Posledná dávkaa ...

Poslednú dávku si dáš,

potom už žiadnu nemáš.

Povieš si v mysli,

že ti nič nie je, ale v duchu vieš,

že túžiš potom jede.

Zatajíš posledný dych a pobozkáš si vpich.

Kde naposledy si bol nevieš,

lebo zabudol si, aké to bolo,

však ani vedieť nechceš.

Keď prišiel prvý absťák, chytil ťa

panický strach, že už nikdy nezacítiš,

vôňu mamy, plnej lásky,

čo si si nezaslúžil ani...

Potreboval si dávku, aby si ju videl.

Ale po dávke, si na ňu zabudol.

Stretol si ju na ulici, plnej

iných ľudí.

Ľudia čo boli vo farebnom svete,

ty v čiernom si prešiel po ňom,

rýchlo a presne. Zanechal si tam

len stopy, pre ľudí čo ťa ľúbili.

Slnko ti nesvieti do očí, hlas neprekričí,

to čo si ľúbil nepoznáš, to čo si nepoznal, teraz ľúbiš.

Svet plný smútku a hriechu si si obľúbil,

v čase tmy si sa zobudil.

Poslednú dávku si dáš a ocitneš sa

tam, kde zas padáš. Posledná

dávka heroínu, posledný dotyk vpichu.

Posledný pohľad na svet, posledná

túžba pohladiť červený kvet.

Posledná chvíľa, pocítiť jemnosť dotyku...

Nakoniec, pozrel sa do neba

a vzal si to do seba.

Jed, čo ho zabil, pobozkal...

.... Spadol, nedýchal, už nežil...