčastňoval som sa i tzv.opoznávania zhabaných predmetov odsúdenými,ktoré im boli vrátené, ak sa o ne nikto z okradnutých neprihlásil .Na jednom takom opoznávaní zlatých vecí som sa stretol s bývalým kolegom z právnickej fakulty,ktorého sme volali „Trpák“.Štyri roky úspešne vykrádal so svojou partiou byty .Kľúče získaval napr.zo šatne študentov pri hodinách telesnej výchovy a kým telocvik skončil, komplic nechal urobiť v Priore duplikát.Častokrát okradnutý ani nevedel ,že je okradnutý a dozvedel sa to až po čase a prví podozriví boli rodinní príslušníci.Vrcholom všetkého bolo,že nechal vykradnúť byt spolužiaka počas spoločnej promócie..Dostal osem rokov ,čo bola vtedy najvyššia sadzba za krádež v súkromnom sektore.Ak by išlo o tú istú škodu /viac ako jeden milión Kčs/ v sektore socialistickom ,dostal by rokov pätnásť.Mal to mrcha dobre spočítané, po piatich a pol roku ho pustili Počul som ,že je na tom finančne veľmi dobre/ani žena sa s ním nerozviedla/,mnohí z okradnutých sa báli prihlásiť napr.valuty ,ktoré on mal zrejme zakopané niekde na záhrade.

K vtedajšej dobe patrila i povinnosť hlásenia tzv.mimoriadnych udalostí,ktorou bolo napr.spáchanie závažného trestného činu členom strany s jeho vzatím do väzby ,alebo spáchanie takéhoto činu príslušníkom sovietskych vojsk dočasne umiestnených na našom území.Takíto ľudia sa v base dlho neohriali ,v niektorých prípadoch postačil telefonát obvodného tajomníka strany, v závažnejších vyššieho tajomníka.To isté sa vzťahovalo i na rodinných príslušníkov straníckych a vládnych činiteľov.Samozrejme,že dotyčný vedúci prokurátor si za takéto „bohumilé skutky „robil oprávnené zásluhy.Ako príklad tej doby spomeniem „kopečkárov“.To boli tí, ktorí protiprávne opustili republiku.Samozrejme boli odsúdení v neprítomnosti na nepodmienečné tresty odňatia slobody spojené s prepadnutím majetku v prospech štátu. Platilo ,že čím vyššie vzdelanie emigrant dosiahol, dostal tým vyšší trest/nechali sme ho za naše peniaze vyštudovať a pri tom sme si hriali na prsiach hada../. Niektorí mali ale smolu ,pretože boli prichytení pri čine.V jednom takom prípade sa dvaja chlapci obšmietali okolo hraníc ,kde sa to napr. v Devíne hemžilo dobrovoľníkmi ,čo si chodili na Februárku ku okienku pre gážu.To nemali robiť, a keď sa u nich našli mapy hraníc a na dvore špeciálne upravené auto na prekonanie zátarasov, mali to spočítané,dostali za prípravu po dva a pol roka.

Nuž a moja kariéra prokurátora sa neodvratne chýlila ku koncu.Blížili sa záverečné prokurátorské skúšky na generálnej prokuratúre .Pripravoval som sa na ne pre istotu celú noc v Krištal bare ,výhoda bola ,že skúšky sa konali hneď v budove oproti,nevýhoda,že som mal ešte nakúpené.Písomnú časť som ešte zvládol ,pretože mi ju celú napísala jedna známa prokurátorka,nestačili sa čudovať tej kvalite/vzhľadom na moju osobu/.Na druhý deň bola ale ústna časť, na ktorú som

sa dostavil hneď ráno ,aby som to mal z krku.Bolo mi ale oznámané ,že ja pôjdem medzi poslednými .Čakanie som ale psychicky nezvládol,a po čase som budovu opustil. Chvíle čakania som si krátil popíjaním poldecákov s pivom,hrozná kombinácia.Keď som ich mal v sebe takých desať ,tak som sa po istom blúdení/nemohol som nájsť dotknutú budovu/ ,odobral na skúšku. Komisiu som nepresvedčil , zrejme boli stopy alkoholu na mne vidieť a určite svoju úlohu zohrala aj skutočnosť,že som v tej dobe často navštevoval sekretárku jedného z členov komisie, najmä v dobe ,keď jej manžel nebol doma/poznávacím znakom bolo ,že v okne bol uterák/. Súdruh mestský prokurátor ma, čítajúc protokol o skúške, dokonca poľutoval, kedˇpovedal „samozrejme,že hovoril z cesty,keďˇho nechali tak dlho čakať“.

Ešte som ale mohol v rezorte pobudnúť jeden mesiac .Moji predstavení mi dávali prácu ,ako obvykle /asi mali ku mne dôveru,alebo sa im nechcelo pracovať/ myslím si ,že skôr to druhé.Tak sa stalo,že som si pred ranným pojednávaním zobral spisy domov,avšak, čo čert nechcel „skysol som vo vinárni na Vysokej“,pričom ma zlákal kamarát na demižón vína u ktorého som prespal.Samozrejme že som pojednávanie prespal, išlo o väzobnú vec, ktorá bola odročená pre neúčasť prokurátora,/obžalovaní aspoň mali výlet/.

Nuž a čo povedať na záver.Sedemdesiate roky minulého storočia boli roky ABBY. U nás, v socíku ,to bolo obdobie piva za tri koruny ,keď náš skutočný názor ostal za dverami pivárne a každý sa tváril,akoby nič. Skrátka, bola to hra na akoby...