ZRKADLO

S buchotom zavrel dvere na byte a sadol si do kresla. Kúpil si ho predvčerom v Ikea. Švédske pohodlie za švédske ceny. Dvanásť tisíc za kreslo mu poriadne zamávalo s rozpočtom. Ale keď bolo také pohodlné, v obchode si sadol a už nikdy nechcel vstať... Tak ako dnes, ale vtedy bol šťastný.

- Šťastný. - zopakoval si potichu.

- Hovno šťastný. Materiálne omámený. – kontroval si v zapätí.

Postavil sa, napriek tomu, že ho to stálo neuveriteľné množstvo síl. Zobral do rúk mobil a priložil si ho k uchu. Ihneď si to rozmyslel, nebude jej predsa volať prvý. Pohľad do zrkadla mu spôsobil mierny šok. Vypadal hrozne. Opláchol si tvár a rezignovane sa zvalil do kresla.

- Ach, kresielko... iba ty a ja.

"Už mi asi šibe." Spomenul si s ironickým úsmevom ako vždy pohŕdal ľuďmi, čo sa rozprávajú s vecami. V tej chvíli opäť začal rozmýšľať nad tou bláznivou ženskou s orechom v šatách. "To bola sila, nič tak čudné som ešte nevidel. Ona si zrejme fakt myslela, že to je dieťa... Na ceste domov stretol ešte jednu osobu. Cigánku v trolejbuse, česala si vlasy zeleným hrebeňom, neprítomný pohľad, obrovská jazva na chrbte, špina na ústach a kvílivý hlas.

"Kvílenie porovnateľné s utýraným zvieraťom, ale u človeka je to čosi iné. Zviera mnohí odignorujú, ale voči človeku by mali prejaviť solidaritu a oni to vedia, takisto vedia, že v ich očiach je strach. Pozerajú sa do zrkadla paralelného osudu blázna a to ich desí ešte viac ako krik. Tie nezmyselné citoslovcia sa im zarývajú pod kožu a pri predstave seba ako si češú vlasy v preplnenom trolejbuse im vyskočia po celom tele zimomriavky. Ostatne ani ja som nenašiel viac odvahy ako sa nemo prizerať..."

Cigánka sedela vedľa pani s oblečeným orechom. Nie je niekedy zvláštna takáto náhoda? "Náhoda?"

Súznenie bláznov, ktorí sa dopĺňajú ako dva akustické nástroje. Jedna vo svojich zmätených pohyboch drgla do druhej.

- Nevidíte, čo robíte? Môžete mu ublížiť!

- Ja nevidím? Ja mááám právo cestovať, ja mám predplatené... Mááám.

- Áno, vy a nekričte, veď vidíte, že sa vás bojí.

- Ja? Ja mám zaplatené. Ľudia, vidíte to?

- Nekričte!

- A budem! Ľudia vidíte tú ženskú, ona.... ona.... ja mám zaplatené. Ja som nič neurobila.

- Nekričte! – kričala druhá.

- Ľudia vidíte ako ma obviňuje? Ja mám právo... zbijem vás... vystúp... lebo ťa vynesem v zuboch. Ty špina... ja mááám. – Do zmäteného kriku sa zamiešali vzlyky a slzy.

Pani s orechom si presadla o dve sedadlá dopredu. Sprevádzaná výkrikmi a vzlykmi. Vydržal to ešte chvíľu a na druhej zástavke vystúpil. Mal to ešte na dobrých desať minút chôdze, ale už sa na to vystúpenie nemohol pozerať. "Muselo to byť vystúpenie. To predsa nie je možné. Tak dokonale sa dopĺňali ako by to mali nacvičené... Akoby chceli predviesť ľuďom drámu. Nechceli, ale predviedli. Len miesto aplauzu prišlo mrazivé ticho."

Konečne došliapal domov a so znechutením zabuchol dvere od bytu. Jeho prvou myšlienkou, keď sa zvalil na kreslo bolo: "Musím si kúpiť auto!"