Tajomstvo zabudnuteho casu 5, 6

Deň piaty

S očami uprenými do stropu som medzi množstvom kvetov a iných farebných vecí hľadala aspoň kúsok nepomaľovaného miesta. Skoro nemožné. Až na pár škár medzi listami kvetov, moje hľadanie nebolo úspešné. Začínala som sa nudiť. Ak sa rýchlo niečo nezačne diať, tak sa tu ozaj zbláznim. Poobzerala som sa znova po celej izbe, možno som dúfala, že nájdem niečo, čo som si doteraz nevšimla a čo možno zamestná moje myšlienky na nejaký čas. To isté zamrežované okno do záhrady, ten istý nočný stolík,vedľa dvier biela stolička, oproti posteli kríž s Ježišom. Nech som mala akúkoľvek zásobu fantázie, toto mi veľmi z nudy nepomohlo. Do mojich myšlienok vošiel doktor Richard so sestrou Líviou.

"Dobrý deň." usmial sa a pritiahol si stoličku k posteli. "Cítite sa dobre?"

Usmiala som sa a prikývla.

"Viete, "začal opatrne, akoby hľadal vhodné slová. "Niečo som vám doniesol. Ste tu už piaty deň, je vám lepšie, usmievate sa, no asi sa vám nepodarilo rozpamätať sa kto ste. " Sestra mu podala papierové vrecko.

"Boli to jediné veci, ktoré ste mali pri sebe. Necháme vás samú. Možno sa vám podarí spomenúť si. Sestra bude blízko, ak by ste ju potrebovali, stačí zavolať." vstal a spolu so sestrou odišli.

Držala som to vrecko v rukách a nejako som sa nemohla prinútiť ho otvoriť. Čo tam asi bude? Nejaké doklady? Zhlboka som sa nadýchla a vysypala obsah vrecka pred seba na posteľ. Chvíľu som na to len prekvapene civela a čakala, kým sa moj mozog prinúti pracovať.

Zlatý náhrdelník vykladaný zelenými smaragdami, náramok a náušnice z tej istej sady, biela hodvábna vreckovka s vyšitým menom Christine a nič viac. Christine....volám sa tak snáď? Mala som zvláštny pocit pri myšlienke na to meno a pri pohľade na šperky mi mráz prešiel po chrbte. Znova som sa nadýchla a snažila sa sústrediť. Nech som však akokoľvek uvažovala, nič mi nenapadlo. Vstala som, skúsila som zmeniť uhol pohľadu, no ani to veľmi nepomohlo. Prešla som k oknu a vyzrela von. Možno ak sa nebudem nato tak veľmi koncentrovať, niečo mi napadne. Dívala som sa do záhrady, no pred očami som mala tie veci. Otočila som sa, oprela sa o okno a ruky si založila na prsiach. Pohľad som uprela na veci na posteli. Vzápätí som obrátila oči na kríž.,Nemohol by si mi trocha pomocť?, Hneď nato som sa však odlepila od okna a šla späť k posteli. Nečudujem sa, že mi nepomožeš, veď ani sama si neviem pomocť. Zamyslene som šla k dverám a potom k oknu a znova späť. Pol hodiny, hodinu, dívala som sa na šperky, premýšľala. Sadla som si, vstala, brala ich do rúk, bez výsledku. Vzdychla som a položila ich na stolík.

Ľahla som si do postele a privrela oči. Nechcela som spať, len ďalej premýšľať. Možno v tej tme za mojimi viečkami na niečo prídem. Nič sa však nedialo. Z tmy vystupovali ku mne len šperky, chcela som nejakú tvár, niečo, čo mi pripomenie, kto vlastne som. Na pomyselnej hranici spánku a bdenia som zrazu mala pred očami galériu, plnú obrazov, všetci tlieskali a ja som vedela, že som na svojej prvej výstave. Akoby z obrovskej diaľky som počula hlasy, hovorili Christine...Christine....gratulujeme...gratulujeme....Celé som to sledovala ako niekto nezúčastnený, bolo to len ako sen o sebe samej. Medzi gratulantmi boli dvaja ľudia, muž a žena. Darovali mi šperky. Mala som silný pocit, že sú to moji rodičia. V tej chvíli, v tom zlomku sekundy sa mi chcelo plakať, lebo sa mi zdalo akoby som otvorila dvere trinástej komnaty a dostala sa zase o krok bližšie k svojmu Ja.

Deň šiesty

Zamyslene som kráčala, očami sledujúc suché listy pod mojimi topánkami. Premýšľala som nad včerajškom, nad tou mojou snovou víziou a premýšľala, či to bolo ozaj pravda alebo len sen. Bol čas na prechádzku a ja som potrebovala do mojich myšlienok čerstvý vzduch. Šla som bezcieľne, keď ma zrazu zastavila nejaká prekážka a keď som zodvihla oči, usmiala som sa nad mojim podvedomím, ktoré ma priviedlo na moje najbezpečnejšie miesto, na lavičku k starej soche. Prešla som bráničkou, sadla si a napadlo mi, že je zaujímavé, že som sa dostala práve sem. Rozhliadala som sa okolo seba a myslela nato, aké zvláštne je, že na tomto mieste sa cítim tak pokojne a bezpečne, napriek všetkým okolnostiam mojho pobytu v tomto sanatóriu. Ako som tak sedela, zaregistrovala som postavu kráčajúcu ku mne. Usmiala som sa, bol to človek, ktorému som doverovala a sama som nevedela prečo vlastne. Možno preto, že vyžaroval nekonečnú vieru v niečo, čo možno bolo aj vo mne, len sa mi to doteraz nepodarilo zo seba vydolovať.

"Možem si prisadnúť?" Bol to brat Sebastián.

Usmiala som sa, no zrazu som mu veľmi, tak veľmi chcela odpovedať.

"Sestra Lívia vravela, že sem chodíte. Nieje veľa ľudí, čo by sem zašli. Ja tu chodím často, mám rád pokoj tohto miesta, starám sa o to, aby tu boli čerstvé ruže, niekedy rozmýšľam nad tým, aby niekto opravil tú sochu. Potrebovala by nový náter, no hneď túto myšlienku zamietam, vlastne sa mi páči taká aká je. Vám sa tu asi tiež páči. Ste veriaca?" pozrel na mňa.

A vtedy to prišlo: "Ja neviem." vyšlo to zo mňa nečakane, aj brat Sebastián bol prekvapený. "Neviem, odkedy som tu premýšľam nad všetkým, dookola, akoby som hľadala cestu k sebe samej. V izbe mám kríž, často sa naň dívam a myslím nato, kto som, či verím, alebo nie, odkiaľ som sem prišla a čo bolo pred tou bielou izbou. Cítim sa ako iný človek, akoby som nemala žiadnu minulosť..." rozprávala som rýchlo, bez prestávky, občas som sa nadýchla, akoby som potrebovala hovoriť, dostať to zo seba von. A on bol tu a počúval ma. Tešilo ma to a desilo zároveň. Povedala som mu všetko, čo ma ťažilo, trápilo, všetky pochybnosti. "...Vlastne iba vďaka vám som zistila, že som asi maliarka. Včera mi lekár doniesol moje veci. Šperky a vreckovku s menom Christine. Možno sa tak volám, možno nie. Občas...večer...sa chcem modliť, ale ja...neviem to...asi som sa nikdy nemodlila.." priznala som a zrazu som sa cítila taká prázdna.

"Christine...to meno vám pristane." povedal ticho a súcitne ma vzal za ruky. Pozrela som mu do očí a cítila to isté, čo v ateliéri. Bolo to akoby mi niečo teplé obímalo srdce. Zrazu pustil moje ruky, akoby si uvedomil, čo tým vyvolal. Videla som na ňom, že je trochu nervózny a nevie, kam s očami. A moje vnútro si bolestne uvedomilo, že ja raz odídem, no on, ostane naveky tu, súčasťou tohto života na tomto mieste.

Zrazu vstal. "Poďte." Ponúkol mi svoju ruku a ja som ostala ešte viac zmätená, ako pred chvíľou, no jeho ruku som prijala. Nevedela som, kam ma vedie, no nemala som strach. Viedol ma po nejakej bočnej cestičke poza sanatórium, okolo priľahlej budovy, ktorá mi pripomínala kláštor. Keď sme ju obišli, za stromami kúsok ďalej sa mi naskytol nádherný pohľad. Vyzeralo to ako kaplnka, možno malý kostol, obkolesený stromami, cez ktoré prenikalo slabé slnko. V mojich predstavách takto vyzeralo sväté miesto.

"To je Kostol Svätého Srdca. Patrí ku kláštoru." povedal a pohol sa predo mnou. Šla som za ním, obzerajúc sa dookola, a napadlo mi, aký by to bol krásny námet na obraz.

Dnu vládlo prítmie, osvetlené iba sviečkami pri oltári a pri sochách. Bolo to síce malé, no očarujúco krásne. Kráčala som za bratom Sebastiánom k malému oltáru. Bola tam socha sediaceho Ježiša, ktorý držal v ruke kamennú tabuľu. Brat Sebastián si kľakol a ja tiež. Pohľadom som študovala tento malý oltár v kúte kostola. Okolo Ježiša boli vázy plné bielych ruží. Na kamennej tabuli boli slová, zdalo sa mi, že je to modlitba.

"Je to modlitba Pána." povedal a nahlas sa prežehnal. Zopakovala som to po ňom a sama som nevedela, či mi srdce tak strašne bije pre túto zvláštnu chvíľu, alebo preto, že je celkom blízko pri mne. Uprela som oči na kamennú tabuľu a začala som ticho čítať. Modlil sa so mnou. Triasol sa mi hlas a postrehla som, že aj jemu.

"Amen." povedali sme naraz a pozreli sa na seba.

"Napíšem vám tú modlitbu." povedali jeho ústa, ale jeho oči hovorili niečo iné. Pristihla som sa pri šialenej myšlienke, keď boli naše tváre tak blízko pri sebe. Chcela som ho pobozkať. A ako som sa tak dívala na brata Sebastiána, zdalo sa mi, že myslí na to isté. Nebezpečnosť situácie bola až hmatateľná. Na chvíľu, akoby stíchol svet okolo nás a ja som si uvedomila, že nás delí jeho mníšsky habit. Odvrátil tvár.

"Vráťme sa." zašepkal skoro zúfalo. Vstali sme a vyšli von. Studený vietor mi šľahol do tváre a ešte viac rozbúril moje zmätené myšlienky.