Stanovačka

Neverili by ste, koľko vecí sa môže prihodiť v tak pekne načatom dni, až by ste žasli. Ale lepšie by bolo, aby som prešiel a nevenoval sa nudnému a uspávajúcemu úvodu, ktorý býva zväčša zdĺhavý, no v niektorých príbehoch dôležitý, čo však nie je náš prípad, a tak sa vás pokúsim zobudiť už jadrom.

S kamarátom som sa týždeň vopred dohodol, že vyrazíme na túru, len aby sme sa vyhli víkendovému upratovaniu, len tak medzi nami. Rodičia súhlasili a boli potešení, že sme konečne vyšli von z našich tmavých izieb.

Môj deň začal tradičným spôsobom. Vstávanie o pol desiatej, následne raňajky a rýchla príprava na stanovanie s kamarátmi, skôr s kamarátom, pretože ostatní boli akože u babky, alebo mali návštevu.

Akonáhle som opustil byt, v ktorom som býval sedemnásť rokov, ani som netušil, ako sa všetko zvrtne s príchodom noci.

Stretli sme sa v presne dohodnutom čase a vyrazili sme na bicykloch dobrodružstvom, ktoré nás už netrpezlivo očakávalo. Cesta nebola príjemná, pretože sme si vybrali síce najkratšiu, no zato najhoršiu a naše zadky utrpeli dosť značnú bolesť.

Po dvoch hodinách sme dorazili do cieľa. Bol to turistický park, v ktorom sme sa nevyznali veľmi dobre, no mali sme šťastie. Správca parku bol v zrube a očakával nás. Keď sme vošli dnu, kde si velebil ako vo vlastnom pelechu, vyhnal nás von. Bicykle sme nechali v zrube. Krátko nato zozadu vyšiel džíp nadšene poskakujúci so správcom, ktorý nás odviezol na miesto nášho stanovania. Príroda nás obklopovala zo všetkých strán. Dýchali sme čerstvý svieži vzduch, obzerali sa cestou po pekných blondínkach, ktoré si lámali hlavu so stavbou stanu. My sme však pokračovali ďalej bez prestávky.

O chvíľu sme zastali na zelenej čistinke, ktorú lemovali stromy. V strede bolo ohnisko s hrncom. Nad lesom sa týčili mohutné skalnaté štíty. Slnko žiarilo a neďaleko zurčal potôčik.

Boli sme patrične vybavení, ako sa na pravých zálesákov patrí a keď nás správca oboznámil s pravidlami, ako sa v lese správať, dal nám mapu celého parku a odišiel. Potom sme si vybalili veci a ako prvé nás na mape zaujali územia s výskytom vlkov a medveďov a miesto nášho stanovania bolo, nanešťastie, blízko týchto teritórií. Preto sme si vyhliadli stromy hrubé a s dobre rozkonárenými konármi, ak by došlo k najhoršiemu.

Pred večerom sme boli pripravení na noc a ďalší deň odhodlaní vydať sa hlbšie do lesa. So západom slnka sa rozhostilo ticho a načúvali sme len rozliehajúcemu cvrkotu, šušťaniu listov, pukotu ohňa a vetru, ktorý sa s radosťou opieral do stanov. Baterka nám osvetľovala cestičku, po ktorej sme prišli a družky s pánom noci sa ukazovali postupne na čistej nočnej oblohe.

Obaja sme tupo zízali do ohňa a čakali na špekáčiky a slaninu opekajúce sa nad jeho jazykmi. Boli sme hladní po náročnej ceste a zadky nás neprestávali pobolievať. Za krátko sme prehodili pár slov a nuda nás nechytila. Všetko išlo podľa plánu.

Keď hodiny odbili polnoc, boli sme dostatočne zmorení po dnešku, jedle a predstava, čo nás čaká zajtra, nás tým väčšmi hnala do spacákov. Spánok bol jedinou vecou, ktorá nám v živote nerobila problémy.

Uprostred noci ma však čosi zobudilo. Spočiatku som netušil, čo to je, ale nemal som z toho dobrý pocit. Kamarát zrejme spal, lebo sa neozýval. Skúsil som mu zavolať, no signál nebol. Baterka ostala vonku a ja som blúdil očami po tmavom stane.

Vôkol mňa prešiel akýsi tieň. Nevedel som čí, ale zo štyroch nôh som dedukoval akési zviera a dozaista hladné, ak sa odvážilo prísť až k nám. Srdce mi začalo búšiť a sliny som akoby zabudol pregĺgať, čím mi vyschlo v krku a z úst mi našťastie nevykĺzlo nijaké oplzlé slovo.

Vtedy som si spomenul na kamoša a pomyslel, či sa mu azda niečo nestalo. Nemal som chuť vyliezať spod stanu premknutý strachom, ale situácia si to vyžadovala. Avšak k môjmu neuveriteľnému šťastiu som v poslednom okamihu začul šepot z jeho stanu. Ukázal mi, že nás poctilo svojou návštevou nie jedno zviera, ale celá svorka.

Vlci! Pomyslel som si v duchu. Ostré tesáky, hladné oči, špicaté uši a ich prenikavé vytie ma mrazilo po celom tele. Jediné, na čo som bol v tej chvíli schopný myslieť, bol útek. Ten bol však nemožný. Srdce mi splašene búšilo ako kostolný zvon.

Napočítali sme ich päť a neboli sme si istí, či by sme uspokojili ich hladné žalúdky.

Začul som, ako ňuchajú a snoria, čo by zjedli. Voňali sme po slanine a špekáčikoch a to ich pravdepodobne prilákalo naším smerom. Dvaja z nich sa pohybovali vôkol môjho stanu až príliš. Zvyšní si ľahli k ohnisku a pozorne striehli, kde sa čo pohne. Tí dvaja strhli môj stan. Vzápätí ma trápil pohľad do otvorenej vlčej tlamy. Jazyk mu ovísal a jeho dych bol viditeľný. Tesáky sa mi pred očami zväčšovali. Jedným okom prižmúreným som sledoval situáciu. Pár jeho slín mi kvaplo na tvár. Sklonil hlavu k mojej tvári a vlhkým ňufákom mi očuchával tvár. Dych som sa snažil zadržiavať v čo najväčších intervaloch. V dolnej časti tela som pocítil náhle zovretie, len aby som nepustil čosi, čo by ich presvedčilo o tom, že nespíme.

I keď je pravdou, že som chcel zažiť nejaké to dobrodružstvo, ale nie až na rozhraní vlčích tesákov.

Kamarát sa držal asi statočne, no podľa jeho rozprávania bolo jeho stretnutie s vlkmi prechádzkou ružovým sadom.

Vlci vzápätí zdvihli pohľad. Zrejme ich niečo rozrušilo. Možno to zovretie povolilo. Zdali sa byť nervóznejší. Zavyli a dali sa na ústup. Obaja sme si vydýchli a tešili sa, že sme sa ich zbavili, ale naše očakávania v pokojnú noc sa zmenili, doslova, na nočnú moru, keď sme na okraji lesa uzreli postávať dvojmetrového medveďa. A najhoršie na tom bolo, že medvede vedia šplhať po stromoch. Mali sme pred ním náskok, ale neboli sme si istí, či sa mu s veľkou pomocou šťastia, ktoré nás v dnešnú noc s nadšením opúšťalo, stratíme a dostaneme sa včas za správcom. Ani chvíľu sme neváhali a obaja sme trielili preč.

„Kríky!“ zvolal kamoš. Bolo to jediné, čo mu v tej chvíli pripadalo ako rozumné riešenie pri úteku pred medveďom, ktorého beh sme cítili pod nohami ako mohutné otrasy. Bez ďalších otázok sme sa vrhli do krovín. V húštine sme sa mu za každú cenu snažili ujsť. Jeho rev nás prinútil utekať rýchlejšie. Myslel som už len na to najhoršie a tie najkrajšie okamihy môjho krátkeho života mi prebleskovali pred očami ako na plátne. Udychčaní a unavení sme nevládali pokračovať ďalej. Medveď nám bol v pätách. Naše posledné minúty pobytu na zemi sa zmenili príchodom hukotu z džípu a prenikaním svetiel. Správca vyskočil spoza volantu a niekoľkými výstrelmi zahnal zviera. Nespokojný medveď odkráčal šuchtavým tempom. Z džípu vykročili dve dievčatá, ktorých ladné krivky sme obdivovali ráno z auta.

Vyľakaní na smrť sme nastúpili. Naše záchrankyne sa nás cestou do zrubu snažili upokojiť. Vo vyhriatej chate už s čajom v ruke sme sa smiali nad nevydareným dňom.

Ráno sa nám nechcelo opúšťať príjemnú spoločnosť, ale tešil som sa na domov a na posteľ, do ktorej som zaľahol hneď po príchode domov a po dlhom spánku vyrozprával rodičom náš nočný zážitok. Neveriacky kývali hlavami, ale dôkazy nebolo treba predkladať. Škrabance na nohách, rukách a tvári hovorili za seba. A najbližšiu stanovačku si poriadne premyslím a aj to, kde pôjdem.