Leila a tri slová( časť 4-Zvláštne stretnutie)

Prežila som krásne Vianoce. Darček som si kúpila síce sama, ale...dostala som nových priateľov z ríše zvierat i ľudí. Aká sranda, nikdy som si nemyslela, že moje chladné flegmatické srdce môže roztopiť jeden malý pes, môj kocúr a záhadná dievčina, ktorú som len tak stretla na ulici. A vlastne...dostala som ešte jeden darček. Jakuba. Áno, stál mi pod oknami akurát keď koledníci na opačnej strane ulice spievali tichú noc. Stál tam pod prílivom snehových vločiek a hľadel mi do okna a čakal, že odhrniem záves a aspoň sa na neho pozriem. Ja som sa aj pozerala, ale cez záves. Pred odchodom sa milo usmial, akoby cítil že tam stojím a rovnako uprene mu hľadím do očí. Nezabudnuteľný zážitok.

Je ráno 25. decembra a idem si akurát prezrieť prekvapenie v poštovej schránke v podobe faktúr na mobil, či plyn. Juchú, som to zase ja. Tá sarkastická a paranoidná Leila, chvala Bohu.

- „Čo?“

Knižka? Moje srdce zostalo stáť.

- „Srdce na dlani“.

Aký poetický titul. Od koho asi je?

- „ Pre moju Ester.“

JAKUB! Iba on, len on vie moje pravé meno. Ako sa opovážil? Idiot....prečo?

Nevládzem ísť hore schodami, mám nohy ako z olova.

- „ Leilaaa.“

- „ Ach, ahoj Ema. Vyspala si sa dobre?“

- „ Čo ti je? Si akási smutná a šťastná zároveň.“

- „ Nič, v pohode.“

- „ Aha, to bude asi tou knižkou, však?“

- „ Možno.., poď dáme si niečo na raňajky.Na čo máš chuť?“

Hm...dnes nedám do seba asi ani hlt a budem premýšľať nad tou prekliatou knižkou. Hlavou sa mi preháňa toľko myšlienok

- „ Leiláááááá.“

- „ Aaano, pýtala si sa niečo?“

- „ Ty ma vôbec nepočúvaš! Blúdiš v snoch. Od koho je tá knižka? Typujem, že od toho záhadného Jakuba. Pssst...nič nehor. Celú noc si zo sna hovorila jeho meno. Jakub, Jakub. Ten človek musí asi pre teba veľa znamenať. Miluješ ho, že?“

- „ Ale Ema, to je dávna minulosť. Naše cesty sa rozišli už dávno. A vlastne ani neviem či som ho milovala. „

- „ Milovala si ho, a stále ho aj miluješ. Trasie sa ti hlas milá Leila, to neskryješ. Prečo ste sa rozišli, ak sa smiem opýtať?“

- „ Lebo...človek chce ísť niekedy svojou vlastnou cestou a ten druhý mu prekáža a...“

- „ Netrep hlúposti!“

- „ Idem sa prejsť. Daj Hugovi tú konzernu z hornej poličky, ale len polovicu a psovi...ups, nemáme granule. Nevadí v chladničke sú cestoviny s mletým mäsom, zohrej ich a daj mu ich. Za chvíľu som späť.“

Vonku je strašná zima. Odhadujem pár stupňov pod nulou. Do riti! Zase ma prepadá tá skurvená depresia. Vidím to tak, že keď sa nezbláznim dnes tak asi nikdy. Prečo mi poslal tú knižku? Otvoril staré, už takmer zahojené rany. On to tuším robí naschvál, hajzel! Nie. On...hm...ľudské city sú tak zložité. Myslím si, že nikto pojmy ako láska, trápenie kvôli láske, či zlomené srdce nikdy nevysvetlí a neponúkne adekvátnu poučku. Perfektne čerstvý vzduch...aaach..

- „ Au, do prdele.“

- „ Prepáč.“

- „ V pohode.“

-„Inak čau, ja som Gabriel.“

- „ Wau, to je ako ten týpek z Biblie.“

- „ No, aj tak sa to dá povedať.“

Fajn ďalší mužský mi prebehol cez cestu. Ja mám nato fakt šťastie. Tak Leilina analýza: pekný zadok, zelené oči tiež pekné, sexy úsmev, hm...

- „ Krásna neznáma, môžem sa pripojiť k tebe počas tvojej prechádzky?“

- „ No problem.“

Poznám toho chlapíka síce len pár sekúnd, ale je mi už teraz neuveriteľne sympatický. Má akúsi charizmu a tie jeho oči..

- „ Máš dnes večer niečo na pláne?“

- „ Ani nie, prečo?“

- „ Ak by si mala dnes chuť, zoberiem ťa večer niekam kde sa ti to určite bude páčiť.“

- „ O čo ide?“

- „ Nechaj sa prekvapiť. Dám ti len jednu radu...buď sama sebou. Tak večer o šiestej tu v parku.“

A v tom momente ako to dopovedal bol aj preč. Buď sama sebou...hm...čo to asi znamená?

Pomaly sa blížil večer. Obliekla som si tie najpohodlnejšie rifle, decentné tričko čiernej farby a na vrch pletené bolerko od mojej dobrej kamarátky, plus dlhý šál hnedej farby a samozrejme čo najpohodlnejšie botasky. Môj make-up bol minimálny, však som mala byť sama sebou. Vlasy som si nezvyčajne nechala rozpustené. Už som aj zabudla aké sú vlastne husté a krásne.

- „ Čau Ema, domov prídem...neviem kedy tak nezamykaj.“

- „ Dobre Leila, a zabav sa!“

Cestou do parku som si hodila do uši, moju neodmysliteľnú MP3-ku. Akurát mi hrala pesnička od Robbieho-No regrets...aká irónia. Tie slová z tej piesne akoby sedeli, ale totálne na moju momentálnu situáciu...toto už určite nie je náhoda. V rytme piesne a v pohupovaní zo strany na stranu som sa dopracovala do parku, kde už na mňa čakal Gabriel. Mal v tvári taký pokojný výraz a sršal z neho nesmierny kľud.

- „ Ahoj..

- „ Ahoj...

- „ Si zvedavá, však?“

- „ Hm...ani nie...“

Pritom ma išlo rozdrapiť od zvedavosti!

Počas cesty sme nahodili zdvorilostnú konverzáciu. Medzitým ma viedol uličkami, ktoré som vôbec nepoznala a pritom som v tomto meste žila od narodenia až doteraz. Samé zatáčky, uličky atď. Kebyže ma nechá niekde samú stáť, určite by som cestu domov sama nenašla. No zrazu zahlásil...

- „ Tak, už sme tu...“

- „ Toto je ono?“

Poznamenala som trochu sarkasticky. Budova ma ničím neupútala.

- „ Zvonka nič moc, že? Počkaj, keď to uvidíš zvnútra.“

A mal pravdu, zvnútra to bolo úplne iné. Také útulné s tlmenými svetlami, atmosféra ako doma. Zo stropov viseli rôzne gorálky, na zemi boli tkané koberce rôznych farieb a vzorov. Ľudia naokolo nerušene konverzovali a bolo zrejmé, že sa dobre bavia. V kúte hrala kapela, zrejme džezová, to som rozpoznala podľa jedného čo hral na saxafón. Proste niečo ako underground club, ale taký multikulturálny.

- „ Čo nato hovoríš?“

- „ Ty sa teda nezdáš...“

- „ Poď, sadneme si a vypijeme si niečo. Inak čo piješ?“

- „ Absinth.“

Vyletelo zo mňa.

- „ Fu, ty sa teda tiež nezdáš. Taká krehká žienka a pije taký tvrdý alkohol.“

A začal sa smiať a mal veľmi príjemný smiech.

- „ Tomáš, dva Absinthy!“

- „ Aj ty ho piješ?“

- „ Ani nie, ale dám si s tebou.“

....a tak padol Absinth za Absinthom...už si ani nepamätám koľko ich bolo, asi 5. Som zvyknutá zniesť aj o jeden alebo o dva viac, no tento raz ma opitosť zmohla a poriadne! Uvedomovala som si síce všetko dianie okolo seba. No všimla som si, že hudba sa zmenila. Kapela sa niekam odplazila a začala hrať taká príjemná sexi hudba. Ten štýl som nedokázala opísať, ale zrazu som mala chuť tancovať...

- „ Slečna, idete tancovať?“

- „ Aleee, samozrejme...“

Zvŕtala som sa vo víre tanca a cítila som sa slobodná ako nikdy predtým. Vlasy mi viali do Gabrielovej tváre a pamätám si moje zvodné pohľady, ktoré som na neho počas celého tancovania hádzala. Nahol sa ku mne...

- „ Mám strašnú chuť ťa pobozkať, ale neviem či mi zato nestrelíš facku...“

Nič som nepovedal, len som sa na neho vrhla. Ako divá šelma som sa mu zahryzla do krku a postupovala som čoraz vyššie. Zatočila sa mi hlava...bozkával sa úžasne. Celú jednu pieseň sme len prebozkávali...a tak to bolo po zvyšok večera. Vkuse sme boli na sebe nalepení a pôsobili sme skôr ako milenci a nie ako ľudia, ktorí sa len dnes stretli. Vlastne mi to bolo celkom fuk. Ľudí naokolo som vôbec nepoznala a keby aj. Bol to skvelý večer a ja som nechcela aby sa skončil. Gabriel ma dokonca zoznámil s pár svojimi priateľmi, s ktorými som si aj vymenila číslo. Zaujímaví ľudia...architekt, hudobník, maliarka a alternatívna liečiteľka. Ani v sne by som si nepomyslela, že sa s takýmito ľuďmi stretnem a tobôž nie vymením čísla. Zostali sme až do záverečnej.

- „ Páčil sa ti dnešný večer?“

- „ Áno.“

- „ Neboj, ešte si to niekedy zopakujeme.“

Odprevadil ma až k bytovke. Na rozlúčku mi dal jemný bozk na pery a pošepol mi do ucha..

- „ Ďakujem za pekný večer, dobrú noc.“

- „ Aaale nemám tvoje číslo...ako zostaneme v kontakte?“

- „ Bývam oproti. A keby niečo, ja si ťa nájdem...čau.“

Oproti? Tak on je môj sused? Hm...človek ani nevie, kto mu býva rovno pod nosom...