Rozprávka o orieškovi Fifinke a bernardínovi Lacovi

Fifinka bola malý oriešok. Hnedá, behavá s malým špicatým ňufáčikom, odstávajúcimi uškami a fliačikom na chrbátiku. Jej panička ju vychovávala od šteniatka, kúpila si ju keď zomrel jej manžel. Deti boli vtedy už dávno odsťahovaní a paničke bolo samej smutn, potrebovala spoločnosť. Mať sa s kým pomaznať, pozhovárať a Fifinka bola dobrý spoločník. Trpezlivo počúvala a keď si panička zabudla dať liečky na srdiečko, zaštekala a pritúlila sa k jej nôžkam, keď jej bolo smutno.

-Haf, haf. Povedala a paničke bolo hneď ľahšie na dušičke.

Keď bolo teplo brávala panička Fifinku k jazierku, aby sa ovlažila a na jeseň jej uplietla teplučký svetríček, a ušila topánočky maličké a Fifinka sa tešila, ako malé šteniatko.

Roky sa míňali deň za dňom plynul a z malej Fifinky vyrástla nádherná psia dáma. Postavu mal súmernú, uška špicatejšie, ňufáčik na zjedenie a chvostík vzpriamený ako sa na psiu dámu patrí.

Jedného dňa išla Fifinka s paničkou na prechádzku. Fifinka držala svoje telo vypnuté, hlavu mala dohora, obzerala sa do okolo a nenápadne ocikávala obrubníky.

Zrazu sa vyrútil nejaký bernardín. Bol to mohutný, krásny bernardín, s dokonale upravenou srsťou, tak trochu samotár. Priblížil sa ku Fifinke a začal ju oňuchávať. Pridala sa. Začali sa oňuchávať. Panička sa zľakla, pustila Fifinku z vôdzky. Fifinka pocítila voľnosť, trochu pobehla, potom zastala. Laco jej pohyb zopakoval a potom na ňu vyskočil a začal robiť to čo smú robiť len dospelí psi. panička sa vyľakala ešte viac, vylátala Laca tou vôdzkou po chrbte, ten odskočil. Panička vzala Fifinku do náruče, Laco tri krát zaštekal a potom vyskočil na paničku a odhryzol jej pol tváre.

Panička bedákala, o pomoc volala, lenže nikto ju neratoval. Ľudia ju obchádzali a panička upadla do bezvedomia.

AKO TO DOPADLO?

Panička musela odísť do nemocnice a veľa nocí preplakala a za Fifinkou smútila. Až teraz si uvedomila, že nemôže dvom mladým brániť v ich láske. 6iaľ neskoro