Studená rosa II...

Lenivý dym mizol nad korunami stromov ,unášaný miernym vánkom pri svojej ceste nahor zľahka zavadil o postavu strážcu .Ten stál pri strome vzpriamene a nepohnute.Pre bežného smrteľníka prakticky neviditeľný.Pohľad mu kĺzal po údolí a protiľahlých stráňach .

Vedel však ,že čokoľvek by sa dialo vycítil by to ďaleko skôr než by niečo dokázal zazrieť alebo počuť .

Nebolo to jediné čo ich odlišovalo od ľudí ktorých chránili ,.svetlá pokožka ,výška,/ i ten najvyžší muž ak by sa dostal do ich blízkosti musel by pri rozhovore zakláňať hlavu/

neboli tie najväčšie rozdiely.

Strážcovia tu boli od nepamäti odkiaľ sa vzali oni sami a odkiaľ ich schopnosti netušia ani najstarší z nich , nekladú si otázky a nehľadajú na ne odpovede .Sú tu nespočet generácii nevidený, nepočutý, nezanechávajúci stopy a predsa zobrazený v mnohých podobách na stenách jaskýň,monumentálnych chrámoch ,drevených sochách lesných svetíň.

Nie sú nesmrteľný i keď z pohľadu plynutia pozemského času nedokáže nik priblížiť sa na dosah pochopenia ich existencie.

Neobnovujú sa a preto ich bytie je konečné, prejdú však ďalšie veky než sa posledný strážca pominie ...

Ucítil jej príchod skôr než sa jej tieň prenasledovaný slnkom ocitol v jeho zornom poli–dobre vedel že títo ľudia nevedia komunikovať bez zvuku i napriek tomu sa mu zdalo akoby chcela nadviazať spojenie.Prešla len necelí krok vedľa neho stačilo vystrieť ruku a mohol sa jej dotknúť...

Toto nebezpečenstvo bolo súčasťou lesa preto si ho v prvej chvíli neuvedomil –inštinkt ho však nesklamal bol rýchli a a silný a nič na svete ho nedokáže zastaviť...