Záhrada (Kapitola prvá, Časť tretia)

Časť tretia

Sären stál na balkóne svojho honosného domu v centre mesta a pozoroval ľudí hmýriacich sa po uliciach sfarbených dožlta od zapadajúceho slnka. Nervózne podupkával nohou a poťahoval z fajky. Dym vychádzajúc z jeho pľúc sa rozplýval v povetrí. Opretý o kamenné zábradlie balkóna si nahlas opakoval svoj prejav na schôdzu v záhrade, ktorá sa mala konať nasledujúci deň. Pridával do prejavu nové slová a vety, aby znel čo najpresvedčivejšie a aby väčšmi zvýraznil vážnosť situácie.

-Nedáš si šálku čaju?- Oslovila ho jeho dcéra Sea. Podišla k nemu na balkón a chytila ho za ruku, položenú na studenom kamennom zábradlí. Všimla si, že od poobedia je akosi nie vo svojej koži, neustále zamyslený, chodil po dome ako bez duše. Tušila, že sa stalo čosi vážne, ale keď sa ho na to opýtala, poprel jej obavy, aj keď nie príliš presvedčivo.

-Ďakujem, myslím si, že čaj mi pomôže pri rozmýšľaní.- Odpovedal po chvíli zamyslenia.

-Prepáč mi, ak som ťa vyrušila.-

-Nie, nie. Len som sa tak díval na západ slnka a ľudí, čo sa vracajú do svojich príbytkov a...- V polovici vety sa odmlčal a pozrel sa dcére do tváre. –Sea, bojím sa, že v blízkej dobe sa všetko zmení. Mám strach o teba, aby sa niekto nepokúsil sa pomstiť a neublížil ti, neublížil nám všetkým.-

-Otec, čo sa deje?- Vyľakane sa na neho pozrela.

-Zatiaľ sa tým netráp. Budem sa snažiť urobiť všetko pre to, aby k tomu nedošlo.- Pohladil ju po tvári a poprosil ju, aby ho nechala ešte chvíľu osamote na balkóne.

Popíjal čaj a opäť si v hlave zhrnul myšlienky a úvahy, aby ich mohol zajtra verne predostrieť prítomným. Potom si spomenul, čo povedal dcére. Nemal to robiť, iba ju zbytočne vydesil. Sám si netrúfal odhadnúť, čo sa bude diať v najbližších dňoch, ale nechcel ju ďalej klamať a predstierať, že sa nič nedeje. Bola veľmi všímavá a dobre poznala aj jeho, už odmalička vždy videla, že ho čosi trápi aj keď sa snažil tváriť ako len mohol. Keď mala osem rokov, keď náhle umrela jej matka, plakala niekoľko dní od okamihu ako ho uvidela vo dverách. Ani jej nemusel vysvetliť, čo sa stalo. Z výrazu jeho tváre vyčítala strašnú tragédiu, ktorá ich postihla a obrala o milovanú osobu.

Bál sa o ňu, lebo bola jeho slabinou, ktorú by mohli Oni využiť. Nevydržal by, keby stratil aj ju.