Upír - teraz naozaj :-)=

Bol teplý večer. Právnička sa vracala úzkou lesnou cestičkou. Išla z oslavy na ktorej si aj pripila. Ako pozorovala prírodu začula tiché kroky. Veľmi sa zľakla. Započúvala sa ešte raz, no teraz už nič nepočula, okrem spevu vtákov. Tak vykročila svižným krokom k hrdzavej bráne za ktorou stál veľký žltý dom ktorý nebol ničím výnimočný. Bráničku otvorila veľkým a tak tiež hrdzavým kľúčom. Vošla do veľmi pekne usporiadanej záhradky s veľkými záhonmi okolo kamenného chodníčka. Vôňa kvetov bola taká silná že, by sa s nej zakrútila hlava každému a výnimku netvorila ani právnička. Odomkla hlavné dvere na ktorých bol veľký obraz draka. Vybehla hore po schodoch a bez nijakého rozmýšľania klesla na posteľ a v okamihu zaspala.

Ráno sa zobudila čulá, mala dobrú náladu. Už aj zabudla na tiché kroky ktoré počula včera v noci. Podišla ku skrini, ktorá bola tak isto vysoká a dvakrát širšia ako ona sama. Bola plná červených, modrých dokonca aj fialovo-zelených šiat. Prezliekla sa do čisto bielych šiat a odišla bez raňajok do roboty. Keď sa vracala z roboty domov bolo už neskoro večer. Išla tou istou cestičkou ako včera. Bola si istá , že včera to bol sused a nie dáky krvilačný tvor. No zase počula kroky. Boli oveľa bližšie ako včera. Zrýchlila, zabočila z chodníčka na svoju vlastnú skratku. Ale napriek tomu ju kroky sledovali. V panike sa rozbehla domov. Otvorila a aj zamkla bránu. Rozbehla sa k vchodovým dverám. Vošla do vnútra a ako náhle zabuchla dvere, začula hrozné búchanie a lomcovanie prednej bránky. Modlila sa, aby sa nikto cez bráničku nedostal. Na jej šťastie sa nikto cez bráničku nedostal. Vydýchla si a zotrela si rukávom pot z čela. Bola už taká unavená, že by zaspala aj rovno pri dverách ale stala a ťarbavým krokom došla k posteli. Kde podobne ako včera, ľahla a hneď zaspala a ani nerozmýšľala nad tým čo sa pred chvíľou stalo.

Ráno bola zmätená nevedela či má zavolať políciu alebo ísť do práce akoby sa nič nestalo. Nakoniec sa rozhodla, že bude najlepšie ak ostane doma. Zrazu začal zvoniť mobil. Zodvihla telefón a to jej vyvrátilo celý rozvrh. Dozvedela sa o najväčšom prípade svojho života. Tak teda musela ísť do roboty.

Z roboty sa vracala šťastná ale aj zdesená z cesty domov. Išla veľmi rýchlim krokom, človek by povedal, že skôr beží ako kráča. No nepomohlo jej to. Začula kroky. Boli skoro pri nej, počula ako „to“ dýcha, cítila ako vzduch jemne hreje. Rozbehla sa tak rýchlo, že aj svetový šprintér by ju tak rýchlo nedobehol. Kričala z plných pľúc. Odomkla bránu a rozbehla sa k vchodovým dverám. Prešla cez ne a v tom si spomenula, že nezamkla bránu. Zachvátila ju panika. Čo s ňou bude? Nezabije ju!?

Rozbehla sa po schodoch do svojej izby. Zavrela dvere a skryla sa pod posteľ. Dúfala, že ju tu nikto alebo nič nenájde. No mýlila sa. Potichu sa otvorili dvere. Videla ako spoza dverí vychádza vysoká postava. Mala bosé veľmi chlpaté nohy, zrejme to bol muž. Nohy prichádzali k posteli. Muž sa zohol. Pozerali si rovno do očí. Muž sa vtedy usmial a ukázal svoje pekné dlhé biele očné zuby. Právnička v tej chvíli zhíkla. Uvedomila si, že je to upír. Odrazu prehovoril: „ak chceš mať také pekné zúbky ako ja používaj zubnú pastu tuti-fruti!“