Tá žena s dieťaťom

...Sedel som na zastávke električky v nie práve najlepšej nálade, prečo by som aj mal mať dobrú náladu po tom, čo sa musel v poslednej dobe skúsiť a čo musím ešte prekusnúť. Ako vždy som bezmyšlienkovito a mrzuto pozoroval okolostojacich a okolo chodiacich ľudí. Vedľa mňa sedel starček v ošúchanom kabáte s palicou, ktorý tak isto bezmyšlienkovite a mrzuto sledoval okolostojacich, ale zrejme z úplne iného dôvodu než ja. Pred ním stál mladý pár a stále sa objímali, hlavne ona sa na neho stále vešala, na čo som sa už vôbec nemohol pozerať. Tak som sa radšej otočil na druhú stranu, kde stála mladá žena s dieťaťom. Zaujala ma aj preto, že bola celkom pekná, ale to nebolo len to. Dieťa, zrejme chlapca, držala za ruku. Bolo veľmi živé ako všetky zdravé deti a stále niečo bľabotalo a na niečo ukazovalo, raz ju ťahalo na jednu, raz na druhú stranu.

Nastúpili sme do električky. Sedela tri sedadlá naproti mne. V poslednom čase som si zvykol pozorovať matky s deťmi. Neviem prečo, ale je to zaujímavé. Že by sa vo mne hlásilo otcovstvo alebo čo? No, psychoanalýza by to už určite nejako pekne vysvetlila. Ale môže byť krajší pohľad než na peknú, usmiatu mladú mamičku s dieťaťom? Veď to je praobraz! To je archetyp!

Tak tam sedím a dívam sa na to dieťa. Neviem koľko malo rokov, sotva dva, nevyznám sa v deťoch. Pozerám naňho a myslím si: „Aký bude z neho raz človek? Aká budúcnosť čaká toto dieťa, čo rodičia, ako bude vyrastať? Veď teraz je to tabula rasa – čistý, nepopísaný papier. Aké výhľady, možnosti, aký potenciál je skrytý v každom takom dieťati. Ak majú rodičia k sebe láskyplný a nežný vzťah, aké šťastie pre dieťa. Všetka harmónia a láska ich vzťahu prenesie sa na to dieťa, a to už od najútlejšieho veku – od samého začiatku. Tie neviditeľné, ale pevné a harmonické väzby, aká to opora pre dieťa, potreba. Samozrejme, že to nikdy nieje dokonalé, ale základ, základ musí byť. Dieťa rastie v pokojnom a šťastnom detstve, verí sebe aj druhým, nie je zakríknuté, ale ani rozmaznané. Čo všetko záleží na rodičoch?! A čo na okolí?! Trocha vyrastie, pošlú ho do školy. A tam to začne, všetka tvorivosť, prirodzená zvedavosť, všetka vnútorná sloboda, všetko to v ňom zadusia. Nanútia mu svoje predstavy, svoje myšlienky, svoju „realitu“. A keď sú rodičia nedajbože veriaci, udusia v ňom už v zárodku jeho prirodzený vnútorný svet, vnútorný život a vnesú doň zmätok. A dieťa vyrastie a bude mať také isté predstavy o živote a o svete ako jeho rodičia a svojim deťom nanúti podobné predstavy...

Alebo nemusí to tak byť, možno sú jeho rodičia celkom rozumní. Ale čo znamená rozumní?! - Skrátka ho nebudú do ničoho nútiť, nechajú mu vlastný výber atď. Veru, už to by bolo preňho šťastím. Veď detstvo najviac ovplyvňuje človeka a keď je šťastné, čo už môže byť lepšie. Rodičia budú podporovať jeho tvorivosť, pošlú ho na všelijaké záujmové krúžky, bude sa dobre učiť, potom ho pošlú na ďalšiu školu a na ďalšiu a možno z neho bude celkom významný človek alebo vôbec človek, už to je dosť. Keď má šťastné detstvo nemôže byť z neho zlý človek.“ - Znova som sa zahľadel na dieťa ako sa stále ťahá od matky, chce behať a ona mu stále s úsmevom niečo dohovára a pri pohľade na nich mi je akosi radostne. „Ale čo ma vlastne po nich?“, napadlo ma. Veru, myšlienky sa vždy obracajú úplne na opačnú stranu ako by mali, vždy sa zachytávajú na všelijakých takýchto veciach, nepodstatných maličkostiach len aby sa človek nemusel zaoberať tým, čím sa raz neodvratne musí... A teraz sa chytám všeličoho, aby som nemusel myslieť na tamto... Ale nemohol som na nich nehľadieť. Áno, tento šťastný výjav, aspoň mne sa tak zdalo, ma celkom odpútal od mojich chmúrnych myšlienok. Tá pekná mladá žena a to dieťa, určite jej prvé, lebo len k prvému dieťaťu sa možno pripútať takou nežnou pozornosťou a láskou, tá takmer hmatateľná harmónia medzi matkou a dieťaťom; neviem čím to bolo, ale cítil som to, videl som to v každom pohybe, v každom výraze tváre. Veď, čo musí cítiť matka k svojmu prvému dieťaťu! Čo musí cítiť už keď nosí v sebe rastúci nový život! „Veru, aký raz bude tento malý tvor, tento protočlovek? Na čom všetkom to záleží?“ napadlo ma znovu. „ ...Alebo možno sa láska zmení na zvyk,“ uvažoval som, „zvyk na ťarchu, príde druhé dieťa, tretie; alebo rozvod a ona sa oňho časom prestane starať a jeho druhý otec bude ožran, bude ho bíjať a on bude utekať z domu, vychová ho ulica a vyrastie z neho človek bez citu, násilník alebo zločinec a . . .

- . . . Váš cestovný lístok, prosím. – ozvalo sa zrazu pri mne.

- Čo? Ako?

- Kontrola cestovných lístkov. Váš cestovný lístok, prosím! - skláňa sa nado mnou človek vyššej postavy s bradou, ukazujúc mi akýsi preukaz.

- Ja ... vlastne, ...nemám,- až teraz ma napadlo, že som si vôbec nekúpil lístok.

- Tak budete musieť zaplatiť pokutu.

- Ale ja nemám pri sebe žiadne peniaze, - vyhŕklo zo mňa.

- Tak si prosím váš občiansky preukaz a budete musieť ...

- Vlastne, nejaké peniaze mám... - povedal som, keď som videl, že z toho aj tak nevycúvam.

Zaplatil som pokutu. Chlapík sa zatváril spokojne a pokračoval ďalej. Žena s dieťaťom na mňa pobavene pozerala, a nielen ona. „Čo môže tohto človeka motivovať, aby robil takúto prácu?“, premýšľal som nahnevane. „Ktovie aké ten musel mať detstvo, keď sa dal na toto. Ale čert ťa ber aj s tvojim detstvom!“ Mávol som nad tým rukou a vystúpil. Previezol som sa dobré štyri zástavky. Ale už ma to ani nerozčúlilo. Šiel som domov pešo. Začínalo pršať a bolo celkom chladno. Len čo som prišiel domov hodil som sa na posteľ a zaspal ako zabitý.

Keď som sa prebral bola už tma. Posadil som sa na posteli a chcel som popremýšľať, čo ďalej, ale nevydržal som - musel som ísť von. Mal som vo zvyku prechádzať sa večer len tak tmavými uličkami, keď som potreboval premýšľať a teraz som rozhodne nemohol zostať medzi štyrmi stenami.

Vyšiel som na ulicu a šiel kam ma oči viedli. Asi po polhodine som sa našiel na rohu akejsi zastrčenej ulice. Na druhej strane bola reštaurácia alebo skôr krčma ako som zistil, keď som vošiel. Posadil som sa do rohu a objednal si pivo. Nestálo za nič rovnako ako obsluha. Vlastne, bol to skôr bufet alebo reštaurácia najnižšej cenovej skupiny; ale slovo reštaurácia je až príliš lichotivé. Ľudia, čo sem chodili, ako som si neskôr všimol, boli celkom zvláštny druh, takí akých inde málokedy stretnete, a keď, tak nie pokope. Chodili sem alkoholici rôzneho druhu, mladí aj starí, muži aj ženy, rôzne stroskotané existencie, bizarné postavičky od invalidov v špinavých šatách, ktorí sem o paliciach chodili prepíjať svoj invalidný dôchodok, cez bezdomovcov, ktorých tu majiteľ nechal sedieť nad malým pivom aj pol dňa (čo mu slúžilo ku cti), až po takpovediac ľahké ženy najnižšieho razenia. Jedným slovom ľudia, ktorí na prvý pohľad nevzbudzovali zrovna sympatie, ale taktiež na prvý pohľad ľudia nešťastní, ktorí si ostatne svoje nešťastie ani veľmi nepripúšťali ani neuvedomovali. Ale chodili sem niekedy aj „normálni“ ľudia. Neskôr som sem začal chodiť aj ja. Niežeby som sa počítal medzi tých normálnych. Sedával som v rohu a čítaval noviny, ktoré tu boli napodiv vždy čerstvé. Bolo zaujímavé sledovať týchto ľudí, hlavne keď sem človek pravidelne chodil. Spočiatku som s nimi nenadväzoval rozhovor, sedel som v kúte a čítaval si svoje noviny a ani oni si ma nevšímali. Až neskôr som sa tu zoznámil s jedným pozoruhodným človekom. Chodieval sem takmer pravidelne každý večer v starých pokrčených nohaviciach, ktoré toho zjavne už hodne zažili, v hnedej obdratej koženej bude, vždy so šiltovkou spod ktorej mu trčali sem-tam už šedivé škuty, ale tiež bolo vidieť, že v rámci svojich možností o seba aj dbal. Chodieval vždy s dievčaťom asi dvanásť – trinásťročným s výraznými čiernymi očami a peknými dlhými čiernymi vlasmi zviazanými dozadu, oblečená bola celkom čisto, i keď nie vyberane. Sedela vždy ticho, nikdy nepovedala ani slovo a dvakrát až trikrát za večer mu doniesla pivo. Iba on jej sem tam niečo povedal, ale tvárila sa ako by nič nepočula a ani on zrejme nečakal odpoveď. Táto čudná dvojica ma veľmi priťahovala a často som ich pozoroval. Sedávali dva stoly predo mnou. Hlavne tá tichá dievčinka, ktorá sem už na prvý pohľad nepatrila, pútala moju pozornosť. Bola to jeho neter ako som sa neskôr od neho dozvedel, keď ma čudná náhoda s ním zviedla dohromady ... ale to už odbočujem.

Vtedy som tam sedel popíjajúc nechutné pivo, ľutoval sa a rozmýšľal ako ďalej, pretože moja situácia sa mi vtedy zdala a veru aj naozaj bola neveselá. „Sám som si na vine,“ rozmýšľal som, „veru sám. Ale nech! Tak mi treba, aspoň to bude pre mňa, idiota, do budúcnosti poučenie,“ hovoril som si v duchu. „Čo si teraz asi o mne myslia? A nech si myslia čo chcú. Ale čo ona? Ona!!! Veď som jej tým možno aj ublížil. Jej?! Ajajaj...!,“ chytal som sa za hlavu a ďalej som sa takto trýznil až som sa pristihol, že premýšľam nahlas, za čo som si od susedného stolu vyslúžil zopár čudných pohľadov. Ešte chvíľu som tam takto sedel, potom som sa horko-ťažko zdvihol a odišiel. Cítil som sa strašne unavený. Pustil som sa domov tade, kade som zrejme prišiel. Bola už noc a chladno. Celé telo ma bolelo a navyše som cítil, že začínam mať horúčku. „Už len toto mi chýbalo“. Kráčal som tmavým, mokrým chodníkom medzi domami, a pozeral som si pod nohy a neustále premýšľal ako sa dostať z toho takmer zúfalstva ...a už som cítil ako sa mi začína točiť hlava a všetko sa mi húpe pred očami.

Blížil som sa k vchodu jedného paneláku. Keď som bol asi päť metrov od neho, vybehla odtiaľ oproti mne žena veľmi naľahko oblečená, to mi hneď padlo do očí. Hneď za ňou vybehol muž, schmatol ju jednou rukou za vlasy, druhou za ruku a ťahal ju späť do dverí, pričom jej neustále nadával, a ona na mňa niečo nezrozumiteľne volala. Ale nakoniec sa mu ju podarilo zatiahnuť späť do dverí.

Vošiel som pomaly do vchodu, sám presne nevediac, čo tam chcem. Otvoril som dvere a šiel k bytu na prízemí odkiaľ sa ozýval krik, rany a nadávky. Na chodbe stála staršia žena, zrejme susedka.

- Bože dobrý, a toto je tu stále, - ukazovala na dvere, - ... nechoďte tam, už som volala políciu, - kričala za mnou, keď videla, že chcem ísť dnu. Ale ja som ju nepočúval. Odchýlil som dvere, prešiel predsieň a vstúpil do izby, stále si poriadne neuvedomujúc čo tam vlastne robím.

Izba bola celá hore nohami: na koberci bolo porozbíjané sklo, rozhádzané šaty, prevrátený stôl, kreslá, medzi tým zbytky jedla a hlavne sklo, všade boli črepiny skla. A v rohu za dverami s vybitou výplňou, pri stene sa krčilo dieťa. Vrieskalo na plné hrdlo, zaliate slzami s červenou tváričkou bezmocne mávalo rukami a potom si ich pritískalo na ústa ... a televízor, ktorý ležal vedľa neho na zemi ešte hral.

Žena stála pri okne za prevráteným kreslom, jej muž (zrejme to bol jej muž), ktorý bol poriadne spitý, čo mi došlo už na ulici, stál proti nej, chrbtom ku mne. Keď som vstúpil žena ma hneď zbadala, v plači na mňa zavolala, aby som jej pomohol a vrhla sa ku mne. V jej tvári sa mi mihlo niečo známe, a vtedy som zbadal, že to bola tá žena s dieťaťom z električky! A dieťa, to dieťa... To ma úplne vykoľajilo. Áno, bola to ona. Spoznal som ju hneď, aj keď mala tvár uplakanú a doudieranú. Možno ma aj ona spoznala, ale vzhľadom na okolnosti o tom dosť pochybujem, a vlastne je to jedno.

Ako sa rozbehla ku mne, muž, ktorý ma v prevej chvíli nezbadal, ju znova zachytil. Šmykla sa a spadla. Začal ju biť po tvári a po hlave až prestala kričať a stále jej pritom nadával. Zreval som na neho; otočil sa a keď videl neznámeho človeka na chvíľu sa zarazil, ale to netrvalo dlho, za okamžik sa spamätal, nechal ju tak a začal mi nadávať, čo tam hľadám a vyrútil sa na mňa. Bol dosť vysoký a silný, vzhľadom na môj vtedajší stav som nemal najmenšiu šancu, a pravdu povediac som sa ani veľmi nebránil. Prvým úderom som sa ešte vyhol, ale ďalším už nie; spadol som na zem a zmohol som sa iba na to, že som si kryl hlavu... Potom som ešte videl vbiehať nejakých ľudí, ďalej si to presne nepamätám...

Spamätal som sa až na ulici, kde stálo policajné auto, keď sa ma nejaký starší človek spýtal, či nepotrebujem ošetriť. Povedal som, že mi nič nie je a stále som sa iba spamätával.

Ženu naložili do auta a odviezli. Stál som pred domom a nechápavo som hľadel pred seba na mokrý ligotavý chodník, neschopný jedinej súvislej myšlienky a až teraz som si všimol, že mi po tvári steká krv.

Ľudia čo sa sem zbehli sa pomaly rozchádzali.

- No vidíte, na čo ste sa do toho miešali, - povedala mi susedka a zmizla vo vchode.

Utrel som si krv a šiel svojou cestou. Bolo mi ťažko, nevýslovne ťažko. A celou cestou domov som videl to bezmocné plačúce dieťa, ako sa krčí v rohu. To mi najviac utkvelo v pamäti. Stále som na to myslel. „Tak toto ťa čaká, takáto budúcnosť! Och! ...Niektoré veci je lepšie nedomyslieť do konca. Ale zajtra, zajtra musím...“