V zákutí zdrevenenej lásky

Jakub sa zastavil v krčme. Malá Jonatánka poskakovala okolo neho. Sľúbila, že nič nepovie matke a on je za to kúpil lízanku zo zemiakového cukru. Chutila trocha horko, hnevala sa na otca, že jej radšej nekúpil perníkového koníka, ale to by mu už neostalo na calvados.

Pri vedľajšom stole sedeli cirkusanti, čo ráno došli do mesta a hrali poker. Dievča na nich zízalo s otvorenými ústami. Jeden z nich mal telo posiate šupinami a smrdel rybacinou. Druhý sa jej páčil viac. Celý bol pokrytý hodvábnou srsťou a pripomínal jej susedovho psa. Tretí ju nezaujímal. Bol príliš všedný, len trocha starý. Jakub po nich poškuľoval tiež a zamyslene prehadzoval mincami vo vrecku. Po piatom poháriku sa rozhodol. Pristúpil k nim, hodil na stôl celý obsah vrecka. Pri cinkotavom zvuku sa im rozsvietili oči a pozvali ho k stolu. Jakub hral a pil, bavil sa na historkách, ktoré mu títo čudní muži rozprávali a peniaze sa pomaly míňali, až prehral všetko čo zarobil na trhu.

„Skončil si,“ zaškeril sa starec porcelánovými zubami.

Ešte jedna hra,“ zaprosil Jakub. „Za to ti ju požičiam na jeden deň do cirkusu,“ ukázal na spiace dieťa schúlené v klbku pod stolom.

„Čo by také malé obyčajné decko robilo v mojom cirkuse?“

„Vie žonglovať piatimi jablkami naraz!“

Starec sa poškrabal po brade.

„Tak nech sa predvedie,“ súhlasil po chvíli.

Jakub zobudil Jonatánku a prikázal jej žonglovať. Rozospaté dieťa ledva držalo oči otvorené a jablká mu vždy popadali.

Všetci pokrútili zamietavo hlavou.

„To je všetko?“ znechutene zhrabol peniaze zo stola a chcel odísť preč.

„Vie levitovať,“ zašepkal Jakub.

„Čo si povedal?“ neveril mu starec a kývol namrzene rukou.

„Vie sa vznášať vo vzduchu,“ povedal hlasnejšie.

„Blázon,“ zarehotal sa Chlpatý, ale Jakub sa nedal.

Naklonil sa k dcére a čosi jej zašepkal.

„Ale to nemôžem, zakázali ste mi to!“ trucovala

„Ak to spravíš, kúpim ti ten drevený kolotoč.“

„Ten s koníkmi?“ rozžiarene vykríkla.

Otec prikývol.

Dievčatko sa posadilo na dlážku, nohy si zaplietlo do seba a dlane uložilo na kolená. Privrelo oči a pomaly dýchalo.

Celá krčma stíchla, keď sa v tom pokrútenom sede pomaly dvíhala zo zeme.

„Beriem!“ vykríkol starec.

Dievčatko sa strhlo a dopadlo na dlážku. Chlapi si ju nevšímali. Znova rozdali karty a hrali.

Nadránom sa prebral pred zatvorenou krčmou. Váľal sa v blate a sťažka sa postavil.

„Prasa!“ opľula ho nejaká dáma skrytá pod dáždnikom.

Dotackal sa na miesto, kde ešte včera stáli cirkusantské maringotky. Jediné čo tam zostalo, bola lízanka zo zemiakového cukru.

„Ak som už aj mŕtvy, Elina ma zabije ešte raz,“ zastonal bolestnými spomienkami na Jonatánku – ako ju prvýkrát zbadal v Elininom náručí. Spomínal na jeseň, keď ešte ako batoľa čo nevie chodiť sedela pod stolom a zrazu sa len odlepila od zeme a s prštekom v ústach sa opatrne vzniesla až ku stropu a vybrala z pavúčej siete malého motýľa, ktorý sa tam prilepil.

Skrývali ju v dome, aby ju neupálili ako čarodejnicu a keď už bola trocha rozumnejšia, prikázali jej to už nikdy viac nerobiť. Čiastočne ich poslúchla. Až do tej osudnej noci, keď levitovala pred celou krčmovou spoločnosťou na otcov príkaz, sa vznášala iba občas v dome, aj to iba keď si myslela, že ju jej rodičia nevidia. V zhorknutých spomienkach cítil sladkú vôňu jej sýtočervených vlasov.

Prisahal by, že videl aj svoju ženu po prvom osviežujúcom milovaní, keď zaspával nasiaknutý jej omamnou uspávajúcou vôňou, jemne sa vznášať a šepkať čudné slová nad posteľou v lacnej izbe, ktorú si prenajali. A ešte raz, keď spolu oberali jablká a on zašiel do domu po ďalší kôš, videl ako sa vzniesla popri korune stromu a odtrhla veľké červené jablko na jeho na najvyššom konári.

Hlava plná calvadosu sa mu zakrútila a znova sa rozvalil na zem.

Ráno, keď zametala dlážku, zo stromu spadlo jablko. Zodvihla ho a rozpolila. Na miestach, kde mali byt malé jadierka, boli len prázdne jamky. „Mors subita, causa ignota,“ zašepkala a s plačom padla medzi popadané lístie, čo nestihla zamiesť .

„Je mŕtva! Počuješ?! Mŕtva!“ búchala do Jakuba päsťami. „Bodaj by si bol navždy zdrevenel!“ kričala a čierne jadierkové oči jej nebezpečne iskrili. „Ty nevieš, aké je ťažké porodiť a potom stratiť život, ktorý vzíde z tvojho tela! „Nechcem ťa vidieť dovtedy, kým nevrátiš život Jonatánke!“

Elina sa rozhodla, že dovtedy kým sa Jakub vráti operie všetky šaty. Potom, čo na neho nakričala, bez slova odišiel. Ihneď oľutovala všetko, čo mu povedala. Drhla o seba kúsky šiat a upokojovala sa hlbokými nádychmi vône levanduľovou mydla. Keď už nemala čo prať, a on sa stále nevrátil, zvesila ešte mokrú čistú bielizeň a znova ho namočila do mydlovej peny, vyplákala a povesila.

Izbou sa ozývalo tiché praskanie byliniek, čo vhodila do ohňa. Zjedla všetky zázvorové koláče, ktoré už boli vysušené a tvrdé ako kúsky rozbitej keramiky a zapíjala ich horkou meltou.

Niekde v diaľke naliehavo a plačlivo zakričal kuvik. „Athene noctua,“ zašepkala a z vlasov jej do dlane vpadol biely jabloňový kvet.

Stromy v sade stáli ticho a nepohnuto. Pokrútené korene sa im popreplietali medzi sebou a tak nemali ako ujsť pred pichľavým svitom mesiaca, ktorý presvetľoval ich koruny.

Znova začula hlas kuvika. Vrieskal a poletoval okolo konárov, ktoré sa kývali v úplnom bezvetrí.

V starej vysušenej kôre toho stromu spoznala Jakubovu tvár, po ktorej tiekli lepkavé kvapky miazgy. Hladila jeho drsné zdrevenené telo, prstami prechádzala po jeho vráskavých nehybných perách. Do teplej zeme sa vpíjali slané kvapky jej slz. Do trávy spadlo malé červené jabĺčko a prikotúľalo sa k jej nohám. Zdvihla ho, priložila k lícu, vdychovala jeho vôňu. O chvíľu sa odlepilo od dlane a začalo sa ľahučko vznášať nad jej roztrasenou rukou.