Záhrada (Kapitola prvá, Časť prvá)

Kapitola prvá

Časť prvá

Georg sa hrabal v malinovom kre, fučal a nadával. Niekto mu sústavne kradol maliny, nikdy tam žiadne nevidel, ale svoj pestovateľský neúspech si nepripúšťal. Jeho žena Ira sa mu stále smiala a jej neustála veselosť ho dokázala poriadne rozčúliť. Vtedy najradšej zmizol kdesi v záhrade a rozprával sa so stromami. Poznal ich odmalička, naučil sa ich mená v rôznych jazykoch a miloval ich ako vlastné deti. Všetky tie stromy, kríky, kvety a rastlinky boli odjakživa jeho deťmi. Ira mu niekedy vyčítala, že ich má radšej ako vlastného syna. On len sklopil hlavu a odišiel, lebo to jej tvrdenie nedokázal poprieť. Mal silný pocit, že jeho syn Graham je prekliaty.

Tušil to už od jeho narodenia, keď sa prvý krát zadíval do tmavých očí dieťaťa. Miesto šťastia sa ho zmocnila náhla tieseň, ktorú nedokázal dlhé roky prekonať. Tušenie, že jeho vlastný syn skrýva v sebe čosi temné a zlé, sa mu potvrdilo, keď mal chlapec len niečo málo cez štyri roky. Na tú nehodu, ako udalosť nazýva jeho žena, si spomenie vždy, keď sa so synom stretne. Georg spal vo svojej posteli. Ira bola navštíviť chorú matku a on sa musel postarať o syna. Nakŕmil ho, uložil do malej postieľky vo vedľajšej izbe, počkal kým chlapec zaspí a ľahol si spať. Uprostred noci sa zobudil na akési dupanie, rozhliadol sa po izbe a zbadal vo dverách stáť svojho syna. Otočil sa aby zapálil sviečku, chlapec sa postavil pred neho a diabolsky sa zaškeril. Potom ho bodol kuchynským nožom do stehna. Georg prekvapene zvrieskol a vytrhol mu nôž z ruky, dieťa ihneď spustilo ukrutný nárek. Opäť ho odniesol do postieľky, ošetril si ranu a strážil ho celú noc. Ira ho obvinila, že ho nechal samého vo vedľajšej miestnosti, že chlapec sa bál, preto zobral ten nôž a vymyslela mnoho podobných argumentov na jeho obhajobu. Ona jeho prekliatie ihneď poprela, lebo ho sama nedokázala vidieť. To bola jej slabosť. Nevedela rozoznať ani lesného ducha od človeka. Tá rana na stehne mu zostala, rovnako ako strach z vlastného syna.

Nebol mu dobrým otcom a Graham cítil jeho odpor, i keď ho nechápal. Preto ho nikdy nezaťažoval zbytočnými otázkami a takmer nikdy nevstupoval do otcovej záhrady. Hneď ako mohol, odišiel radšej študovať do iného mesta a domov sa vracal len zriedka, často však matke písal listy, v ktorých dal otca pozdravovať. Ona mu ich potom v záhrade s nadšením nahlas čítala. Nepočúval ju. Bál sa o syna a dúfal, že sa to zlo v ňom stratí a on už nebude musieť sa na neho dívať so strachom a odporom a uhýbať stretu štyroch očí. Je to predsa jeho vlastný syn.