TAJOMSTVO ZABUDNUTÉHO ČASU

Spisovateľ/ka: ChristineDee | Vložené dňa: 17. septembra 2007
http://citanie.madness.sk/view-7555.php

Deň prvý

Vietor si razil cestu pomedzi holé konáre stromov a zrážal k zemi posledné suché listy. Bol spln a bola noc. Iba svetlo mesiaca zalievalo cestu, po ktorej som kráčala. Úzky chodník viedol k starej železnej bránke. Nevedela som, čo je za ňou, popravde ma to ani nezaujímalo. Keď som asi pred pol hodinou otvorila oči, akoby si moje telo povedalo, dosť bolo spánku, treba vstať. Chvíľu som len sedela na posteli a dívala sa do šera izby, akoby som chcela hneď v tej sekunde nájsť odpoveď na všetky moje otázky. No moje myšlienky ostali nemé, hluché voči mojim požiadavkám. Nevedela som si spomenúť ani len na vlastné meno. Keď si moje oči privykli na polotmu, zisťovala som, že sa nachádzam v bielej sterilnej izbe, pravdepodobne v nemocnici. Potrebovala som vzduch a preto som si na bielu nočnú košeľu prehodila pletený pléd a snažila sa nájsť odtiaľto východ.

Nočný vzduch mi rozvial kučeravé vlasy a ja som len bezcieľne šla, kým som nenatrafila na železnú bránku. Bolo tu ticho, iba šum lístia vo vetre dával tušiť stromy. Našla som sa v záhrade. Vlastne, keď som sa lepšie prizrela, bol to akýsi malý starý cintorín, pár náhrobných kameňov, lavička a v strede veľká socha Panny Márie. Sadla som si, napriek tomu, že sa mi zima zakrádala pod kožu. Snažila som sa premýšľať, zúfalo som sa snažila prísť nato, kto som a prečo som tu. Bol to zvláštny pocit, byť na neznámom mieste a nevedieť absolútne nič. V prvej chvíli som mala pocit, že sa mi to len sníva, no tento príliš živý sen trval ďalej a ja som sa sama pred sebou cítila, ako úplný cudzinec. Dívala som sa okolo seba a tie zvláštne pocity neodchádzali, obímali ma studenými rukami, no ja som necítila strach, len akýsi zvláštny pocit cudzosti. Bolo to ako v šialenom psychosne, ako v horore, chcelo sa mi plakať a kričať zároveň. Cítila som sa, ako čerstvo narodená, bez minulosti, bez spomienok na cudzom mieste. Otázky, jednoduché otázky dotieravé ako komáre, lietali mi okolo hlavy a oberali ma o pokoj. Kto som? Kto dopekla som?! Vrieskal mi hlas v hlave, akoby som sa až teraz úplne prebudila a došlo mi, že si nič, vobec nič nepamätám. Vstala som, ťažko sa mi dýchalo. Zdalo sa mi, že oproti mne kráča postava v hnedom oblečení, no ja som stratila vedomie a padla rovno k nohám starej sochy.

Prvé, čo som zbadala bol biely strop a potom mníška, ktorá sa skláňala nad mojou posteľou a hovorila so mnou. Ja som na ňu len nemo hľadela a moje ústa sa ani nepohli. Skúšala to ešte chvíľu, no keď nevidela výsledok, opustila moju izbu. Bol deň. Podľa počasia za oknom som usudzovala, že je koniec zimy. V konároch stromov sa rozťahovala hustá hmla. Cítila som bolesť hlavy a chcelo sa mi spať. Spánok ma oslobodzoval od premýšľania, ktoré tiež bolelo. Znova som sa skúšala rozpamätať na dni pred touto izbou. Nič. Len hustá lenivá hmla, ako v konároch stromov za oknom.

"Som lekár. Ako sa cítite?" Muž v bielom plášti stál nado mnou a snažil sa o to isté, o čo pred chvíľou mníška. No ja som nebola schopná hovoriť. Moje ústa boli, akoby zalepené mlčaním, hoci sa mi na jazyk tlačili milióny otázok. Akoby bolo moje telo z kameňa, polomŕtva schránka pre polomŕtvu dušu. Keď som si uvedomila, že mu nedokážem odpovedať, odvrátila som pohľad opäť do okna. Cítila som sa taká zúfalá a bezmocná. Stará mníška mi podala lieky a ja som pod ich vplyvom onedlho znova zaspala.

Deň druhý

,Sanatórium Najsvätejšej Panny Márie, čítala som nápis na starej budove. Trochu som si ju obhliadla. Bola to stará stavba, ktorá pred rokmi určite slúžila na niečo iné. Veľké, zamrežované okná, oblúky, vysoké veže. V jej tesnej blízkosti stála ešte jedna jej podobná budova. Vychádzala som von s ostatnými pacientmi. Záhrada v ktorej sa prechádzali pacienti bola veľká, plná kríkov a bielych lavičiek. Okolo mňa prechádzali muži, ženy, niektorí so zvláštnym výrazom v očiach, iní sa rozprávali sami so sebou. Po stý krát som sa samej seba pýtala, ako som sa sem dostala, prečo vlastne? Moj pohľad pritiahla vysoká socha za kríkmi a ja som tušila, že tam som bola včera v noci. Vykročila som pomaly dopredu, potrebovala som sa hýbať, mala som tej postele po krk. Všímala som si pacientov. Jedna žena sedela sama na lavičke a v rukách kolísala bábiku. Spievala jej, keď si k nej sadla mníška, ani od nej neodtrhla oči. Kúsok ďalej stál starší muž a vedľa neho mních. Na ďalšej lavičke sedela mladá žena, asi v mojom veku. Bola chudá a dlhé blond vlasy si zapletala do vrkoča. Nevyzerala ako blázon, skor som mala pocit, že je až extrémne chudá, možno anorektička. V bielej nočnej košeli a v bledomodrom župane sa ešte viac strácala.

Vietor mi rozfúkal kučery a ja som sa pustila tou istou cestou ako včera. Bránka zavŕzgala a ja som kráčala rovno k lavičke. Bolo to zvláštne miesto a aj cez deň vyzeralo trochu strašidelne. Bolo to sposobené hmlou, zimou a holými konármi stromov. Napriek tomu všetkému sa mi tu páčilo a cítila som sa tu zvláštne bezpečne. Prezerala som si sochu. Mária, stojaca na kameni, zvierala v rukách kamenné ruže. Nedalo sa veľmi rozpoznať, akej farby bol prvý náter, socha tu už zažila pravdepodobne nejednu zimu. Náter, zvláštnej sivo - hnedo - zeleno - modrej farby sa z nej lúpal a na niektorých miestach bola poškodená. Mala pokorný výraz v tvári a oči podľa všetkého upierala do zeme. Pri pohľade na ňu mi napadla zvláštna otázka. Som veriaca?

"Čo tu robíte? Ste v poriadku?" mladá mníška sa ako duch objavila za mnou, vzala ma za rameno a nasmerovala ma do veľkej záhrady k ostatným pacientom. Pri pohľade na ňu ma zarazilo, aká je mladá. Čo ju viedlo k tomu, aby sa vzdala pozemského života a vstúpila do kláštora? Neprotestovala som a nechala som sa odviesť späť.

"Ľahnite si a nebojte sa ma." usmial sa na mňa lekár v bielom plášti. Stála som v jeho malej ordinácii a v mojich očiach asi videl náznaky strachu. Nebála som sa ho, strach mi naháňalo toto zvláštne prostredie a celá táto situácia. Ľahla som si na zelený gauč a pozrela som na doktora.

"Volám sa Richard. Som lekárom v tomto sanatóriu už veľmi dlho. Pomohli sme mnohým, pomožeme aj vám. " díval sa na mňa a ja som skúšala odhadnúť jeho vek. Podľa šedivejúcich vlasov a vejárikov vrások okolo očí som tipovala niečo po päťdesiatke.

"Zobudili ste sa včera a od sestier viem, že...nerozprávate. Nevadí, už len to, že ste sa prebudili, je dobrý signál. Pomaličky sa dostaneme aj k ostatnému. Musíme zistiť prečo nerozprávate. Bolí vás niečo? "

Pokrútila som hlavou a on si niečo ceruzkou zaznačil do zápisníka.

"Pamätáte si, čo sa stalo predtým, ako ste sem prišli?" začal opatrne a hovoril pomaly.

Znova som pokrútila hlavou a on si znova niečo zapísal. Zrazu na mňa pozrel a opýtal sa : "Viete, ako sa voláte?"

Zaváhala som, sklopila oči a urobila ten istý pohyb hlavou, ako pred chvíľou. Na malý moment som nadobudla pocit, že študuje moju tvár, asi chcel zistiť niečo viac. Po chvíli si urobil ešte pár záznamov, vstal a otvoril dvere na chodbu.

"Sestra Lívia, vezmite ju do izby, nech si oddýchne. Prídem sa na ňu ešte pozrieť. "

Dnu vstúpila, mne už známa, mladá mníška. Usmiala sa, pomohla mi vstať a viedla ma preč. Oči som mala zabodnuté do zeme, sledovala som si topánky, ktoré mi tiež pripadali rovnako neznáme, ako ja sama.


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
ozaj, prepac, ze sa to tu dvakrat ocapilo...  
Spisovateľ/AutorPaula Donska Pridané dňa8. októbra 2007 13:12:06
fiha, no zasa mam citanie k obedu v praci=_= ... no mna to zaujalo...a preco je to prave v "nezaradenych", ked to ma pribeh??? Jedine, co ma zarazilo, ze sa jej dvakrat rovnako rozfukali kucerave vlasy (ta podobnost tych viet;), ale inak som zvedava, ako to bude pokracovat... takze dalsia chutovka k obedu zasa zajtra... zatial davam 9, lebo este neviem, ako to bude dalej  
Spisovateľ/AutorPaula Donska Pridané dňa8. októbra 2007 13:11:41
vdaka Paula..potesila si ma:}} je to v nezaradenych lebo som si nebola ista ako to mam oznacit..zdalo sa mi to ako novela..no neviem...  
Spisovateľ/AutorChristineDee Pridané dňa14. októbra 2007 17:31:30
9 bodov
fiha, no zasa mam citanie k obedu v praci=_= ... no mna to zaujalo...a preco je to prave v "nezaradenych", ked to ma pribeh??? Jedine, co ma zarazilo, ze sa jej dvakrat rovnako rozfukali kucerave vlasy (ta podobnost tych viet;), ale inak som zvedava, ako to bude pokracovat... takze dalsia chutovka k obedu zasa zajtra... zatial davam 9, lebo este neviem, ako to bude pokracovat..  
Spisovateľ/AutorPaula Donska Pridané dňa8. októbra 2007 13:11:31
odporúčam
pacilo :) hlavne tu ideu, ci clovek po amnezii strati aj vieru alebo ci moze na svoju vieru zabudnut... (len 1 vec mi nesadla - ked sa doktor predstavil krstnym menom...)  
Spisovateľ/Autorstalker Pridané dňa17. septembra 2007 21:16:29
baran
veľmi dobre akoby som čítal knihu známeho autora  
Spisovateľ/Autorbaran Pridané dňa20. septembra 2007 11:12:20
dakujem..som poctena:}  
Spisovateľ/AutorChristineDee Pridané dňa27. septembra 2007 16:48:54
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8