Záhrada

Prológ

Temnotou bezmesačnej noci kráčal muž. Muž však už nebol človekom, to čo z neho zostalo sa nedalo nazvať ľudskou bytosťou. Bol už len akýmsi úbohým tvorom, monštrum, ktoré sa beznádejne potuluje nocou. Strhaný a špinavý, pár sivých vlasov na hlave mal prikryté mizerným klobúkom, na sebe deravý čierny kabát. Muž kráčal prašnou cestou pomaly, ledva prestupoval z nohy na nohu, pravá ruka, kŕčovito zohnutá v lakti, mu ukazovala cestu, v ľavej niesol otrhanú látkovú tašku, špinavú od prachu ciest, ktorými sa spolu s mužom túla. Neustále ohmatával vnútorné vrecko na kabáte, kde ukrýval čosi cenné, čo potreboval ukryť na vhodné miesto. To miesto však bolo ešte príliš ďaleko, nebol si istý, či tam v tomto zbedačenom stave dokáže prísť. Hlad a ukrutný smäd ho už netrápili, jedlo a vodu už nepotreboval, i keď ich nedostatok ho ničil skoro tak, ako desivé tajomstvo, ktoré skrýval vo vnútornom vrecku kabáta.

Cesta cez nekonečnú Krajinu púští, prikrytú tmou a chadom noci, ho čoskoro pripraví o posledné zbytky života a energie, čo v ňom zostali po predchádzajúcich udalostiach. Na ceste nestretol nikoho, v noci sa okolím potulujú, len túlavé psy, mačky, divé korgy a duchovia, ktorí zablúdili pri návrate do Zelenej krajiny. Ľudia sa schovávajú v bezpečí príbytkov, v uzavretých mestách a dedinách.

Mal pocit, že čas plynie tým rýchlejšie, čím ho jeho nohy menej poslúchajú. Kdesi za jedným z miestnych pahorkov už tušil svitanie a bál sa ho. Osamotená cesta a pustota temnej noci mu vyhovovali, lebo sa nemusel pred nikým skrývať a obávať sa, že ho niekto odhalí. Pri pohľade na blčiace plamene, čo osvetľovali hradby mesta v diaľke, spomínal na dobu, kedy aj on, podobne ako aj všetci tí ľudia v tomto meste, žil v sladkej nevedomosti. Mal rodinu a ženu a prácu a korgu menom Nella. Bol šťastný. Teraz však putoval neznámou krajinou, nehostinnou púšťou, plnou kamenia a prachu. Sily ho opúšťajú, no morí ho aj strach o to, čo sa stane, ak svoj cieľ nesplní a obsah vrecka na kabáte neukryje na bezpečné miesto kdesi v Zelenej krajine.

Nemohol už viac čakať. Krajina okolo neho sa pomaly prebúdzala, no on už zhasínal. Vyhliadol si veľký balvan neďaleko cesty, spustil sa na zem vedľa neho a bolestne, holými rukami, začal hĺbiť dieru do zeme. Svitalo, mal už len chvíľu na to, aby ukryl čo musel, ešte predtým ako sa na cestu vydajú prví obchodníci a uvidia ho ako sa rýpe v zemi. Prsty ľavej ruky mal zodraté do krvi, pravou, kŕčovito ohnutou v lakti, sa opieral o zem. Siahol do vnútorného vrecka. Až ho zamrazilo v kostiach, keď sa toho dotkol a vložil do vyhrabanej diery. Malú jamu pod balvanom okamžite prikryl pieskom, kameňmi a tvrdou hlinou a ponáhľal sa naspäť na cestu. Z posledných síl sa držal na nohách, musel sa zbaviť podozrenia a dostať sa čo najďalej od miesta, kde to zakopal. Dúfal, že to bude zatiaľ v bezpečí, kým sa vráti.

Už nemohol ísť ďalej. Bezvládne sa zrútil na prachom pokrytú zem vedľa cesty. Pád bol bolestivý, no on už nevnímal svoje utrpenie, myseľ mu blúdila kdesi v inom svete a telo sa tam uberalo tiež. Nevládal sa pohnúť, jedným pootvoreným okom ešte uvidel východ slnka nad pahorkom Milnau, potom vyčerpaný zaspal.

Po ceste prechádzal cudzinec, opálený a špinavý. Uvidel bezmocné telo muža v priekope vedľa cesty. Sklonil sa k nemu a tvár mu prikryl klobúkom, čo ležal neďaleko neho v prachu, špičkou topánky ho kopol pod rebrá, počul, že muž ticho zastonal, ešte žil. Cudzinec, menom Hans, pokrčil plecami a strhol z ležiaceho kabát. Bol síce deravý, no páčil sa mu. Ešte raz mu poďakoval kopancom do brucha, nový kabát si významne prehodil cez plece a pobral sa preč.