bez názvu

Písalo sa 14. decembra. Ulice pokryté kopami snehu, brečka na váľala na cestách i chodníkoch. Ľudia čakajúci na zastávkach pokrikovali po neohľaduplných vodičoch, keď ich ošpliechali. Klasická mestská situácia, ako to už býva.

Ležal som práve polonahý v posteli prikrytý perinou. Vedľa mňa spala tá najkrajšia časť môjho života. Moja druhá polovička, bez ktorej by som nepocítil ten úžasný pocit v srdci, keď máte niekoho, komu sa môžete zdôveriť. Stratený v spomienkach, ako sme sa stretli v jedno skoré zimné ráno v kaviarni. Nemala pri sebe hotovosť, aby zaplatila rannú kávu. Servírka začala na ňu kričať, prečo si neskontrolovala či má pri sebe peniaze. Tak som sa vmiešal do ich rozhovoru a zaplatil za ňu. Automaticky sa na mňa usmiala. Očaril ma jej úsmev. Jej nebesky modré oči a farba vlasov, ktorá sa dá prirovnať jedine k žiarivým hrejivým lúčom slnka, ma pohltili. Zahrialo ma pri srdci. Dosť zvláštne na prvé stretnutie. Nič podobného sa mi ešte nestalo. Heh…pomyslel som si. No jej elfské uši ma na nej priťahovali najviac. S nekonečným obdivom som na ňu hľadel a nedovolil si ich vynechať v predohre. Nehovoriac o tom, že mala formovanú postavu na bohyňu. Proste si ma podmanila. Topil som sa pri nej od úžasu a očarenia ako ľady na jar. Dala mi svoje číslo a povedala, že mi to vráti. Ja som však túžil iba po nej. Len a len po nej. Nechcel som už poznať inú ženu.

Zamrvila sa na spoločnej posteli. Pozrel som na ňu a vedel, že ona je tá pravá. Ona mi je súdená. Pootvorila oči a zahľadela sa na mňa presne tak, ako v kaviarni. Prežíval som blažený pocit po celom tele. Akoby všetko, čo sa stalo, ma malo priviesť až sem a pokračovať s ňou do konca života.

„Dobré ránko,“ riekla tichým hláskom a zívla si. Privrela pomaly oči a prikryla si ústa.

„Bré, “ odvetil som s úsmevom. Naše pery sa zlúčili v jedny a srdce mi v hrudi vzplanulo ohňom lásky.

Obaja sme potom odišli do kúpeľne.

Približne okolo desiatej sme odišli do práce. Pracujem ako maklér zameraný na výpočtovú techniku. V poslednom čase sa nám darilo, keďže akcie produktov prudko rástli. Sťa by nemali strop. Moja krajšia polovička pracovala v laboratóriu. Dostali grant od istej slávnej speváčky na výskum lieku proti rakovine.

Deň ubehol rýchlo. Ani som sa nenazdal a nadišiel večer. Vedel som, že moja drahá polovička bude dnes končiť skôr, preto som sa ponáhľal z práce domov, aby som sa stihol osprchovať, obliecť si čo najslušnejšie oblečenie, ale v mojom šatníku okrem pracovného obleku, čo sa dalo použiť aj na takéto príležitosti, sa nič nenachádzalo. A to som pracoval v úspešnej firme. Po čase som si našetril peniaze a vrazil ich do bytu, aby som mal kam skloniť hlavu po hádke s rodičmi. Spočiatku som býval u jej rodičov a platil podnájom ako oni, ale po kúpe bytu som sa presťahoval s tým málom vecí, ktoré som vlastnil.

Z bytu som odišiel do reštaurácie a cestou na večeru som bol vyzdvihnúť u jej rodičov jednu vzácnu vec. Zaželali mi veľa rozvahy. Jej Otec mi pevne otcovsky stisol ruku a Mama si ma pevne držala. Z kútikov očí sa jej tisli slzy a červeň v tvári nenechala na seba dlho čakať.

Krátko po mne došiel v plnej elegancii zmysel môjho života. Ak si myslíte, že potrebovala dlhší čas na úpravu, mýlite sa. Vyzerala vždy krásne. Večer po náročnom dni, i ráno po divokej noci.

V reštaurácii sme už sedeli jeden oproti druhému. Medzi nami vypĺňali priestor len horiace sviečky na striebornom podstavci, obrúsky, koreniny a vzduch nabitý láskou. Objednal som červené víno, ročník 79, čoby znalec vín a nejaký druh mäsa s ryžou. O prílohe nehovoriac. Tá zaberala väčšinu taniera.

Keď sme dovečerali, pozrel som na čašníka a spustili pieseň All for love and all for one. Jej najobľúbenejšiu. Požiadal som ju o tanec a po parkete sme sa kĺzali ako po ľade. Ostatné páry na nás hľadeli a s obdivom tlieskali.

Po tanci sme zamierili k stolu. Kráčal som za ňou ako jej otrok. Ochotný sa odovzdať do jej rúk. Vtom som sa načiahol po jej ruke a pomaly ju otočil. Zahľadeli sa jeden druhému hlboko do očí. Strčil som ruku do bočného vrecka. Vytiahol z neho krabičku. Otvoril som ju súčasne si kľakajúc na ľavé koleno. Pozrel na ňu s úsmevom. Srdce mi temer šlo vyskočiť z hrude od nervozity, ako mi splašene búšilo. Ruky sa mi chveli. Hľadela na mňa rozpačito. Prikryla si rukami ústa a zhíkla. Nik z nás neprerušil očný kontakt. Potom preniesla pohľad na prsteň. Opätovne sa na mňa pozrela. Videl som na jej jazyku, že už má odpoveď. Napokon s koktavým začiatkom som zo seba dostal tie tri slová, ktoré čakajú na každého muža v deň, keď nadíde jeho čas.

„Vezmeš si ma?“ Ucítil som akúsi úľavu, že som ich zo seba konečne vysúkal. Nenechala ma dlho čakať a po jej áno nasledovali slzy šťastia. Vybral som prsteň a navliekol jej ho na prstenník. Kľakla si ku mne. Tuho sme sa jeden k druhému privinuli, akoby sme už mali posledný deň života. Zašepkali si sladké slová ľúbim ťa. Hudbu náhle prehlušil náhly potlesk, piskot a výkriky želajúce nám veľa šťastia od čašníkov. Vstali sme a ruka v ruke sme odkráčali k stolu. Čašník, ktorý nás obsluhoval, ku mne podišiel a pošepol mi, že večeru máme grátis, ale podmienkou bola, aby sa svadobná hostina konala v ich reštaurácii. A prečo by sa aj nemohla? Reštaurácia bola spojená s hotelom. Takže som v tom nevidel nijaký problém a podal mu ruku na znak súhlasu.

Obliekol som svojej budúcej manželke kabát a vyšli sme z reštaurácie. Držali sme sa pevne za ruky. Usmievali sa jeden na druhého. Chcel som sa, trochu. Neopadla zo mňa ešte nervozita z môjho rozhodného kroku.

Smiali sme sa a spomínali na deň prvého stretnutia, na spoločne prežité okamihy zahrňujúce dobré i to zlé.

Zrazu sme však začuli kroky za nami. Kráčala nám v pätách dvojica podivných pánov oblečených v čiernom kričiac na nás, aby sme zastavili. Vzápätí sa k nám rozbehli a dali sme sa zo strachu čo bude do behu. Bežali sme asi tristo metrov, keď sme sa obzreli za seba. Nebolo ich. Vydýchli sme si a pokračovali v rozhovore.

Keď tu znenazdajky spoza rohu vyšli. Vytasili nože. Začali nám nimi pred očami mávať. Žiadali po nás všetky drahocenné veci, ktoré sme mali pri sebe. Dali sme im hodinky i so všetkou hotovosťou. No všimli si i odraz mesačného svetla od zásnubného prsteňa. Ukázali naň. Vysvetlil som im, že sme sa práve zasnúbili. Že ak odídu a nechajú nás tak, nezavoláme políciu. Ale napriek mojim slovám sa prsteňa dožadovali. Postavil som sa pred moju milú. Bol som ochotný im dať všetko, len nie ten prsteň. Jeden z nich sa po mne zahnal nožom, ktorý som mu reflexne vyrazil z ruky. Uštedril som mu pravačkou do brady. Zložil sa na zem. Ostal ležať, kde padol. Keď som sa otočil, stál pri mojej snúbenke druhý.

Kývol hlavou zo strany na stranu a bodol ju chladnokrvne do brucha. Bez akéhokoľvek kúsku svedomia. Ešte sa na mňa usmieval, keď mi zračil v očiach zamĺknutý a nenávistný pohľad. Mykla sebou. Zastonala. Vypľula krv so slinami. Muž v čiernom potom pomohol svojmu a utiekli so všetkými vecami. Ja som sa bezmocne pozeral na ňu, ako padá k zemi. Priskočil som k nej a zachránil pred tvrdým pádom na zem. Túžila po tom, aby som ju pevne držal. Z očí mi vyhŕkol prúd sĺz. Nedokázal som ani len prehovoriť. Srdce mi uviazlo v krku. Hapkal som. Snažil sa čosi riecť, ale nevládal som. Zdvihla ruku a pohladila mi tvár. Pozrela sa hlboko do mojich očí. Opätoval som jej pohľad. Mal som pocit, že sa utopím v slzách smútku. Bolesť, ktorá ma zasiahla v tento večer, bola rovnaká ako jej. Ako bodnutie chladnej oceľovej čepele prenikajúca mi hruďou skrz moje rozhorúčené tlčúce srdce, plné radosti, šťastia no i nenávisti voči tomuto svetu. Všetka zlosť sa mi hromadila v žilách. Tlkot jej srdca spomaľoval. Držal som ju v náručí a preklínal Boha, prečo čosi takého dopustil. Tichom, ktoré sa rozliehalo navôkol, sa prerezávalo moje vzlykanie. Pobozkal som ju na pery ako v dnešné ráno, dlhým bozkom, a prosil všetky mocnosti sveta, aby ostala ešte chvíľu pri mne. Keď sa naše pery od seba odlepili, zdvihol som ju, ako to robia novomanželia, keď prechádzajú cez prah a kráčal s ňou späť k reštaurácii.

Len čo ma zračil čašník prichádzať, ktorý ma dnes večer obsluhoval, pribehol ku mne a vypytoval sa ma, čo sa stalo. Keď zbadal krvavé šaty, skríkol, nech volajú prvú pomoc.

Prešiel som predsieňou a položil ju na gauč v hale. Hladil som jej líce a utešoval, že všetko bude v poriadku. Ona hľadela na mňa. Premáhala sa mi povedať pár slov, ale zakaždým som ju utíšil. Nech si ponechá sily na boj. Zovrel jej obe ruky a nežne ich stisol.

Zvonku sa ozval hukot sirény. Dvaja sanitári ju naložili na lehátko do sanitky. Povedal som im, čo sa stalo a nastúpil s ňou do sanitky. Na tvár jej nasadili masku. Krvácanie sa im síce podarilo zastaviť, ale vnútorne zranenie bolo o to horšie, ako som počul rozprávať do vysielačky. Sedel som vedľa nej. Prihováral sa jej, len aby nezavrela oči. Kardiograf začal náhle pípať. Na obrazovke sa zobrazila pozdĺžna čiara. Vyplašene som začal hľadieť na ňu. Jeden zo sanitárov zapol defibrilátor. Nabil ho a priložil jej ho na hruď. Jej oči náhle prestali upierať zrak na mňa, ale kamsi do prázdna. Jej pohľad bez života som nedokázal zniesť.

Cestou som premýšľal, už ani neviem nad čím. Hlavou sa mi hemžila kopa myšlienok. Plány našej budúcnosti stroskotali v jedinom okamihu, keď sa už zdalo, že všetko je na správnom mieste. Zrejme nepoznáte ten pocit, keď máte kohosi na dosah ruky a pritom ste od seba vzdialení hranicami času. Keď vás oddeľuje vás od seba opona, ktorá za vami padne, akonáhle opustíte tento svet.

Čoskoro sme dorazili do nemocnice. Bežal som popri nej chodbou nespúšťajúc z nej oči. Na operačku ma však nevpustili. Ostal som stáť pred jej dverami a pociťoval som rovnaký žiaľ, rovnakú bolesť, ako keď som ju zvieral v náručí sám uprostred tmavej ulice. Beznádejne som pozeral cez okienko na dverách do sály a sledoval situáciu.