Taký je život

„Cŕŕŕn“, zvonil mi budík a k nemu sa hneď pripojil aj mobil. Niečo hrozné takto ma vytrhnúť zo spánku, keď sa mi konečne sníva a mojom idolovi, ktorý mi vyznáva lásku na rozkvitnutej lúke s práve nazbieranou kytičkou margarétok v rukách. „Nóó“, dvíham telefón s nechuťou v hlase ktorá určite neostala nepovšimnutá. „Jé, prepáč moja, že ťa budím. Ale ja som to ešte stále nedostala...“ ozýva sa kamarátka Saša. „Dnes budem musieť ísť za Lacom, nech mi dá prachy na potrat, ak som teda v tom.“ „A čo Marek?“ Pýtam sa na jej priateľa. „Na Mareka sa to hodiť nedá, veď vieš že je už druhý mesiac v nemocnici. O pár dní sa vráti domov, dovtedy to budem musieť vyriešiť. Mareka ľúbim, veď vieš. Nemohla by som mu povedať, že čakám dieťa s bývalým frajerom. Ozaj, ukázala som ti, kaý mi kúpil mobil?“ „Kto?“ pýtam sa zavalená toľkými informáciami. „No Marek predsa. A sľúbil mi, že dostanem aj tie topánočky, čo sme minule obdivovali vo výklade. Vieš, tie zelené. Že za to, ako sa o neho pekne starám, kým je v nemocnici. Písal mi, že chce so mnou ostať navždy, že ma ľúbi a bol by rád keby sme sa v dohľadnom čase zasnúbili. V lete ma konečne zoberie na ten Rhodos.“ „Keby tak vedel...“. Myslela som si, že mi to len preblesklo hlavou, ale vyslovila som to nahlas. „No jasne moja, keby toto všetko vedel, koľkokrát som ho už podviedla, tak by ma asi zabil“, štebotala Saša ďalej. „Prečo to teda robíš?“ spýtala som sa. „Treba si užívať zlatko, kým sme mladé. V posteli si s Marekom rozumiem fantasticky, ale chápeš, stále ma láka vyskúšať niečo nové, byť žadaná. Nech mám načo spomínať, keď budem stará.“ „Tak prečo sa potom viažeš Saši, keď máš záujem skôr o nezáväzné vzťahy? Nemusíš ani ubližovať Marekovi...“ „Ale veď ja mu neubližujem“, prerušila ma Saša, „veď o ničom nevie. Čo oko nevidí, srdce nebolí. Ani sa to nemá odkiaľ dozvedieť, na to si dávam pozor. A určite by som sa s ním nerozišla, veď ho stráášne ľúbim. Je peký, sexi, dobre sa oblieka, stále mi niečo kupuje... No budem už končiť moja drahá, musím zájsť za tým Lacom po peniaze. Ale zaprisahala som sa, že si dám už načas pokoj, aby Mareček nezačal nič tušiť. Maj sa krásne, papa.“ O pár hodín mi prišla SMS-ka v tomto znení: „Srdiečko, už som to dostala. Úplne mi odľahlo, dúfala som, že je to len planý poplach. V piatok môžeme ísť niekam žúrovať a popozerať nové objekty :-) Ozvi sa!“