Tri Čarodejné Klobúky

V malom domci na kraji lesa žil raz jeden chudobný roľník. Volal sa Bennjamin Egan, no ľudia ho tak nikdy nenazývali, pre nich to bol vždy len "ten čudák". Nemal ženu, ani priateľov a to bol asi hlavný dôvod pre rôzne pomluvy. Ľudia si mysleli, že sa asi pominul, keď sa rozhodol bývať sám na okraji tmavého lesa, kde sotva nejaká líška či zajac zablúdili. No on sa nesťažoval. Pokiaľ mal svoj dom a každodennú prácu, bolo mu jedno, čo si o ňom ľudia mysleli. Chcel žiť sám a nepotreboval žiadnu ľudskú spoločnosť.

Jedného letného dňa však spoločnosť príde sama od seba. Len tak zrazu zavŕzgajú čiesi topánky pred Bennjaminovou bránkou. To prichádza tajomný neznámy. Zaklope na dvere. Zvnútra sa ozve: "Čo tu chcete? Nikoho som nevolal, choďte preč!" No keď neznámy neodchádza, len stojí pred dverami a čaká, rozhodne sa Bennjamin, že sa ho aspoň spýta, načo prišiel. A tak otvorí dvere a tam uvidí stáť starca v červenom kabáte, červených nohaviciach a červených topánkach, ktorý vyzerá, akoby práve prešiel dlhú úmornú cestu. A naozaj, starec za chvíľu udychčane povie: "Neprišiel som v zlom. Tri hory a tri doliny som prešiel, nespal som, nejedol som, prosím vás, nechajte ma tu prenocovať. Uvidíte, raz vám oplatím vašu službu."

Pustí Bennjamin starčeka dnu? ÁNO - NIE

No Bennjamina to nepresvedčilo. "Určite je to niekto z mesta a prišiel sa mi sem len posmievať," pomyslel si. A aj keď mu bolo človeka trochu ľúto, zavrel pred ním dvere. On predsa nebol žiadna samaritánska spoločnosť, aby ustieľal postele a varil pre druhých.

Starček ostal ešte chvíľu stáť pred jeho dverami, potom sa pobral ďalej. Bennjamin ho už nikdy viac nevidel. Vlastne už nikdy nevidel ani nikoho iného, pretože zvyšok života strávil v chalúpke na kraji lesa celkom sám. Či bol šťastný, to ťažko povedať, no on sám si predsa vybral túto cestu.

Nuž čo, Bennjamin sa nad starkým zľutoval a nechal ho vojsť dnu. Dal mu teplú večeru a ustlal mu posteľ. Potom si obaja ľahli spať. Ráno, keď sa Bennjamin zobudil, zistil, že starcov kabát aj topánky sú preč. Šiel sa pozrieť do izby, kde ho nechal prenocovať, no na posteli našiel už iba akýsi veľký červený klobúk. Pri ňom bol naškrabaný lístok, v ktorom stálo: "Ďakujem vám za vašu pomoc. Nemám vám to čím oplatiť, no prijmite odo mňa aspoň tento klobúk. Má v sebe skrytú čarovnú moc. Použite ho v prípade, keď to budete naozaj potrebovať. Je, žiaľ, len na jedno použitie. Ešte raz srdečná vďaka."

"Čarovná moc...pche...to je zasa len nejaká sprostosť. A aký oplzlý je ten klobúk! Celý obdratý a poplátaný. No toto si veru na hlavu nedám!" rozhodol sa Bennjamin a odložil klobúk do skrine medzi ostatné haraburdy. A už naň viac nepomyslel.

No jedného dňa k nemu príde ďalší veľmi čudne vyzerajúci človek. Má modré nohavice, modrú košeľu a to všetko zakryté modrým plášťom. I keď nie je taký starý ako predchádzajúci návštevník, vyzerá tak isto zmorene. I hovorí:

"Dobrý človek, prosím ťa, nechaj ma tu prespať. Sedem hôr a sedem dolín som prešiel, nespal som, nejedol som, nemohol by som si tu na chvíľku odpočinúť?" Bennjamin uľútostene prikývol, veď videl, že muž je už na konci so silami. Dal mu večeru a nechal ho u seba prenocovať. Ráno, keď sa zobudil, sa rozpamätal na to, čo sa stalo minule a hneď sa išiel pozrieť do izby, kde večer nechal pocestného. A ako minule, aj teraz po ňom nebolo ani pamiatky, až na jeden veľký modrý klobúk ležiaci uprostred postele. Aj teraz bol pri ňom lístok, s tým istým obsahom ako v tom predošlom. Keď ho Bennjamin dočítal, mračil sa: "Zasa ďalší nezmyselný výmysel! Keď mi už chcú silou – mocou niečo dať, nech je to niečo užitočné, a nie staré prašivé klobúky!" A odhodil klobúk do skrine, tam kde aj ten prvý.

Prešlo niekoľko dní a zrazu niekto zasa búcha na dvere jeho domu. Bennjamin sa už neunúva vypytovať sa, kto to je a hneď neznámemu otvorí. Vidí, že je to človek mladý, určite nemá cez tridsať. Je oblečený v čiernom fraku, čiernych nohaviciach a vysokých čiernych topánkach. Veľmi zmorene spustí: "Prešiel som veľký kus cesty, idem až zo samého jadra Zeme. Nič som po ceste nejedol, ani som sa nevyspal, prosím ťa, dobrý človek, nechaj ma u teba prenocovať."

Nuž čo mal chudobný roľník robiť, dovolil aj tomuto mužovi zostať uňho cez noc. Keď sa ráno zobudil, uvidel na posteli ležať ďalší lístok s klobúkom, tentoraz čiernym. Bennjamin si lístok, v ktorom stálo to isté, čo aj v predošlých dvoch, prečítal a hneď ho aj zahodil so slovami: "Zasa prázdne slová, bez nejakého zmyslu. Všetci si myslia, že som sa zbláznil, lenže blázni sú oni, nie ja! Ako keby mohli na svete existovať čarodejnícke klobúky! No to určite!" a mladý roľník hneď aj odhodil klobúk do už aj tak veľmi zapratanej skrine.

Neprešiel ani dlhý čas, a Bennjamin na podivné dary úplne zabudol. Nadišla tuhá zima, taká tuhá, aká v tých končinách nikdy nebývala. Bennjamin si pomyslel, že už je najvyšší čas vytiahnuť teplý kožuch. Pred pár rokmi ho odhodil do skrine s haraburdami, mysliac si, že ho už nikdy nebude potrebovať. Asi sa zmýlil. No ako tak vyhadzoval veci zo skrine v snahe nájsť ten kožuch, stalo sa niečo nezvyčajné. Keď vyťahoval z hornej police staré zaplátané nohavice, uvidel, že na nich leží dačo červené. Silno potiahol nohavicami, aby ich vytiahol, a vtom...to červené dačo mu padlo na hlavu. Cítil, že mu to čosi presne sadlo na temeno hlavy. Ako dajaký klobúk. A vtom si Bennjamin spomenul na dar od prvého pocestného. ‚Určite to bude ono," pomyslel si. Hneď si ho aj išiel strhnúť, keď vtom, všimne si, že si ho nemá čím strhnúť, pretože aj keď cíti, že jeho ruka sa dvíha, on ju nevidí. On ju proste nemá! Stratil ruku! Celý zdesený beží k zrkadlu na druhom konci izby. Pozrie sa doň a uvidí, že čo ruka, on nemá ani nohy, ani telo, ani hlavu, proste nič! On sa celý stratil! Je neviditeľný! Od úžasu až otvoril ústa, ale keďže to nevidel, ešte dlho ich nezavrel a medzitým sa začal prechádzať po izbe. "To nemôže byť pravda," vravel si. "To musí byť zázrak, čary naozaj existujú!" Po chvíli, keď úžas trochu opadol, skúsil porozmýšľať, ako by túto vzácnu vec mohol využiť. Napokon sa rozhodol: "Už ma zunoval tento jednotvárny život, skúsim šťastie vo svete. Pôjdem dolu do susedného kráľovstva. U nás ma majú za čudáka, snáď tam sa mi bude vodiť lepšie. Možno ma kráľ prijme do služby, keď mu ukážem moje tri zázračné klobúky. Ale musím ísť neviditeľný, v liste pri klobúku stálo, že čarodejnú moc má len na jedno použitie. A nechcem si ho len tak premárniť." A tak Bennjamin zobral zvyšné dva klobúky zo skrine, zbalil ich do vaku s nejakým jedlom a vydal sa do sveta.

Ide deň, dva, ba aj celý týždeň, cez lúky, cez lesy, no nikde nevidí ani živej duše. Zásoby sa mu už dávno minuli, namyslel si, že cesta bude taká dlhá. Zmrznutý a vyhladovaný roľník si napokon vyčerpane sadne pod blízky strom. Už nevládze ísť ďalej, od zimy sa mu už nohy podlamujú, a tak sa rozhodne, že si pod týmto stromom počká až na smrť. Ako tak sedí, zdá sa mu, že v diaľke niečo silno zarachoce, i chce už vykríknuť, nech ho nevyrušujú v posledných chvíľkach života, keď vtom si uvedomí, čo to vlastne znamená: "Ja neumriem! Niekto ma predsa len nájde!" vykríkne, pozbiera zvyšky síl a rozbehne sa za hlukom. Zistí, že to voz plne naložený zlatými dukátmi, hnaný mladým pohoničom, sa vezie dolu lesnou cestičkou. Počkal si teda a keď voz prechádzal okolo neho, naskočil naň.

Cesta išla rýchlo. Bennjamin sa nestaral, kam ten voz ide. Pomyslel si, že kdekoľvek to bude, dovezie ho medzi ľudí a tí ho iste prichýlia a dajú mu nejaké jedlo, keď im ukáže svoj trik s neviditeľným klobúkom. No vtom mu skrsla v hlave myšlienka. Prečo by si nemohol nahrabať dukáty, s ktorými sa vezie, do vaku a zabezpečiť si tak zvyšok života v prepychu, bez pocitu biedy a bez žiadnej roboty?

Ale naozaj má to srdce a ukradne dukáty? ÁNO - NIE

A tak nezaváhal a začal si plniť svoj vak i vrecká zlatými peniažtekmi. Keď už mal vrecká napchaté do prasknutia a vak taký ťažký, že ho ledva dokázal uniesť, začal voz spomaľovať. Bennjamin zistil, že prichádzajú do mesta. Zoskočil teda z voza a hneď šiel hľadať niečo, na čom by utratil svoje peniaze. Musel si , samozrejme, dať dole klobúk, ale aj tak si pomyslel, že ho už využil dosť. Práve keď ho odhodil, z ničoho – nič sa pri jeho boku zjaví starček, oblečený celý v červenom. Bol to ten istý človek, čo mu daroval červený klobúk. I spustí: "Daroval som ti čarovný klobúk, mysliac si, že ho využiješ na dobré účely. No ty si ho zneužil, ty si sa opovážil s ním kradnúť! No keďže si mi pomohol, odpustím ti. No varujem ťa, môj mladší brat už taký dobrosrdečný nebude!" A s týmito slovami sa starček rozplynul a už ho viac nebolo. Bennjamin po tomto uvážil, že ďalší klobúk už radšej skúšať nebude. Avšak pomyslel si, že už keď má tie dukáty, využije ich. A tak si vyhliadol peknú vilku, v ktorej sa rozhodol bývať do konca života.

Pár rokov teda strávil vysnívaným životom: nepracoval, celé dni si robil, čo len chcel, kým jeho vlastní sluhovia ho obsluhovali. No nevšimol si, že dukáty sa mu rýchlo míňajú, a tak sa stalo, že jedného dňa zistil, že mu nezostal ani jeden. Sluhovia mu odišli, dom mu zobrali; Bennjamin zostal zasa na mizine. A tak sa opäť vydal do sveta. Šiel dni i noci, napokon bol už taký vyčerpaný a hladný, že si chcel ľahnúť na zem a zostať tam ležať navždy. Z pochmúrnych myšlienok ho zrazu vyruší kamienok, ktorý mu padne na hlavu. "Odkiaľ sa to tu vzalo?" čuduje sa. Obzerá sa napravo, naľavo, no nikde nikoho nevidí. Potom sa pozrie nad seba – a tu zočí krásnu princeznú, ako hľadí dolu naňho, vyklonená z okna starej veže, s ďalším kamienkom pripraveným v ruke. Bennjamin sa čuduje, prečo stále zatvára a otvára ústa, no potom mu dôjde, že mu asi chce niečo povedať a z tej výšky, ktorá ich delí, to zjavne nejde. Jeho to však netrápi, nestrávi predsa hodiny iba tým, aby robil potešenie unudenej princeznej a nechal sa preto ohadzovať kameňmi. ‚Ale aj tak je veľmi pekná. V žiare slnečných lúčov sa len tak ligoce," pomyslel si Bennjamin. ‚To bude asi kvôli tomu peknému náhrdelníku, čo jej visí na krku," húta ďalej. ‚Určite je veľmi vzácny, keď je vysiaty toľkými drahokamami. Človek by ho predal a do konca života by sa nemusel trápiť s úmornou robotou."

Pozastaví sa Bennjamin ďalej nad náhrdelníkom a pokúsi sa ho princeznej ukradnúť? ÁNO- NIE

No on by radšej zomrel, než by mal žiť s pocitom, že žije z ukradnutého zlata. A tak nechal dukáty dukátmi a počkal si, kým voz nezačal spomaľovať. Potom sa obzrel okolo seba a keď zistil, že prichádzajú do mesta, zoskočil.

Tu sa spoza stromu vynorí starček, oblečený celý v červenom. Bol to ten istý človek, čo raz zavítal k nemu do chalúpky a daroval mu červený klobúk. Bennjamin ho už chcel požiadať, či by mu nepomohol v jeho mizernej situácii, no starček ho predbehol: "Výborne, Bennjamin," pochváli ho. Bennjamin sa ho chce spýtať, ako to, že ho vidí, keď má na hlave čarovný klobúk, no starček rozpráva ďalej: "Rozhodol si sa správne. Neukradol si dukáty, aj keď si ich potreboval. A preto ti dám dobrú radu. Choď do kráľovského zámku. Je to len kúsok odtiaľto, neboj sa. Kráľ práve vyhlásil, že dá svoju dcéru tomu za ženu, kto ju vyslobodí zo starej veže, kde ju sám pred pár dňami zavrel. No nikto okrem kráľa nevie, kde tá veža stojí. A ten to povie len tomu odvážlivcovi, ktorému sa podarí prebojovať sa cez hradných strážnikov. Viem, že tebe sa to podarí, ale aj tak si dávaj dobrý pozor, keď k nim dôjdeš; veľa smelých rytierov už v boji s nimi zahynulo. Ty máš však pred nimi výhodu, lebo ťa nevidia. Tak to skús využiť. No, tak už bež. Uvidíš, vyplatí sa ti to. Princezná je krásna ako žiara zapadajúceho slnka." Keď dohovoril, chvíľu ešte zostal stáť a premeriaval si mladého roľníka. "Počkaj ešte," zastavil ho, keď sa Bennjamin už poberal v ústrety hradným vežiam. "Nemôžeš ísť predsa takto," hovorí. A spod plášťa vytiahol krásnu zlatú vestu a dlhé zlaté nohavice. "Toto si obleč," vraví. "A tiež si niečo zajedz, vyzeráš, akoby si mal na mieste odpadnúť." Nato vytiahne z vrecka veľký sáčok plný obložených chlebíkov. Bennjamin sa ani nestihne poďakovať a starkého už niet. Zmizol.

Bennjamin sa rýchlo najedol, natiahol si nové oblečenie, ktoré mu, na jeho počudovanie, perfektne sadlo a už neotáľal a pobral sa smerom do hradu. Už zďaleka zazrel hrozivé stráže, stojace pred hlavnou bránou. Ani chvíľu nezaváhal, rovno sa ta vydal. Keď prechádzal okolo nich, vtiahol brucho, zadržal dych a...a už bol dnu. Nepredstavoval si, že to bude také ľahké. Strážnici si ho vôbec nevšimli. Naopak, pustili sa do boja s ďalším smelým junákom a Bennjamin sa stal svedkom jeho krvavého zavraždenia. Trocha to s ním otriaslo, no on sa pobral ďalej. Veď keď už došiel tak ďaleko...

Skoro narazil do kráľa, ktorý tam stál a pozeral sa, či niekto prejde cez jeho zjavne veľmi dobre vycvičených strážnikov. ‚Keď si nedám dole klobúk, nebude vedieť, kto to s ním hovorí, určite si bude myslieť, že mu šibe," rozmýšľal Bennjamin. Dal si teda dole klobúk a prihovoril sa kráľovi: "Zdravím, pán kráľ." Kráľ nadskočil dva metre od zeme, pretože si vôbec nevšimol, žeby niekto prešiel cez bránu. "Ty...ty...ako si to...?" jachce. "Prešiel som cez bránu a teraz som tu, aby ste mi povedali, kde ste ukryli princeznú," smelo sa ozve pekný mládenec v zlatých šatách. "No tak dobre," podvolí sa kráľ. "Keď si zvládol moju ťažkú úlohu, musím ti to povedať." A podrobne mu vyrozprával, ako sa dostane k starej veži. Bennjamin sa poďakoval a už ho nebolo, tak sa ponáhľal hradnými chodbami k zadnej bráne, ktorou mal vyjsť von, aby ho náhodou nenasledovali tí, ktorým sa nepodarilo dostať sa cez strážnikov. Alebo lepšie povedané tí, ktorí sa o to ešte nepokúsili.

Išiel cez dve doliny, cez tri rieky, presne ako mu povedal kráľ a za chvíľu už uvidel starú vysokú vežu, stojacu v strede lesnej čistinky. Nikde nikoho nevidel; asi sa ešte nikomu nepodarilo dostať sa až sem. V okne veže zahliadol zlatý záblesk. Princeznine zlaté vlasy boli naozaj nádherné. No ešte pôvabnejšia bola jej tvár (ak to vôbec bolo možné). Oči jej žiarili ako jeden z drahokamov, z ktorých mala urobený náhrdelník a pleť malá hebkú a jasnú ako zapadajúce slnko, ktoré ju ožarovalo.

Bennjamin niekoľkokrát prešiel okolo veže v snahe nájsť nejaké dvere, ktorými by sa dostal dnu. No nič nenašiel: ani dvere, ani oblok; všade boli iba holé steny. Vedel, že kráľ nechcel, aby bolo priveľmi jednoduché dostať sa k princeznej, ale pomyslel si, že teraz už zašiel naozaj priďaleko. Veď teraz znemožnil zachrániť princeznú úplne každému, kto nevie lietať alebo kto nemá náhodou pri sebe stometrový rebrík!!

"Určite tade priviedli princeznú dnu a potom ju zamurovali," s veľkou trpkosťou poznamenal Bennjamin, keď uvidel na jednej strane veže stopy po čerstvom murovaní. "Ale ako sa tam teraz dostanem?" zúfalo zakričal, akoby si myslel, žeby mu niekto mohol poradiť. Nato mu niekto alebo niečo zašepká: "Použi ďalší klobúk." Bol si istý, že ten hlas už niekde počul, ale nevedel si spomenúť, kde. Zaujímavé tiež bolo, že nikde nevidel jeho zdroj. No na takéto nezvyčajnosti si už tak privykol, že len pokrčil plecami a urobil, ako mu bolo povedané. Stala sa veľmi zvláštna vec. Cítil, že celé telo má ľahké ako vták, také ľahké, že môže lietať! Dokonca aj krídla mu narástli. ‚No toto," pomyslel si. ‚Stal sa zo mňa naozajstný vták!"

A už letel k princezninmu oblôčku. Tá bola taká zhrozená, keď cez otvorené okno vletel dnu, že začala hystericky vrieskať a hádzať po chudákovi Bennjaminovi všetko, čo našla. No on sa jej len láskavo prihovoril: "Neboj sa, nič ti nespravím, naopak, prišiel som ťa zachrániť. No poď, vylez mi na chrbát, odídeme z tohto osamelého miesta a vrátime sa späť medzi ľudí. Alebo by si tu chcela zostať?" dodal, keď videl, že princezná je na pochybách, či má alebo nemá odísť s týmto čudným rozprávajúcim vtákom. No napokon sa rozhodla. Chytila sa vtáka za krk a pustila ho iba vtedy, keď bezpečne pristávali na dvore kráľovského zámku. Keď sa princezná potom otočila, že sa poďakuje svojmu operenému záchrancovi, už ho nevidela. Pred ňou stál krásny mládenec, odetý v zlatých nohaviciach a žiarivej zlatej veste a zoširoka sa na ňu usmieval. Princezná ho hneď objala okolo krku a od všetkého toho šťastia sa rozplakala.

Medzitým sa na nádvorie nahrnula hŕba ľudí v čele so samotným kráľom, ktorý hneď vyhlásil Bennjamina za osloboditeľa princeznej a tým pádom aj ich čoskorú svadbu.

Z Bennjamina a z krásnej princeznej sa stal ten najšťastnejší pár pod slnkom. Až do smrti ich obkolesovala len radosť a šťastie a určite aj po nej žili naďalej spolu. Ich láska je taká veľká, že trvá dodnes. Bennjamin vedel, že si zvolil v živote tú najsprávnejšiu cestu.

A čierny klobúk? Ten zostal dávno zabudnutý na osamotenej lesnej čistinke pri vysokej starej veži.

‚Keby som ho len mohol ukradnúť. Ale ako sa tam hore dostanem?" premýšľa. ‚Mohol by som si dať ďalší klobúk, možno by mi pomohol. I keď...povedal som si, že ďalší už skúšať nebudem...ale toto jedinečná príležitosť zasa žiť v prepychu, mať svoj vlastný dom a služobníctvo." A táto myšlienka ho presvedčila. Vybral si z vaku modrý klobúk a nasadil si ho na hlavu. Cítil, že sa s ním niečo deje, že to už nie je celkom on. Prezrie sa, a to čo uvidí, ho celkom ohromí. Namiesto rúk mu vyrástli dlhé mohutné krídla, namiesto nôh má ostré zahnuté pazúry. Premenil sa na dravého vtáka - orla!

Teraz už preňho nebol problém vyletieť hore k princeznej a ukradnúť jej náhrdelník. A tak aj urobil. Roztiahol mohutné krídla a letel. Keď bol vo výške princezninej zlatej hlávky, natiahol jednu paprču s pazúrmi, chytil náhrdelník, poriadne potiahol, aby ho princeznej stiahol z krku, a už s ním aj odlietal preč, aby si ho išiel niekam zameniť za poriadny mech dukátov. Princezná za ním kričala: "Dobrý šuhaj, zachráň ma konečne! Trčím tu už celých päť rokov a nikto po mňa neprišiel. No tak, dostaneš aj polku kráľovstva, len sa už dopekla otoč a zachráň ma pred skysnutím tu na okennej parapete!" No letiaci šuhaj ju nepočúval, bol taký zaneprázdnený snívaním o hŕbe zlatých mincí, že na bláboly nejakej princeznej vážne nemal čas.

Ako tak pristával na zemi a dával si dolu klobúk, ozve sa vedľa neho: "Tak ty si neposlúchol môjho brata? Ty si sa opovážil znova kradnúť?" Bennjamin až tak nadskočil od prekvapenia, keď vedľa seba uvidel stáť modrého muža, toho istého, ktorý kedysi prišiel k nemu a daroval mu modrý klobúk. "Dal som ti ja ten klobúk preto, aby si oberal druhých?" pokračuje. "Nie. Daroval som ti ho, pretože som si myslel, že pomôžeš šíriť dobro vo svete, lenže ty si bol chamtivý a použil si ho pre svoje nekalé činy! Môj brat ti odpustil, i ja ti odpustím, lebo si mi pomohol, no vedz, že náš najmladší brat s tebou nebude mať žiadne zľutovanie. Už teraz čakaj krutú, ale spravodlivú odplatu." A po týchto slovách sa rozplynul. Bennjamin zostal trocha otrasene stáť, nebol si už načistom, či predsa len má ten náhrdelník využiť, ako predtým zamýšľal alebo či ho nemá radšej vrátiť.

Tak ako sa rozhodne? Náhrdelník vráti.- Pokračuje podľa plánu: zamení si dukáty a ide si kúpiť peknú vilku.

"No ja sa kradnúť teda nechystám. Stačilo raz pokúšať šťastie," rozhodol sa Bennjamin a vybral sa ďalej po ceste. Tu sa pri ňom ozve: "Dobre si urobil, Bennjamin. Som rád, že si poslúchol bratovu radu," hovorí muž v modrých nohaviciach a modrom plášti. "Keďže si sa zachoval naozaj pekne, pomôžem ti. Choď ešte asi sto metrov touto cestičkou a potom zaboč doprava. Zanedlho uvidíš skupinu zbojníkov, ako prepadnú nevinnú dievčinu. Choď tam, nasaď si môj klobúk a odožeň ich. Uvidíš, potom už všetko pôjde samo od seba. Len urob, ako som ti povedal." Len čo to muž dopovedal, zmizol. Bennjamin sa nad tým ani nezačudoval; už si zvykol. A keďže ho aj tak nič lepšie nenapadlo, urobil, ako mu muž poradil. Prešiel sto metrov, zabočil doprava a za chvíľu naozaj uvidel tlupu zbojníkov, ako sa blížia k nič netušiacej dievčine. Vedel, že je už najvyšší čas, keď si nasadzoval klobúk. Zbojníci už začali dievčinu obťažovať a robiť jej neslušné návrhy.

Cítil, že sa s ním niečo udialo. Tento klobúk ho nerobil neviditeľným, ale umožnil mu lietať! To je neskutočné! Bennjamin sa zmenil na dravého vtáka! Teraz mu pôjde ľahko odstrašiť nevítaných zbojníkov.

Bol najvyšší čas. Dvaja zbojníci držali dievčinu za ruky a ďalší, s nožom v ruke, sa jej vyhrožoval. Dievčina nemala proti nim šancu. Vtom do centra diania z ničoho – nič priletí orol. Vrhá sa na zbojníkov, driape ich svojimi pazúrmi a preľaknutí zbojníci sa hneď vrhajú na útek. Dievčina je zachránená. Prihovorí sa orlovi: "Ako sa ti mám poďakovať, milý vtáčik?" nato sa pred ňou zmení orol na pekného mládenca a hovorí: "Za nič mi ty neďakuj. Urobil som to rád." Dievčina sa ale nedá odbiť: "Tak aspoň poď ku mne domov," hovorí. "Vyzeráš veľmi unavene, dobre ti padne teplá večera a mäkká posteľ." Bennjamin na túto ponuku nenamietal. A ani nemohol, hlasné škvŕkanie v bruchu ho aj tak prezradilo.

Ani netušil, aké dôležité rozhodnutie urobil. Pretože keď sa na ďalší deň zobudil v mäkučkej posteli, uvedomil si, že už našiel to, čo celú tú dlhú cestu hľadal (samozrejme nie tú posteľ). Už nikdy z tej malej chalúpky neodišiel. S peknou dievčinou a hŕbou ich detí strávil ešte veľa, veľa šťastných rokov.

Raz išiel tade zlodej, i zablúdil do malej chalúpky, ale keďže nič iné nenašiel, zobral na skrini ležiaci starý čierny klobúk. Ale akú čarovnú moc mu dal, to nikto netuší, pretože ho nikdy viac už nik nevidel.

Nakoniec ho jeho svedomie premohlo. Nemohol by ďalej žiť s pocitom, že všetko, čo by si kúpil, by bolo len vďaka krádeži. Uvedomil si však, že vrátiť náhrdelník nemôže, dal si už predsa dole čarodejný klobúk. Rozhodol sa, že keď ho už nemôže vrátiť, dá ho aspoň niekomu, kto ho potrebuje viac. Všimol si zopár detí, ktoré stáli na kraji chodníka a žobrali o nejaké jedlo. Tak mu ich prišlo ľúto, že ani nerozmýšľal a hneď im náhrdelník hodil. ‚Oni ho budú viac potrebovať," myslel si a s pocitom dobre vykonanej práce sa pobral domov – tam kde naozaj patril. A ešte dlho tam žil – tam, v malom domčeku na kraji lesa.

A čierny klobúk? Ten, ako pamiatka na všetky dobrodružstvá, ktoré prežil, stále visel na vešiaku pri dverách. Vždy, keď išiel okolo, sa naň usmial. Vede, že sa rozhodol správne.

Už nemyslí na modrého mužíka a hneď sa poberie zamieňať drahokamy za dukáty.

Keď podáva náhrdelník kupcovi, ktorý mu má dať peniaze, ten si ho skúmavo prezerá a potom na celé námestie a určite i na celé mesto zakričí: "On sa dostal k princeznej! Zobral jej náhrdelník! Zavolajte kráľa!" Bennjamin z toho usúdil, že spáchal najväčšie možné previnenie, aké mohol, keď volajú aj kráľa, zjavne aby prišiel rozhodnúť, aký trest je preňho najvhodnejší. Pravdepodobne ho dajú hneď na šibenicu alebo ho zavrú do podzemného väzenia, kde ho nechajú napospas osudu. Buď krysy zožerú jeho alebo on ich.

Nemal teda na výber, dal sa na útek. No nezašiel ani pár metrov a zrazu ho obkolesoval dav ľudí. Boli všade, kam sa len pozrel. Obkľúčili ho zo všetkých strán a všetci svorne kričali: "On vzal princeznej náhrdelník! On vzal princeznej náhrdelník!" Bennjamin si však nevedel predstaviť, prečo sa všetci pri tom tak usmievajú. ‚Je to trocha zvrátené, ale oni sa fakt radi pozerajú, ako niekoho odsúdia na smrť," pomyslel si napokon.

Kruh sa pomaly okolo Bennjamina uzatváral. Už nemal nijakú šancu na útek. Napokon ta dorazil aj samotný kráľ. Podišiel bližšie k Bennjaminovi a začal sa usmievať rovnako šialene ako ostatní. Vravel: "Konečne niekto prišiel. Už bolo načase. Tak dlho je odvtedy, čo som to vyhlásil. Všetci mládenci zatiaľ skončili pod mečom mojich verných strážnikov. Poď, odvediem ťa." Len čo to dopovedal, Bennjamin si pomyslel, že radšej vyskúša tretí klobúk, než by ho mal kráľ niekam odviesť, očividne pod meč svojich stráží. A tak si vybral z vaku posledný klobúk, rýchlo si ho nasadil na hlavu, pričom už nestihol počuť, ako kráľ hovorí: "A zato, že sa ti podarilo dostať sa k princeznej, na znak čoho si nám prišiel ukázať jej náhrdelník, hneď ju idem vyslobodiť z veže a hneď zajtra môže byť svadba." a........zomrel. A sám diabol v čiernom fraku, čiernych nohaviciach a vysokých čiernych topánkach sa len smial, stojac obďaleč v hlúčiku prizerajúcich sa.