Z denníka jedného takmer človeka - Obloha

Vždy ma fascinovalo nebo. Nikdy som sa nemohol do sýtosti vynadívať na hviezdnu oblohu a prebdel som vonku celé hodiny a pozoroval hviezdy, tú nádhernú diaľku, to kolosálne fascinujúce divadlo prírody, ktoré trvá už veky a predsa je pre človeka vždy nové a tajomné, teda aspoň pre mňa.

Pohľad na jasnú nočnú oblohu je vždy neuveriteľne povznášajúci, očarujúci a ... ťažko nájsť vhodné slovo.

A keď človek zaspáva sám na osamelom mieste v lone matky Prírody a nad ním sa rozprestiera hviezdami posiata nebeská klenba ... cíti sa jej nedeliteľnou súčasťou ... a posledné na čom spočinie jeho zrak než sa ponorí do neviditeľnej ríše Morfea, sú hviezdy... tie n á d h e r n é h v i e z d y...