Tajomstvo zabudnuteho casu 7

Deň siedmy

Zaklopala som na pootvorené dvere ateliéru. V izbe som sa nudila. Nemala som strach zo stretnutia s ním. Pri troche šťastia sa nám podarí tváriť, že sa nič nestalo. Veď je to nakoniec pravda. Keď sa ozvalo, ďalej, vošla som. Zdalo sa, že ho moja návšteva neprekvapila.

"Dúfal som, že prídete." usmial sa. "Pokúšam sa tvoriť, no na vaše umenie nemám a to ma priznám sa trochu mrzí."

Usmiala som sa. Pod hnedým habitom sa skrýva muž, ako každý iný. Podišla som k obrazu. Maľoval malý cintorín so sochou. Moje obľúbené miesto.

"Mne sa to páči. Nerozumiem teda vášmu podceňovaniu."

"Hlúposť. Nie je to dobré. Vidíte? Vy máte asi viac citu pre tieto veci, ale vo vašom obraze je niečo, neviem...nadpozemské...niečo, čo núti človeka dívať sa naň znova a znova a vždy nájde niečo úžasné, zvláštne akoby rozprával svoj vlastný príbeh." pozrel na mňa. Toto som ozaj nečakala.

"Neviem, čo nato povedať. Nevnímam svoje dielo takto. Ani ja sama vlastne neviem, aký je jeho príbeh. " usmiala som sa a on vzal moj obraz do oboch rúk.

"Tie okná mi pripomínajú chrám. Krásny chrám, ktorý je pod vodou a v ktorom plávajú delfíny. Povedal by som, že...neviem,či sa správne vyjadrím, akoby ste boli zaujatá voči viere ako takej a delfíny symbolizujú akúsi vašu voľnosť, nespútanosť, ktorou chcete preraziť temno chrámu a vniesť svetlo do temnej hladiny vody....voda mi pripadá ako vaša viera...je to ako obraz vášho vnútra...neveríte Bohu, možno máte strach..a preto tie delfíny. " obdaril ma úsmevom a pokrčil plecami. "Neviem, či som to vystihol. "

Dívala som sa na obraz a potom naňho. To, čo hovoril dávalo zmysel. Možno som sa ozaj bála veriť.

"Myslím, že máte pravdu." pripustila som. "Možem sa niečo opýtať?"

Prikývol.

"Prečo? Prečo ste sa rozhodli stať sa mníchom?" Vzdychol a položil obraz na zem.

"Čakal som, že raz sa to opýtate. " sadol si na vyvýšený schod pod oknom a ja som si prisadla.

"Je to viac ako tri roky, no občas to mám živo pred sebou. Možno si myslíte, že som vždy bol o viere presvedčený tak ako teraz a preto som tu. Nie je to tak. Žil som normálne, ako každý iný človek. V mojom živote bola žena, ktorú som ľúbil. Verila v Boha, no ja som sa k tomu príliš nehlásil. Za všetkým som hľadal nejaký dokaz. Neveril som. Každé leto sme sa chodili kúpať k jazeru. Raz šla sama. Neviem, čo sa stalo, lekár povedal, že dostala kŕč. Vždy bola veľmi dobrou plavkyňou, nezvládla to. Utopila sa. " stíchol a ja som sa nepýtala. Čakala som, či bude pokračovať.

"Vtedy som Boha znenávidel, zato, že mi ju vzal. Nevedel som sa s tým zmieriť. Trvalo to dlho, veľmi dlho. Prišiel som sem. Možno som potreboval len pokoj pre svoje myšlienky a hlavne chcel som nájsť to, v čo ona verila. Nedokázal som pochopiť, ako v to može veriť a kde to vobec našla. Nakoniec som pochopil, že Boha možem nájsť len v sebe. Vtedy som sa rozhodol vstúpiť a zostať tu. Napĺňa ma to a som šťastný. Mám pocit, akoby niečo z nej ostalo vo mne. A to mi pomohlo. "

Chcela som niečo povedať, no nič múdre mi nenapadlo. Vstala som, niečo mi predsa prebehlo mysľou. Vzala som jeden z obrazov Panny Márie vychádzajúcej z vody.

"To preto si maľoval Máriu, ako ženu, ktorá vychádza z vody. Chcel si sa s tým vyrovnať. " ani neviem ako, prešla som od vykania k tykaniu. Aj tak mi všetko medzi nami prišlo, akési osobnejšie.

Díval sa na mňa, akoby som niečo veľké odhalila.

"Nikto....doteraz nikto mi to nepovedal. Všetci si myslia, že som to maľoval preto, aby som bol originálny. Ty jediná si na to prišla." Vrátila som sa s obrazom k nemu.

"Ako sa vlastne voláš?" ozvala som sa, dívajúc sa na obraz.

"Erick." povedal ticho. Pozrela som mu do očí a zdalo sa mi, akoby sme boli prepojení niečím zvláštnym, čarovným. Možno som mu pripomenula situáciu v ktorej bol predtým, ako sem prišiel. Pripadala som si ako v počítačovej hre Hľadanie. Samej seba, viery, Boha?....možno všetkého. A čím ďalej, každým dňom som sa dostávala do vyššieho levelu. Bolo to aj vďaka Erickovi.

"Christine...."ozval sa napokon."...neviem, čo si urobila...ale myslím, že svojou zvláštnou nespútanosťou si rozbila moj pokojný svet. Viem, že si vlastne pre mňa cudzou osobou a, že niekde máš svoj svet, svoj život, no napriek tomu..keď niesi pri mne, cítim také zvláštne prázdno. Som s tým zmierený, som hlboko presvedčený o svojej viere a o tom, že tu chcem ostať, len som chcel, aby si vedela, že veľa pre mňa znamenáš." dokončil a mne sa v tej chvíli chcelo tak veľmi plakať. Dostávali sme sa v tejto zvláštnej hre stále bližšie k sebe, no aj tak hlboko vo svojom vnútri sme tušili koniec. On patril sem a ja, možno do veľkého bohémskeho sveta. Osud nás spojil na krátku chvíľu, aj keď som ešte neodhalila dovod, prečo tak urobil. Mala som byť jeho skúškou viery a on mojou cestou k Bohu?

"Občas by som si prial rozdvojiť sa. Brata Sebastiána by som nechal tu a Erick vo mne by odišiel s tebou niekam ďaleko. Ericka čaká teraz posledná noc. A teba..tiež. "povedal po krátkom zaváhaní. Najprv som nepochopila, no on pokračoval. "Richard poslal tvoju fotku do nemocníc po celom štáte. Ozvali sa tvoji rodičia. Si Christina Oriel, začínajúca maliarka, ktorú čaká veľká kariéra. Zajtra opustíš moj svet a vrátiš sa do svojho. A ak naozaj chceš nájsť Boha, hľadaj ho sama v sebe. " vstal a ja tiež. "Nehovor prosím Richardovi, že som ti to povedal. "

Prikývla som. Stáli sme oproti sebe a Erick si ma k sebe odrazu privinul. Zatvorila som oči a nemyslela na nič.

"Bude mi chýbať tvoje umenie." šepol a keď som mu pozrela do tváre usmial sa.

"Mne bude chýbať tvoje veľké presvedčenie a pevná viera. " opätovala som mu úsmev.

"Vybuduješ si vlastnú, ak budeš chcieť. " Cítila som v sebe neskutočnú ľahkosť, napriek tomu, že Ericka zajtra úplne stratím.

"Zbohom Christine. Dávaj na seba pozor." uvoľnil objatie, pohladil ma po vlasoch a opustil ateliér. Osamela som. Na zemi pri dverách boli prázdne papiere. Jeden som vzala a uhľom na stojane som naň namaľovala tvár. Erickovu tvár, ako som si ju pamätala. Položila som papier na stojan. Dívala som sa do jeho tváre a niečo mi napadlo. Dole na papier som pripísala ...Ďakujem za všetko Erick...

Deň posledný

Zobudila som sa zavčasu. Jednak som nemohla spať a jednak som vedela, čo ma dnes čaká. Ozvalo sa tiché klopanie na dvere a vzápätí vošla sestra Lívia.

"Dobré ráno, Christine. Dnes bude pekný deň." usmievala sa. Prešla k oknu a odtiahla závesy. Neodpovedala som. Rozhodla som sa, nikomu nepovedať o mojej náhlej premene, o tom, že rozprávam. Poprosila som o to aj Ericka. Aby mlčal, možno som ešte chvíľu chcela pobudnúť vo svojom tichu a utriediť si myšlienky.

"Dnes máte dovod sa usmievať. Doktorovi sa podarilo nájsť vašich rodičov. Mali by si pre vás prísť niekedy do obeda, už sú na ceste. " s úsmevom sledovala moj hraný úžas v očiach. Musela som sa predsa tváriť, že o ničom neviem.

"Doniesla som vám nejaké oblečenie. Dúfam, že vám sadne." otočila sa na odchod, no tesne pred dverami sa na mňa obrátila. "Prídete na raňajky dole?"

Prikývla som, hoci som na jedlo ani nepomyslela. Žalúdok som mala rozbúrený pohnutými udalosťami, svojim dnešným odchodom a stratou Ericka.

Posadila som sa na posteli a na nočnom stolíku som si všimla obálku. Spomenula som si nato, ako som v noci počula v izbe kroky, no mala som dojem , že sa mi to snívalo. Na obálke bolo napísané moje meno. Neotvorila som ju. Možno som niekde v srdci tušila od koho je. Rýchlo som sa umyla, obliekla a s obálkou v rukách som vyšla von. Vedela som kam idem, kam ma to ťahalo. Musela som ho ešte raz vidieť. Šla som cestou, ktorú mi ukázal, ktorou ma viedol, aby ma naučil modliť sa. Z diaľky som počula kostolné zvony, omša sa asi začala. Spomalila som, došlo mi, že uvidím premenu Ericka na brata Sebastiána. Pevne zvierajúc obálku som so strašne bijúcim srdcom vošla dnu. Stála som celkom vzadu, len ako súčasť toho davu, zlomok niečoho. Pred kňazom stáli mnísi, a kňaz práve zastal pred Erickom. Erick prijal Telo Kristovo a ja napriek tomu, že ma v očiach zaštípali slzy, som sa usmiala. Toto bolo, to, čo chcel, jeho pevná viera v niečo nesmrteľné. Moja prítomnosť tu už bola zbytočná. Pomaly som vyšla z kostola.

Slnko mi zasvietilo do tváre, akoby ma chcelo povzbudiť, či utešiť. Po úzkej cestičke poza sanatórium som sa dostala späť k soche Panny Márie. Napadlo mi, že práve sem ma čosi priviedlo v prvú noc. Sadla som si na lavičku a otvorila list.

Drahá Christine,

chcem sa s Tebou rozlúčiť. Pevne verím, že som Ti aspoň v niečom pomohol, lebo Ty si mne veľmi pomohla. Želám Ti všetko štastie sveta. Nájdi samú seba, som presvedčený, že to dokážeš, lebo Ty si silná. A nezabudni, ak chceš nájsť Boha, musíš ho nájsť sama v sebe. Navždy ostaneš v mojom srdci.

Erick

K listu bolo priložené ešte niečo. Z bielej obálky som vybrala ruženec. Bol to ten istý, ktorý mal v ateliéri a ten mi daroval. Stisla som ho v dlani. Vstala som a pobrala sa späť do sanatória. Sestra Lívia ma už určite všade hľadá. Zastala som pred vchodom a rozhliadla sa dookola. Slnko zalievalo veľkú záhradu, plnú stromov a kríkov, kde sa chodili prechádzať pacienti. Myslela som na Ericka. Na všetko, čo mi dal, a nato, že som našla nielen samú seba, ale aj vieru v niečo nesmrteľné. A Erick mal pravdu, objavila som ju sama v sebe.