Rytier z Campmine - 5. kapitola

Spĺňanie plánov

O dva dni sa zobudili do krásneho letného dňa. Keď vyšli von na vzduch zistili, že je ešte rosa. Podľa rosy na tráve vedeli kedy prídu pútnici, pretože tí mávali mokré nohy, keď prichádzali do Campmine. Prichádzavali zo západu, takže sa kamaráti stretli pri západnej bráne.

Nik nechodil, ale svoje plány nechceli hneď len tak vypustiť z hlavy, preto tam stáli dlhé hodiny. Pútnici prišli až po obede. Traja chlapci sa potešili, keď ich uvideli v diaľke, lebo už nedúfali, že prídu. Keď sa priblížili, zistili, že sú niektorý zranení a zhrozili sa.

Hunter neotáľal a hneď za jedným z nich vyrazil, aby zistil čo sa stalo.

„Čo sa stalo pane?“ opýtal sa jedného postaršieho muža, ktorý sa priam lepil na palicu čo držal.

„Ani sa nepýtaj chlapče,“ povedal príjemne chlapík.

„Kto vás takto doriadil?“ ukázal na ostatných členov skupiny Hunter.

„Moatmungovia!“ striasol sa starec a Hunter sa zhrozil najväčších obáv.

„Sú vážne škody?“ chcel Hunter vedieť veľkosť sily Moatmungov.

„Ale nie, iba to čo vidíš, chlapče,“ informoval slabý muž a zakašľal.

„Poďte, zoberiem vás k liečiteľke. Je veľmi dobrá a spoľahlivá.“

„Ďakujem môj milí, ďakujem,“ zakašľal a nechal sa viesť. Hunter ho doviedol až k liečiteľke Glórie, známej aj ako Darla (to bolo jej druhé meno).

„Bude v poriadku?“ opýtal sa Hunter na stav starca po chvíli.

„To sa môžeš ísť opýtať aj jeho. Ja mám ešte veľa práce,“ upokojila ho Darla.

„Dobre,“ pochopil Hunter a vstúpil do izby starca.

Starec sedel na posteli a zhlboka dýchal.

„Ehm, dobrý deň vám prajem. Ste v poriadku?“ opýtal sa nesmelo.

„Samozrejme, prežil som aj horšie veci ako nečakané prepadnutie,“ usmial sa starec na Huntera, „a chcel by som sa nejako odplatiť za tvoju pomoc. Čo potrebuješ chlapče?“

„Nič. Rád pomáham,“ začervenal sa Hunter, „ale keď tak rozmýšľam, niečo by tu aj bolo.“

„Len smelo povedz,“ povzbudzoval ho starec celý zvedaví.

„Neprišiel s vami nejaký človek, ktorý by mňa a mojich kamarátov naučil šermovať?“ opýtal sa so zdvihnutými očami Hunter.

„A načo by bol vám taký človek?“ zaujato sa spýtal sta-

rec.

„Pretože nechceme pri stretnutí s Moatmungami stáť ako teľatá a niečo aj robiť.“

„Vidím, že máš v očiach odhodlanie chlapče a to si vážim. Dobre teda, kedy vás začnem učiť šerm?“

„Vy?“ začudoval sa.

„Chlapče, ale toto bolo nezdvorilé!“ pokarhal ho starec.

„Prepáčte, ale veľmi ma to prekvapilo.“

„Možno som starý, ale aj ja som bol mladý. Aj ja som vyrastal v mestečku a neskôr som išiel do vojny za kráľa Cevalanie, kráľa Morgana štvrtého, syna kráľa Ninthodora z rodu Ligthswordovcov,“ povedal hrdo starec, postavil sa trasúc sa v kolenách a položil si na hruď zovretú pravú ruku.

„Vy ste bojovali?“

„Veď teraz som ti to povedal. Chlapče, počúvaj!“ upozornil ho starec a pri tom si sadal znova na posteľ.

„Začneme hneď ako sa vyliečite a mimochodom, budete taký ochotný a zostanete tu?“ nezdalo sa Hunterovi.

„Po prvé, ja som zdravý, len troška vyčerpaný. A po druhé, nebaví ma už chodiť po svete s tými mojimi boľavými kosťami,“ usmial sa na Huntera.

„V poriadku, môžeme začať zajtra poobede na Čiernom hrote? Viete kde to je“

„Myslím, že áno. Dobre. To mi vyhovuje. A koľko vás bude?“

„Okrem mňa ešte dvaja.“

„S tým počtom urobíte málo.“

„Ale aj to málo je viac ako nič,“ postrehol Hunter so vztýčeným prstom.

„Máš pravdu,“ smial sa starec, „s teba niečo bude chlapče. Ako sa voláš?“

„Larry Hunter, ale volajú ma tiež aj Hunter.“

„Takže, Larry...“

„Prepáčte, že vás prerušujem ale volajte ma radšej Hunter, dobre?“

„A prečo ak smiem vedieť?“ čudoval sa starec.

„Robia si z toho mena výsmešky,“ usmial sa Hunter.

„Hlúposť! Ja poznám takých hrdinov, z ktorých doteraz aj keď sú už dávno po smrti -nech im je zem ľahká- boja ich nepriatelia! Takže ti hovorím, nehanbi sa za svoje meno!“ rozčúlil sa starec.

„Dobre, teda, budem nad tým uvažovať,“ sľúbil Hunter, „vy sa ako voláte?“

„Ja sa volám,“ znova vstal starec, „ Gregor, syn Kiadrina Statočného z rodu Proundmenovcov!“

„Teší ma Gregor,“ podal ruku starcovi Hunter.

„Aj mňa Larry Hunter.“

Traja spoločníci už čakali starca na Čiernom hrote (miesto kde veľký kus čadiču trčal z útesu). Hunter sedel pri okraji a Mathew s Antonym sa rozprávali o hodinách šermu.

„Kde je toľko ten učiteľ?“ nevedel sa dočkať Mathew.

„Ja, že si bol proti boju!“ prekukol ho Antony.

„Veď aj som, ale naučiť šermovať by sa mi zišlo,“ upozornil kamaráta Mathew.

„Ticho tam,“ utíšil priateľov Hunter, „povedal, že príde, tak príde, ja mu verím.“

„Ako mu môžeš veriť keď si ho spoznal iba včera?“ čudoval sa Mathew.

„Neviem, má to proste v očiach alebo v hlase. Čo ja viem? Proste mu verím,“ nedal sa Hunter.

„Aha ide sem niekto,“ skríkol zrazu Antony hľadiac na pomaly idúceho chlapa s paličkou.

Keď starec dorazil medzi kamarátov, Antony aj Mathew boli prekvapený presne tak ako Hunter, keď sa dozvedel, že ich starec chce učiť umeniu šermu.

„Takže priatelia moji, toto je Gregor. Náš učiteľ šermu,“ predstavil ho Hunter.

„Dosť, predstaviť sa viem aj sám, ďakujem,“ zastavil ho nevládny starec.

„Takže,“ začal slávnostne, ale aj prísne starec, „ako prvé chcem aby sme sa všetci pozdravili. Ja som Gregor, syn Kiadrina Statočného z rodu Proundmenovcov.“

„Ja som Antony, syn Joea z rodu Fishovcov,“ podal ruku Antony.

„Ja som zas Mathew, syn Ivana z rodu Deerstonovcov,“ predstavil sa Mathew.

„Ja sa predstavovať nemusím však Gregor?“ opýtal sa namiesto predstavenia Hunter.

„Musíš,“ pozrel sa starec na Huntera akoby mu povedal, že vzduch neexistuje, „musíš, pretože je to slušnosť a keď sme pri tej slušnosti, tak ma od teraz volajte Majster Gregor. Rozumeli sme si?“ keď kamaráti prikývli pokračoval, „dobre. Nateraz ti odpustím predstavenie sa Hunter, ale nabudúce keď sa s niekým stretneš a bude to významný človek, predstavíš sa mu. Kde som to skončil? Ach áno, už viem. Budem vás cvičiť na boj s mečom proti nepriateľovi. Nie každý sa dokáže naučiť tajomstvu narábania z mečom, no skúsim vás naučiť čo najviac a najlepšie ako to pôjde. Bude to ťažká práca ale bude to stáť zato, to mi verte. Takže od vás budem žiadať aby ste do toho vložili telo, myseľ i dušu. Pochopili ste?“

Všetci traja prikývli.

„na začiatok meče nepoužijeme. Nechceme sa pravdaže zraniť, všakže? Tak choďte do lesa a nájdite si nejaké konáre, podľa možností čo najtvrdšie a najrovnejšie a aby vám padli

do ruky. Načo čakáte? Choďte!“

„Tvrdá škola, čo?“ spýtal sa Mathew Huntera na Gregora po odídení.

Blúdili lesom asi tak desať minút, keď konečne našli správne palice na šerm.

„Konečne ste tu, už musíme začať, za chvíľku bude noc,“ súril ich Gregor.

Učiteľ šermu bol s nimi veľmi spokojný, a podľa chlapcov a na seba pyšný ako ich dobre učí, načo sa Mathew nevedel zadržať a občas, keď sa Gregor nepozeral, sa aj zasmial. Kým skončili slnko dávno zapadlo a okolo nich boli pozapaľované fakle.

„Dobre, na dnes dosť. Choďte už domov, nech sa o vás rodičia nestrachujú,“ poznamenal Gregor keď počul prvé nočné vytie vlka.

„Áno majster Gregor,“ rozlučovali sa študenti učiteľovi zborovo, „dovidenia.“

„Dovidenia. Zajtra o takomto čase na tom istom mieste.“

„Áno, majster.“