Boh vs. Edmund Elat
http://citanie.madness.sk/view-6944.php
Edmund Elat ležal v posteli a sníval pokojný sen o rozprávajúcich digestoroch a snehuliakoch vychádzajúcich z chladničiek. Cítil sa šťastný, veď bol predsa medzi svojimi. No zrazu zistil, že ľavá noha vypovedala službu. Znervóznel, a tá nervozita ho nakoniec donútila zobudiť sa. Prežiarené prostredie sna postupne bledlo, rozmazávalo sa a prechádzalo do šedej až...
Sťažka otvoril oči. V momente zaznamenal mravčenie v chodidle. Chcel sa jednoducho prehodiť na druhý bok, ale akosi sa nedalo. Poriadne si pretrel oči. Uvedomil si, že vonku sa pomaly ale isto brieždi. Pozrel sa smerom k nohám a takmer zreval.
Pri konci jeho postele uvidel siluetu postavy. Podľa rysov jednoznačne spoznal ženu.
Postava vstala a prisadla si k nemu bližšie. Tvár, ktorá sa pred ním objavila, bola nebesky krásna. I telo mala dotyčná, aspoň podľa Edmundovho vkusu, perfektné. Hm, asi som len prešiel z jedného sna do druhého. A možno ešte krajšieho..., pomyslel si a oprel sa o lakte, aby mal hlavu v rovnakej výške ako tajomná kráska.
Usmial sa.
Ona mu úsmev opätovala a potom prehovorila mužským hlasom: „Ahoj Edmund.“
Čo to...? Čože!? Tak toto bude des, zaúpel a zviezol sa späť do postele.
„OK, účel splnený,“ povedal neznámy a v okamihu sa očarujúca kráska premenila na starca s dlhými bielymi vlasmi a vystupujúcim nosom. V izbe bolo odrazu viac svetla a oveľa... príjemnejšie.
Ale Edmund nestál o výstrelky svojho podvedomia. Chcel spať. Preto sa otočil na ľavý bok a rozhodol sa, že tento sen sa mu nepáči a celý ho odignoruje.
„No tak, chlapče, nesnaž sa, aj tak nezaspíš,“ prehliadol jeho úmysel cudzinec.
Dofrasa, zaklial. Vzpriamil sa a oprel o stenu.
„Fajn, a čo teraz?“ nadhodil nevraživo Edmund.
„Najprv mi dovoľ, nech sa ti predstavím,“ začal starec. Som-“
Gandalf, tipol si Edmund v duchu.
„Nie, nie, to nie. Aj keď pripúšťam, že sa na neho podobám. Ale to len preto, že ty si si o mne vytvoril takýto obraz.“
Docvaklo mu: „Takže, ty si Boh?“
„Hej, hej,“ pritakal. „Čo, vari mi neveríš?“ zadíval sa Edmundovi priamo do očí. Ten pohľadu neuhol. Po chvíli to Edmund nevydržal a uchechtol sa: „V pohode, veď mne je to jedno.“
„To je dobre,“ povedal Boh. Vstal a prisunul si stoličku. Až teraz si Edmund všimol, že nemá oblečenú žiadnu starodávnu tuniku, ale červené tričko a rifle. Dokonale to sedelo s jeho predstavou.
Boh prehovoril vážnym hlasom: „Zarmútil si ma.“
„Ehm, ale nikto nie je bez viny,“ uhýbal Edmund.
„O tvoje hriechy mi práve teraz nejde,“ upokojila. „Sklamal si ma tým, ako zbytočne mrháš talentom. Nedokážem sa už prizerať, ako píšeš tie bezduché, absurdné... poviedky. Lebo viem, že máš na viac...“
„Bez urážky, tomuto ty vravíš slobodná vôľa?“ čudoval sa.
„Pozri, chcel som z teba spraviť spisovateľa s veľkým „s“. Ale netúžim po tom, aby ťa uznávali iba kvôli tvojmu voľnomyšlienkarstvu. Mal si priniesť svetu nové postoje, ktoré reprezentovali dobro...“
„Na to ti ja kašlem,“ odvrkol Edmund. „Píšem také veci, pretože ma to baví a pretože sa istým ľuďom páčia. Neprestanem,“ vyriekol ortieľ a na prsiach si prekrížil ruky.
„Ach jaj,“ vzdychol si Boh. „Vedel som, že ťa nepresvedčím, preto som si pripravil záložný plán.“ Edmund trochu zneistel. „Navrhujem ti jednu takú hru. Keď vyhrám ja, prestaneš strácať čas nezmyslami a budeš sa venovať riadnej literatúre. Ak by si sa vzoprel a pokračoval v bizarnostiach ďalej, poznám určité páky, ktorými ťa môžem donútiť našu dohodu dodržať,“ tvár mu nepatrne potemnela.
„A keď vyhrám ja...?“ nadhodil Edmund.
„Potom si na celú dnešnú noc ani nespomenieš.“
„Súhlasím,“ odvetil a sebaisto pred seba vystrel pravicu. Vzápätí však zistil, že netuší, o čo pôjde...
Boh prijal jeho ruku a pevne mu ňou zatriasol: „V podstate je to veľmi jednoduché. Ide o preverenie sily a účinku tvojho písania... Ale nezdržujme sa,“ vyceril zuby a v sekunde sa ocitli v prázdnote. Nič, len biela všade naokolo.
Tak takto sa cítil Neo, pousmial sa, ale príliš vtipné mu to nepripadalo. Zazdalo sa mu, že je znova postavou vo vlastnej poviedke. Akurát mu to všetko prišlo neskutočne reálne.
„Prosím, posaď sa,“ vyzval ho Boh, ukazujúc na kreslo pred Edmundom. Nezaváhal. Boh ho nasledoval a sadol si do rovnakého kresla vedľa neho.
„Ešte potrebujeme nástroje,“ povedal a pred každým sa z ničoho nič zjavil novučičký notebook so spusteným wordom. „Princíp spočíva v tom, že vytvoríš fiktívneho hrdinu, ktorý sa tu pred nami zjaví. Potom budeme písať a uvidíme, čie rozkazy bude počúvať. Neboj sa, budem nanajvýš fér a budem ako obyčajný smrteľník-“
„V tomto ti musím asi veriť,“ prerušil ho mrzuto.
„Hej. A ešte v niečom – o výsledku rozhodnem ja.“
„Ako ináč,“ pokrčil plecami.
„Keď vykreslíš postavu, spustím časový limit – 5 min.“
Edmund sa nahol nad počítač a začal ťukať do klávesnice. Toho, koho si zvolí, mu bolo hneď jasné. O tridsať sekúnd bol hotový.
„Chytré,“ uškrnul sa Boh, pozerajúc pred seba na Edmundovho dvojníka. „Pripravený?“
Prikývol.
„Začnime a nech vyhrá... vplyvnejší z nás,“ zakončil Boh.
Ale Edmund si ho už nevšímal. Napumpoval mozog čerstvou krvou, narovnal si okuliare a s vervou sa pustil do boja za sebaurčenie.
Boh rovnako neotáľal.
Priestorom sa šíril jediný zvuk – zvuk stláčaných kláves. No len do momentu, keď mal Edmund Elat napísaný prvý odsek a jeho klon sa dal do plnenia úlohy bábky, pre ktorú bol stvorený
Dup! Dup, ozývali sa dvojníkove holé nohy na neviditeľnej podlahe. Tancoval odzemok. Zrazu sa zastavil a zadýchaný si sadol na stoličku, posunul sa bližšie k stolu, vzal si noviny a nahlas prečítal titulok:
„V Iraku naďalej zúri-“
Vyskočil na nohy, odhodil okuliare, zo stola vzal vidličku a z nesmiernym zápalom si vylúpol umelé oko z jamky, kričiac:
„Nech žije kynžvart!“
Upokojil sa. Cez dieru na ľavej tvári si previazal obväz, ľahol si na prichystaný gauč, zakryl sa a zapol si správy na TA3.
„To sa mi vonku zase dejú veci,“ skonštatoval sucho a nahodil zronený výraz.
Nevydržal tak ale dlho. Vyskočil a z hurónskym smiechom sa vydal k televízoru.
„Aj ja chcem moderovať,“ povedal a vkročil do obrazovky.
Objavil sa vedľa hlásateľky, vyplazil jazyk a sňal si pyžamu.
Náhle vstal a odišiel do zákulisia. Späť sa vrátil v elegantnom obleku, z novým okom a z optickými šošovkami.
„Dnes ráno sa v Tatrách zranili...,“ predčítal.
Zasekol sa. Strelil si facku a pokračoval:
„...ajavd íkseČ itsirut...“
Znova uťal. Trasúcou rukou vzal pohár a odchlipol si.
„Prepáčte,“ ospravedlnil sa. Jeho kolegyňa iba tupo civela pred seba.
„...pravdepodobne zišli z vyznačených chodníkov,...“
Ďalší sek.
„...ežotrep ilob ínedján v istaolb, kam...“
Už len jemné trhnutie.
„...itsirut újamen putsv ínelovop. Icoh ilob etižmako-“
„STAČÍ!“ zahrmel Boh.
„Lenže päť minút ešte neuplynulo,“ protirečil mu Edmund, nachystaný opäť vzplanúť.
„Netreba, si víťaz,“ rezignoval. „Uži si to...“
Edmund sa pousmial a usmieval sa ďalej, pokiaľ sa všetko nerozplynulo a on neležal vo svojej posteli, uvedomujúc si, že mal dávno vstávať, aby mohol čo najskôr pracovať na novom diele...