Leila a tri slová(časť 3- Vianočné prekvapenie)

Vianoce tento rok prišli skôr ako som čakala. December bol taký stresujúci a uponáhľaný, že som nestihla nakúpiť žiadne darčeky. A pre koho vlastne? S rodičmi som nebola aspoň tri roky a pritom bývajú odo mňa v meste vzdialenom iba 100km a sestra? Odkedy sa vydala za toho chumaja z Oravy je akási zvláštna. Úplne sa mu prispôsobila a zakrpatela, myslím duševne. Brat pred rokom a pol odišiel do Nórska a odvtedy sa v týchto končinách neukázal. Napísal síce pár SMSiek, ale nič viac.

- „ Slečna, halóóó, slečna.“

- „ Ach, prepáčte?“

- „ Ktorý sveter ste si teda vybrali?“

- „ Ten pásikavý s dlhými rukávmi a širokým golierom.“

Keď sa do neho zababuším určite ma zohreje. Táto zima je nenormálne studená.

Všade kam sa pozriem je len zhon, mesto je na prasknutie a obchodníci majú čo robiť, aby to nejako zvládali. Ľutujem ich. Okrem toho je na každom kroku špinavý, smradľavý bezdomovec žobrajúci o pár drobných, aby ich aj tak večer mohol prechľastať s ostatnými „bezďákmi.“

- „ Jééj, a ty si mi odiaľ prišiel?“

Ani som sa nenazdala a popod nohy sa mi začalo motať malé psíča. Také chlpatučké, kňučiace klbko bĺch. Čo teraz s ním? Mám ho tu nechať, alebo si ho zobrať domov? Bože, veď Hugo mu asi odhryzne hlavu, je strašne žiarlivý a majetnícky.

- „ No čo ty zlatučký bastardík, čo s tebou?“

Jeho nevinný pohľad a vrtenie chvostíkom mi boli dostatočnou odpoveďou. Beriem ho domov!

Pri dverách ma už čakal Hugo a bol akýsi nervózy. Asi cítil, že som mu priviedla konkurenciu. Celý čas nervózne po mne poskakoval a chcel vidieť čo držím v náručí. Opatrne som to malé klbko zložila dole, na zem, rovno Hugovi pred nos. A čakala som na jeho reakciu, ktorá prišla ihneď. Zostal zarazený. Pozrel na mňa a v duchu akoby sa ma pýtal: „Čo si mi to sem priniesla? Ja ti nestačím?“ Ale potom sa stalo niečo v čo som neverila. Ten malý bastardík sa Hugovi páči. Jemné dotyky labiek a následné olizovanie jeho ulepenej srsti hovorili za všetko. Je to jasné, od teraz má moja malá rodinka ďalšieho člena. Vinco, áno, tak ťa budem volať. Je to komické meno, ale pri pohľade na teba sa iné ani vymyslieť nedá. No, ale teraz vlastne budem potrebovať aj obojok, vodítko, ďalší pelech...ale vôbec mi to nevadí. Dnes mám fakt dobrú náladu, veď som sa pre dnešok stala záchrancom života, no nie?

Rolničky, rolničky, ktože vám dal hlas? hmm, hmm, hmm...ďalej to neviem spievať, škoda. Je 23 decembra, všetky obchody sú otvorené aj dnes, ako keby si obchodníci nevedli vážiť pokoj týchto sviatkov a za každú cenu museli lákať zákazníkov do predajní a sľubovať im last minute zľavy.

- „ Prepáčte, nevidela som vás.“

- „ Nič sa nestalo.“

- „ Ja vám to pozbieram, mrzí ma to vážne.“

- „ Ale neospravedlňujte sa mi toľko. Je to v poriadku,“

- „ Môžem vás na udobrenie pozvať na kávu?“

Hmm...zvláštne, takéto pozvanie by som skôr čakala od muža, nie od ženy.

- „ Ako myslíte, ale nemusíte, veď nič sa nestalo.“

- „ Ale ja sa cítim vinná, čo ak som vám niečo rozbila, alebo zničila?“

Tuším chce ísť za každú cenu na tú kávu.

- „ Dobre a netykaj mi, ja som Leila.“

- „Teší ma, ja som Ema.“

Na moje počudovanie vybrala peknú novootvorenú, ale aj najdrahšiu kaviareň v meste. Vidno, že dievčina núdzou o peniaze netrpí. Ale nechápem tú jej zaangažovanosť a taký strašný pocit viny. Ako sa poznám, ja by som nerobila tragédiu ani z toho keby mi rozbila čínsku vázu z dynastie Ming starú 2000 rokov. Ale nedbám...

- „ Prepáč Ema, že ti to hovorím, ale táto celá situácia sa mi zdá byť zvláštna.“

- „ Prečo?“

- „ Vieš, nie som zvyknutá nato, že ma cudzí ľudia len tak bez príčiny pozývajú na kávu.“

- „ Ale veď som do teba narazila a rozsypala ti celú tašku. Cítila som sa blbo, taká vinná, musela som to nejak odčiňiť.“

Pekne sa na mňa usmiala. Inak celá bola pekná, súmerná, skoro ako z rozprávky. Jej dlhé blond vlasy jej padali do tváre a ona si ich tak akoby hanblivo odhŕňala. Jej chladné ľadovo modré oči mi celý čas rozprávali tisíce príbehov, aj keď mlčala. Cítila som, že je to krehké stvorenie. Možno potrebuje pomoc, možno len niekoho s kým sa môže porozprávať...neviem. Chytila ma za ruku.

- „ Vieš Leila, si srdečný človek.“

- „ Prosím?“

- „ Áno, myslím si to. Nie viem to. Chceš ma preskúmať, vidím ti to na očiach. Chceš do mňa nazrieť.“

Odkiaľ to vie? Je naozaj neobyčajná. Jej biela chudá ruka je studená ako ľad, ale čarovná. Kebyže som chlap, zamilujem sa do nej na prvý pohľad.

- „ Nemusíš hádať. Ja už nemám pred sebou dlhý život, možno tieto nové lieky mi ho trochu predĺžia, ale neviem...

Zostala som zarazená. Prestala som dýchať.

- „ Prepáč, že ti to hovorím. Som predsa cudzí človek a to nie je tvoj problém. Prepáč.“

Zodvihla som sa zo stoličky, ale nemienila som odísť preč a nechať ju tam samú. Prisunula som sa k nej bližšie a...objala som ju. Tak tuho a pevne, že takmer prestala dýchať.

- „ Ema, som síce cudzí človek, ale...“

- „ Ďakujem Leila. Si anjel.“

- „ Máš rodinu Ema?“

- „ Mám, ale bývajú veľmi ďaľeko.“

Už som nechcela byť taká zvedavá, tak som sa jej už na nič nepýtala. No jednu otázku som si neodpustila.

- „ Nechceš dnes večer spať u mňa?“

Bola neuveriteľne zaskočená. Pozerala na mňa tými obrovskými očami do ktorých sa jej začali pomaličky rynúť slzy.

- „ Rada.“

Pokiaľ sme sa presunuli k nám boli sme obidve celé zmrznuté, zmrznuté na kosť. Pri dverách nás už vítali Hugo s Vincom hlasnými zvukovými prejavmi. Aj ona im bola sympatická. Vinco na ňu začal skákať a Hugo sa jej motal popod nohy a hlasno mraučal. Myslím si, že mala obrovskú charizmu a žiarilo z nej silné hrejivé svetlo.

- „ Aké milé zvieratká. Aj ja som chcela mať aspoň andulku, ale...lekári mi to neodporúčali.“

- „ To ma mrzí. Dáš si víno?“

- „ Neviem, asi by som nemala piť. Aj keď trošku vína by mi nemalo uškodiť.“

Nezostali sme len pri troške. Spolu sme vypili celú fľašu červeného ročník 1995. To teplo a atmosféra nás omámili. Začali sme sa medzi sebou rozprávať ako staré kamarátky. Prebrali sme úplne všetko od detstva, cez školu až po večnú tému všetkých žien...muži. A tam sme aj prestali. A v tom okamihu nastalo ticho. Milo sa na mňa usmiala a pritisla sa ku mne. Sedeli sme na pohovke prikryté hrubou dekou. Všade naokolo rozvoniavala vôňa škoricovej sviečky.

- „ Leila, keby som mala vianočné prianie, ktoré by sa mi splnilo želala by som si, aby si bola túto noc mužom.“

Mužom? Aké zvláštne želanie. Skôr by som si myslela, že by si želal byť zdravá.

- „ A možnože by som si to ani nemusela želať...“

- „ Nechápem.“

- „ Prosím, nenahnevaj sa na mňa zato.“

Ani som sa nestihla opýtať za čo. Nahla sa ku mne ešte bližšie. Pobozkala ma. Ona ma pobozkala. Žena ma pobozkala...bolo to pekné, magické.

- „ Nehnevaj sa.“

Akonáhle to dopovedala, ešte viac ma začala bozkávať. Celé sa to stupňovalo. Pocit ako na húsenkovej dráhe. Začala sa mi točiť hlava, no nechcela som to zastaviť. Ona potrebovala mať pocit, že ju niekto miluje. Minimálne na tú krátku chvíľu. A ja..myslím si, že som ju v tej chvíli veľmi milovala a cítila čo potrebuje. Zaspala...náhle a nečakane. Pre istotu som skontrolovala či dýcha. V poriadku. Sladko zaspala a mala pri tom mierne pootvorené ústa, akoby chcela ešte niečo povedať. Nechala som ju, nech sa poriadne vyspí, zakryla som ju a ešte som si zapla bedňu. Hugo a Vinco sa spolu skrútili do klbka a zaspali Eme pri nohách. Neváhala som a zobrala fotoaparát. Krásna fotka. Verím tomu, že keď sa na ňu v budúcnosti pozriem, usmejem sa a spomeniem si na túto chvíľu.

Neviem ako dlho Ema u mňa zostane, ale budem rada ak nebude na Vianoce sama a zostane u mňa, nie u NÁS. Ja, Hugo, Vinco, Ema. Moja malá vianočná rodinka.

Merry Christmas...aha, snežííííí...