Obyčajný deň

Ležím na špinavej, dieravej deke pri plote a pozorujem dvor. Našli by sme na ňom harburdie snáď z celého sveta. Vozík, železný šrot, zvädnuté vysoké kvetiny, ktoré kedysi dávno pripomínali slnečnice, zapáchajúci kanál vytekajúci za domom, kopu spráchniveného dreva, opadané jesenné lístie, úlomky rozbitého riadu… Iba pár slnečných lúčov po tom všetkom poskakuje, malé diamanty blýskajú najrozmanitejšími farbami, pár z nich dočahuje i na moje premrznuté šľachovité telo a šteklia ma po bruchu, ale viac-menej vyvolávajú vo mne žalostnú agóniu v tomto bezútešnom stave. Oddávam sa im však s radosťou, na dvor dopadajú iba pár hodín okolo poludnia, potom je tu opäť len chladný, vlhký tieň. Už sú to štyri dni, čo som nič nejedol. Vodu mám stuchnutú, smradľavú, aj studňa na dvore dávno vyschla.

Ajhľa, človek. Nejaký vyšiel z polorozpadnutého domu. Je to veľmi bledý, chudý vysoký muž so svetlými, zlepenými vlasmi, výraznými lícnymi kosťami, opuchnutými očami a v žltom tričku. Tohto nepoznám… Asi ostal na noc. Bola veľmi zlá, premokol som do kosti, zdalo sa, že búrka snáď nikdy neskončí. Kvapky dažďa však poumývali moje telo, lahodná voda oblizovala moje krivky, vtekala do rán, čistila ich. Bol som takmer šťastný.

Kŕče v bruchu sú však stále silnejšie. Pôjdem do záhrady a pohľadám pár divo rastúcich malín. Nie sú sice veľmi dobré, s polotrpkastou chuťou, plné drobných červov, ale pomôžu zahnať najväčší hlad. Hm, je tu však aj žena. Sukňa jej odhaľuje kolená a ukazuje tučné nohy s popraskanými žilami. Nie je ale škaredá, v tvári vyzerá napriek svojmu alkoholizmu skutočne dobre, má krásny milý úsmev a oči plné nehy. Pohladí ma po krku a podáva trocha ovocia. Nie, strasie ma a vykrúcam sa z jej objatia. Bridí sa mi jej blízkosť, chcem byť sám, odchádzam. Otočím ešte hlavu a vidím jej smutný pohľad do prázdna. Prišlo mi to trocha ľúto a premýšľam či sa nemám vrátiť. Žena sa však otočila a z vrecka košele vytiahla malú fľašku. Začínala svoj deň.

Musel som už naozaj odísť. Zbadal som, že muž mi doniesol čistú vodu. Pohľadom vyjadrím obrovskú vďaku a hltavo pijem. Každé sústo je jedinečné, lahodná voda steká pomaly dolu hrdlom a zanecháva na zbláznenie sviežu chuť. Premýšľam, ako strávim deň. Som však príliš unavený a v ľahkých slnečných lúčoch zaspávam. Na viečkach sa zjavuje nádherný sen… ilúzia, láska, tvary, vône, pocity, paleta romanitých farieb, kúzla…

Zobúdza ma prudká hádka. Muž so ženou kričia, padá pár úderov, žena leží na zemi. Som mrzutý, šťastie zo sna uniklo do nenávratna. Pomaly idem k ležiacej žene. Muž však so silou prameniacou v hneve do mňa kopne a náraz ma odhodí až k plotu. Úlomky skla rozrezávajú chrbát, na pokožku vyviera horúca červená krv. Žena sa doplazí ku mne. Pozoruje moje kŕče, hladká ma a upokojuje. Dávno nebol ku mne nikto taký nežný. Zohrieva ma vlastným telom, neprekáža jej že krv špiní jej odev. Hlavu pokladá na moju a slabým hlasom do uch šepká: „Odíď psíček, tu svoje šťastie nikdy nenájdeš. Ľúbim ťa.“