TAJOMSTVO ZABUDNUTÉHO ČASU 3,4

Deň tretí

Dívala som sa na biely strop nado mnou a pristihla som sa pri tom, že si naň pohľadom kreslím kvety, lebo sa mi zdal príliš fádny. Kvety boli farebné, no nie všetkých farieb. Použila som najviac fialovej farby, roznych odtieňov, červenej a čiernej. Pousmiala som sa pri predstave, ako by na základe mojho farebného stropu, náš psychiater rozpitval moju osobnosť. Samej sa mi to zdalo zvláštne, no pomaly som si tu začala zvykať. Samozrejme, pokiaľ sa to dalo. Sestra Lívia, ma upokojila, že pamäť sa vráti, mám ostať pokojná a nasilu sa nerozpamätávať. A ešte nejaké veci o tom, že Boh je so mnou. Neviem prečo, no vždy keď som také slová počula, nemala som dobrý pocit. Netušila som, či je to tým, že som naozaj neveriaca, alebo sa stalo niečo, prečo som aj tu, a tým som sa neveriacou stala. Pohľadom som skĺzla na dvere, aj tie už boli pomaľované. Bol na nich bledozelený záves s modrými ružami. Záves sa odhrnul, otvorili sa dvere a dovnútra vošla sestra Lívia s podnosom s obedom v rukách. Rýchlo som sa posadila, obliekla si župan a nohami som pod posteľou hľadala papuče. Vstala som.

Mníška sa zarazila. Chvíľu sa ma premeriavala zvláštnym pohľadom a potom sa usmiala.

"Chcete ísť do jedálne k ostatným?"

Prikývla som. Zrazu som mala pocit, že už nemožem jesť sama, musím ísť medzi ľudí.

"Dobre. Doktor sa poteší. " vyšla von a ja som ju nasledovala. Naše kroky sa ozývali v prázdnej dlhej chodbe, všetci boli asi v jedálni. Všímala som si steny. Neboli biele, ako v mojej izbe. Boli typicky nemocničné, do polovice steny zvláštne zelené. Upokojujúca farba, napadlo mi, aj keď vo mne určite nevyvolávala pocit pokoja. Po schodoch sme zišli dole do veľkej miestnosti, z ktorej sa už z diaľky ozývali rozne zvuky. Štrngot tanierov, lyžíc, tlmený smiech a hlasy. Podľa voňe mi napadlo, že na obed je niečo sladké.

"Nebojte sa ich." šepla mi sestra Lívia. Všimla si, že som pred veľkými otvorenými dverami zastala. "Nie sú nebezpeční. Žijú vo svojich zvláštnych vlastných svetoch, možno ako teraz vy." Vzala ma za rameno a viedla ma k najbližšiemu voľnému stolu a položila predo mňa jedlo. Chvíľu som sa ešte rozhliadala po jedálni, no nikto si ma nevšímal. Každý bol zaujatý svojim jedlom. Pohľadom som prešla na ľudí pri stole, kde som sedela aj ja. Oproti mne sedela žena s bábikou. Kolísala ju a kŕmila ju polievkou. Podchvíľou sa otočila na ľudí a priložila si prst na ústa, aby neboli hluční. Vedľa nej sedela staršia žena, ktorá sa tvárila, že je tam sama. Nič a nikoho si nevšímala. Mala také zvláštne, zúfalé oči. Na malú chvíľu som ľutovala, že som sem vobec prišla. Mala som ostať hore, v tichej nevedomosti. Takto som zoči - voči všetkým. Zúfalým, bláznivým, chorým? Vzala som do ruky lyžicu a vložila ju do polievky. Keď som si ju zodvihla k ústam, moje oči pritiahla žena oproti mne, ktorá ukazovala na mňa a hovorila bábike, že som princezná. Na chvíľu ma to vykoľajilo, no spomenula som si na slová sestry Lívie. Snažila som sa nesústrediť na ženu pred sebou, ale na jedlo.

Odišla som od nedojedeného obeda. Jednoducho som už nebola hladná. Odchádzala som medzi prvými. Kráčala som po dlhej chodbe, v ktorej aj počas dňa svietilo slabé svetlo, lebo okná boli iba na jednom a na druhom konci. Dvere všetkých izieb boli zatvorené. Na konci chodby som zazrela upratovačku ako umýva podlahu. Občas som sa pristihla pri tom, že nad ničím neuvažujem, len jednoducho sledujem, čo sa deje okolo mňa. Asi to bolo sposobené úplne novým prostredím a tým, že som nemala vlastne veľa tém na premýšľanie, keďže moja pamäť pravdepodobne zahájila štrajk. Kúsok tmavej chodby predo mnou pretínal lúč svetla vychádzajúci z otvorených dvier. Zvedavosť je bežnou ľudskou vlastnosťou a tak som nakukla dnu. Vyzeralo to ako sklad, malá zaprataná miestnosť. Vošla som a prezerala si veci, väčšinou asi haraburdie, nepoužívané a staré. Boli tam konštrukcie starých kovových postelí, rámy obrazov, a kopa viac, či menej identifikovateľných vecí. Prechádzala som pomedzi ne, niektoré veci boli na vysokých regáloch, aké bývajú v knižniciach. Zahla som doľava a keď som zodvihla oči na malý moment som ustúpila. Vyľakalo ma to, čo som zbadala. Pomaly som urobila jeden krok, druhý, opatrne som kráčala dopredu. Obraz predo mnou sa zväčšoval s každým krokom. Zastala som tesne pred ním. Dívala som sa na svoj vlastný odraz vo veľkom starožitnom zaprášenom zrkadle. V izbe ani nikde inde zrkadlá neboli, preto som až doteraz vlastne nevedela, ako vyzerám. Študovala som každý detail svojej tváre a akoby som čakala, že sa niečo stane, že sa mi v hlave rozsvieti malá žiarovka a moja pamäť sa vráti. Nestalo sa tak. Rukou som sa dotkla svojich vlasov, svojej tváre. Moje vlasy boli svetlohnedé a v jemných vlnách mi padali na plecia. Oči mali farbu zelených drahých kameňov a v tejto staromódnej bielej nočnej košeli som ozaj vyzerala ako princezná. Chvíľu som ešte stála a čakala na nejaký zázrak, ktorý sa nekonal. Na chodbe som začula kroky a tak som rýchlo vyšla von. Upratovačka. Zízala na mňa ako na zjavenie a nevedela, či sa ma má báť, alebo nie. Prešla som okolo nej a potom som sa dala do behu. Zastavila som sa až vo svojej izbe. Chytajúc dych som pomaly prešla k zamrežovanému oknu a dívala sa von do záhrady. Za záhradou boli lesy a ja som skúšala nájsť niečo, nejaký záchytný bod, ktorý by mi pomohol zistiť moju identitu a zbaviť sa tejto momentálnej - nemá princezná, z neznámej rozprávky.

Deň štvrtý

Pršalo. Už od včerajšieho večera neprestajne pršalo. Vietor vrážal kvapky do mojho okna a ja som celú noc nespala. Vonku začínalo svitať. Hoci v tomto ročnom období a v tomto počasí nebolo celkom jasné, či svitá, alebo sa stmieva. Posadila som sa na posteli. Nechcelo sa mi spať. Zo stolíka som teda vzala knihu, ktorú mi tu nechala sestra Lívia. Bol to vraj nejaký román, od neznámej autorky. Názov, Zamilovaná, ma príliš nenadchol, no dala som tomu ešte jednu šancu a knihu som otvorila. Po pár stranách som zistila dve veci. Že sa mi to nepáči a tým pádom som prišla k zaujímavému zisteniu o mojej osobe a to, že nemám rada zamilované romány. Položila som knihu späť na miesto na stolíku a vstala som.

Vyšla som na prázdnu chodbu. Všade bolo ticho, všetci ešte spali a tak som sa pustila doprava k schodom. Šla som bezcieľne, možno som len chcela viac spoznať miesto, kde práve som. Na konci chodby boli kamenné točité schody smerom dole. Pustila som sa po nich a na ich konci som našla ťažké dubové dvere. Nebolo najľahšie ich otvoriť, ale podarilo sa mi to. Ocitla som sa v dlhej, úzkej chodbe, kde svietilo iba slabé svetlo. Na jednej strane som zbadala pootvorené dvere. Uvedomila som si, že bojazlivosť nepatrí k mojim vlastnostiam. Chvíľu som stála za dverami a načúvala. Z miestnosti za nimi nebolo počuť žiadny zvuk, tak som opatrne strčila do dvier. Ostala som stáť s otvorenými ústami. Na zemi na policiach, na stole, všade boli položené obrazy, bez rámov a rozne druhy farieb, štetcov a iných maliarskych potrieb. V strede miestnosti stál stojan a na ňom prázdne plátno. Bola som v ateliéri. Bol síce trochu menší, ako bývajú ateliéry. Prechádzala som okolo obrazov a každý som si prezrela. Boli ozaj krásne a podľa mňa aj hodnotné. Ich autor maľoval rozne veci, našla som portréty, krajinky, no najviac ma zaujali obrazy Panny Márie. Nevyzerali ako bežné obrazy svätcov. Mária v nich bola zobrazovaná roznymi sposobmi, technikami, a na všetkých bola sama. Mala som pocit, že napriek tomu, že je zahalená, bola zobrazovaná skor ako žena, nie svätica. Tiež sa mi ale zdalo, že máloktorý človek si to všimne. Na prvý pohľad nebolo na tých obrazoch nič zvláštne. Mohol si to všimnúť len človek, ktorý sa hlbšie zapozerá do obrazu, do jej očí. Všimla som si ešte jednu zvláštnosť. Mária, akoby vychádzala z vody. Bolo to zrejmé na viacerých obrazoch a to ich najviac odlišovalo od bežných svätých obrázkov, kde bola Mária zobrazovaná na skalách, na oblakoch či na nebi.

Vrátila som sa k prázdnemu plátnu, dívala som sa na jeho belosť a na farby uložené vedľa neho na stojane. Odrazu, akoby sa niečo stalo v mojej hlave. Pred očami sa mi prehnal blesk a ja som sa videla ako maľujem. Videla som vlastnú ruku, v ktorej som držala štetec, dokončovala som obraz. To zistenie ma mohlo položiť, mohla som sa rozbehnúť preč, no ja som urobila niečo, čo by som sama nebola čakala. Bez premýšľania som vzala do ruky štetec a pripravila si farby. Bolo zvláštne, že som to robila viac - menej mechanicky, ako niečo naučené, sto krát urobené. Zodvihla som ruku so štetcom k plátnu a moje prudko bijúce srdce neprestávalo splašene tĺcť. Prvý ťah, druhý, maľovali moje oči, nie moje ruky, modrá, tmavšia modrá, čierna, biela, kombinovala som , vpíjala farbu jednu do druhej, bez rozmyslu, bez zastavenia. Detaily, veľké plochy, nepremýšľala som, viedol ma akýsi zvláštny inštinkt. Neprestávala som maľovať, trvalo to dlho, či krátko, odrazu sa len moje ruky zastavili, položili všetko na stolík pri stojane a ja som len stála a nemo sa dívala na to, čo stvorili moje oči, s mojim srdcom a podvedomím. V jednej chvíli sa mi zdalo, že toto som už niekde videla, že som to bezpečne musela niekedy predtým maľovať. Na malú chvíľu ma to vystrašilo, očami som sledovala najjemnejšie detaily obrazu. Boli to štyri veľké lomené okná, všetky akoby padali na mňa, zvláštne pretiahnuté a úzke, cez ne dopadalo svetlo, ktoré lámalo tmu vnútra chrámu. Zvláštny výjav dopĺňali delfíny, ktoré plávali okolo okien, tiež jedným smerom, von z obrazu. Navyše všetko bolo, akoby pod vodou, vo víre mora, všetkých odtieňov modrej farby. Ak by som aj mohla rozprávať, nedokázala by som hovoriť o tomto mojom zvláštnom výtvore, kde sa to zrazu vzalo v mojej hlave, prečo vlastne, prečo práve tento obraz...

"Je to nádherný obraz." vyrušil ma hlas odo dverí.

Prudko som sa otočila, so strachom v očiach, akoby ma prichytili pri niečom zakázanom.

"Nie, nebojte sa." upokojoval ma a prišiel bližšie. "Je to naozaj krásne. " pozrel späť na moje dielo. Ja som si stále prezerala jeho. Mal zvláštne hnedomodré oči, v peknej tvári. Vlasy som nevidela, skrývala ich hnedá kapucňa mníšskej kutne.

"Som brat Sebastián." pozrel znovu na mňa. Chcela som odpovedať, ale nešlo to.

"Viem, kto ste. Stali ste sa známou veľmi rýchlo. " usmial sa. "Pacienti vás volajú Nemá princezná."

Otvorila som ústa, akoby som chcela niečo povedať, no nevyšiel zo mňa hlas.

"Lekár vravel, že ste stratili pamäť a nerozprávate. Mám ale pocit, že ste sama predsa len na niečo prišli. Musíte byť veľká umelkyňa. Namaľovať niečo také a tak rýchlo. Sám by som niečo také nedokázal." znova sa usmial. Bez ohľadu na okolnosti a nato, že je mních som si pomyslela,. že má krásny úsmev. Došlo mi však, že tento ateliér je pravdepodobne jeho. Ospravedlňujúco som sa dívala okolo seba a dúfala, že pochopí, ako ma to mrzí.

"Neospravedlňujte sa. Naopak. Možete sem prísť kedykoľvek." pozrel mi do očí a ja som cítila, že nech by povedal čokoľvek, mohla som tomu bezhranične veriť. "Ja to beriem len ako koníček, únik od starostí, problémov. Veľmi rád maľujem, tak ako vy. Dúfam, že čoskoro začnete rozprávať, rád by som počul váš hlas. " povedal to síce s úsmevom, no ja som v tej chvíli, v tom zlomku sekundy, keď sa na mňa zahľadel a nasilu odtrhol oči, cítila niečo nepopísateľne zvláštne. Sklonila som hlavu a pomaly šla k dverám.

"Tak ako? Prídete ma ešte ohúriť svojim krásnym umením?"

Nesmelo som sa otočila a usmiala sa. Díval sa na mňa a moje oči z neznámeho dovodu bolel jeho pohľad. Dokonca sa mi na chvíľku zazdalo, že nechce, aby som odišla. Vzápätí som sa odvrátila a bežala k schodom. Hlúpu myšlienku som sa snažila vypudiť z mojej hlavy. Je to predsa mních. Mních. Opakovala som si to dookola ako nejakú modlitbu, ktorá by ma mala zachrániť pre hriechom.