Záhrada (Kapitola prvá, Časť druhá)

Časť druhá

Norma sedela na verande svojho domu, v ruke zvierala pušku namierenú smerom k lesu. Čakala, kedy začnú vychádzať do ulíc divé korgy a ona bude do nich páliť náboj za nábojom, až kým ich všetky nepostrieľa, alebo kým tie sprosté živočíchy nepochopia, že nemajú loziť na jej pozemok. Stala sa z nej nadšená poľovníčka odkedy stratila muža. Pred pár rokmi odišiel do lesa, lebo ho zavolal jeden z lesných duchov a už sa nevrátil. Jeho, na kúsky roztrhané, telo objavili až o pár dní neskôr zberači lesných plodov. Odvtedy žije Norma samotársky a voľný čas trávi na verande, striehnuc na všetko čo sa pohne. Popri tom sníva a dúfa, že sa jej muž niekedy vráti, že tie kúsky mäsa roztrúsené po lese spolu s jeho oblečením, nepatrili jemu. Verila, že sa raz zjaví vo dverách a budú spolu poľovať na tú lesnú háveď.

-No len poďte, moje milé, nech vám predvediem silu týchto nábojov na vašich biednych lebkách...- Norma sa nahlas zasmiala, no hneď si uvedomila, že ich svojim smiechom vyplaší. Počula čosi zašuchotať za rohom. Zrejme si niektorú z nich nevšimla a teraz sa prechádza po jej pozemku. Postavila sa z kresla a pomalým krokom sa posúvala po verande. Drevená podlaha slabo zastonala pod ťarchou jej nôh. Uistila sa, že zbraň je nabitá, oprela sa o stenu domu, vyčkávala. Keď opäť začula slabé zašuchotanie, v okamihu sa vyklonila cez drevené zábradlie a namierila zbraň do prázdna. Nič nevidela a sklamane sa chcela pobrať naspäť do kresla, keď na ňu zrazu čosi vyskočilo. Prevrátila sa cez zábradlie a tvrdo dopadla do trávy. To čosi skočilo za ňou a ostrými pazúrmi jej driapalo tvár, kričala a neúspešne sa snažila brániť. Cítila ako jej neznámi živočích vytrhol kus mäsa z tváre, kričala od bolesti, keď prišla o ľavé oko. Náhle však to čosi zmizlo a pravým okom hmlisto spozorovala muža, videla ako sa na ňu zahnal a opakom pušky ju trafil do čela.