Vo chvíľke premýšľania

Spisovateľ/ka: Trauma Melancholy | Vložené dňa: 20. septembra 2007
http://citanie.madness.sk/view-7606.php

Čas nikdy netikal s nádejou.
Čo sa stratilo, stratené ostane.
Lúč slnka sa vždy bude dotýkať korún stromov,
zatiaľ čo my sme pod nimi.
Narodením sme boli odsúdení zomrieť,
po úsmeve prichádza plač.
Čierna diera uprostred ničoho,
detský úsmev tkvie v nevine... a to som nevedela,
keď som tvoju ratolesť hladila po tvári.
Raz sa dostaneme po dúhe do tvojho kráľovstva,
kde budeme žehnať Peklo a preklínať Raj.
My. Kto my?
Nie sme my. Som len ja a si až ty.
Cez tvoje telo som padla to tŕnia.
Keď ma zraníš ty, budem to cítiť naveky.
Z bezmocnosti otrokov sa rodí hrdosť.
Treba padnúť až na samé dno.
Súlad medzi tebou a mnou tvoria dve rôzne sféry.
A tak to ostane... až do skonania môjho konca.

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Komentáre k literárnemu príspevku

neviem, velmi to na mna nezaposobilo... ale zaujala ma veta som len ja a si az ty... to je pekne :)

___

20. septembra 2007 20:48:12