Kučeravé vlasy

Podrezal si predo mnou žily. Mlčky som sledovala silný prúd krvi, ktorý mu stekal po rukách.
Tiekol a tiekol. Fascinovalo ma to. Sledovať niečo nekonečné. Mala som pocit, že ma zabije a pohltí. Tak, ako jeho.
Život sa mu strácal v očiach, akoby sa mu v nich zhasínalo milión svetiel a zostalo len varovné blikanie. Posledné zbohom.
Snažila som sa mu prečítať poslednú vetu na perách. Raz mi niekto povedal, že keď naozaj dokážem počúvať, nepotrebujem na to slová. Vraj ich ucítim.
Všetky svoje vnemy som upriamila na jeho vetu.
Nemohla som sa sústrediť, spomienky sa mi miešali v hlave. Nič nepomohlo, dokonca ani jeho zúfalý výraz. A tak som sa pozerala ako umiera, počúvala som zvuk krvi dopadajúcej na zem a spomínala som......

„Ja sa zabijem!" hovoril mi tak ako vždy.
Mlčky som prikývla a objala som ho. Nie preto, že by som ho chcela utíšiť, to nie. Proste mi bolo zima a potrebovala som cítiť ľudské teplo. Akékoľvek.
Sedeli sme pri jazere a on hádzal kamienky do vody. Zamyslene pozeral na obrazy, ktoré vytvárali na hladine.
Kedysi mi povedal, že sú to jeho myšlienky, ktoré sú len nezrozumiteľnými obrysmi a pri každom dotyku so skutočnosťou zmiznú. Veril, že keď takto hádže kamienky, jeho myšlienky budú pochované vo vode a on sa k nim raz bude môcť vrátiť. Hovoril, že naše predstavy sú skutočné. Povedala som mu, že je to hlúposť ale on mi neveril. Nikdy mi neveril a myslím, že neveril ani sebe.
„Videla si niekoho zomrieť?", spýtal sa ma, keď padalo posledné lístie zo stromov. Pamätám si na to, lebo sme nimi boli celí pokrytí. Splývali sme s ním tak dokonale, že som chvíľami prestala pociťovať svoju existenciu. Bolo to nádherné.
„Nie...ale ty určite áno, však?" Zvykla som si, že predtým, než mi chce niečo povedať, položí mi otázku. Dúfal, že poviem áno a začnem hovoriť ja, aby nemusel spomínať. Na jednej strane ho to ničilo, ale na druhej to musel povedať. Lenže ja som vždy povedala nie.
„Minulé leto sa tu utopilo jedno dievča. Ležal som na tráve. Tak ako teraz. Dlho som ju sledoval, ako sa prechádza. Hore-dole. Vyzerala, že nad niečím vážnym premýšľa. Nevidela ma. Bola niekde úplne inde. Cítil som jej prítomnosť. Hneď ako prišla. Bolo to ako iná dimenzia. Akoby prišiel do tepla sneh. Tušil som, čo chce urobiť a vedel som, čo urobím ja..."
„Nič?", hádala som a hlavu som si položila na jeho brucho. Začalo ma to nudiť.
„Nie nič, ale všetko! Prežíval som to rovnako ako ona. Možno aj intenzívnejšie. Bolo to nádherné. Keď skočila do jazera, zachytil som jej posledný pohľad pred ponorením. Vieš, že v ňom bolo všetko možné okrem strachu? A potom tie jej blond vlasy rozprestierajúce sa na hladine ako dotyk slnka. Odrazu akoby sa tieň smrti preniesol na mňa. Bol som príliš blízko. Teraz je rad na mne...."
Ďalej som ho už nepočúvala. Zaspala som.
Snívalo sa mi o lentilkových horách a malom domčeku z karamelu. Náhlivo som sa k nemu blížila a zvedavo som nakukla cez okno. Vnútri stál veľký pán. Pred ním ležalo malé tmavooké dievčatko, ktorému sa postupne strácali oči. Pri každom jeho priblížení.
Keď bol tesne pri nej úplne sa stratili a zostali jej len dve veľké prázdne, čierne diery. Veľký pán ju začal kŕmiť kokosovým mliekom. Tieklo jej po brade. Dievčatko už malo dosť. Už viac nechcelo. Ale veľký pán to nechápal. Nedokázal si predstaviť, že niekto nemá rád kokosové mlieko. Veď je to predsa také úžasné.

 

Predtým, než to stihol povedať, dievčatko mu uhryzlo fľašu s kokosovým mliekom. Dúfalo, že takto to konečne pochopí a dá jej s tým pokoj. S veselým hvizdom utiekla z domu a ponáhľala sa k lentilkovým horám.
Pozerala som sa za ňou ako krásne uteká. Bola mi celkom podobná.......
Prebrala som sa a zacítila som pod sebou mokrú trávu. Bola už noc a on nikde. Utiekol mi. Asi ho vydesil môj sen. Pozrela som na hladinu jazera a všimla som si, že sú na nej rozprestreté blond vlasy. Nežne na nej plávali. Rozmýšľala som, či tu predtým neboli, alebo tu boli a ja som ich len nevidela. Potlačila som nutkanie dotknúť sa ich a rozbehla som sa domov.

Dlho som ho nevidela. Týždeň pršalo a k jazeru sa nedalo ísť. Asi mi chýbal. Zapáčil sa mi ten pocit, keď môžem niekomu ležať na bruchu. Cmúľala som si palec a sledovala dažďové kvapky padajúce na oblok. Prstom som sa ich dotýkala a premieňala ich na sucho.
O chvíľu prestalo pršať a ja som sa rozbehla k jazeru.
Všetko bolo také krásne. Čisté a nepoškvrnené. Vždy, keď som sa prechádzala po daždi, mala som pocit, že dokážem žiť odznova, od úplného začiatku. Tá vôňa po daždi mi dávala šancu na nový život, ale nikdy som sa jej neuchopila. Nie preto, že by som sa bála. Len som nemala záujem.
Opäť som mu ležala na bruchu. Cítila som, že je chladnejší a bledší ako naposledy. Tmavými očami sledoval oblohu a jazero. Striedavo.
„Bola taká nádherná! Všetci ju mali radi. Ja tiež. Stačilo mi, keď som videl tie vlasy."
„Áno, sú pekné. Videla som ich plávať na hladine."
„Škoda, že ich nemôžeš vidieť na slnku. Vždy mi to vyrážalo dych. Vtedy sme sa držali za ruky a ona skočila. Ja som to nedokázal. Niečo ma držalo a nútilo zostať na zemi. Sledoval som jej krásnu tvár ako sa ponára do tmy a nič som nerobil. Len som tam stál a vdychoval smrť. Jej smrť, ktorá mala byť naša."
Niečo vlhké mi padlo na tvár. Myslela som si, že opäť začína pršať. Až po chvíli som ucítila ako sa na mňa pozerá. Otvorila som oči a stretla som sa s tými jeho.
„Videla si už niekoho zomrieť?", spýtal sa ma tak, ako predtým.
„Nie.", odvetila som smutne.
„Neboj sa. Raz uvidíš zomierať mňa."
„Sľubuješ?", spýtala som sa s nádejou v hlase.
Mlčky prikývol.

Bola som nim celá pokrytá a prstom som mu prechádzala po perách. Začalo pršať a on sa mi pomaly strácal z náruče. Voda si ho odnášala preč. Zobrala zo sebou aj všetku jeho krv a nič mi tu po ňom nenechala. Chcela ho mať len pre seba.
Posledný krát som mu pozrela do očí a pochopila som, čo mi chcel povedať.
Rozbehla som sa k jazeru. Vedľa dlhých blond vlasou plávali krásne kučeravé vlasy. Akoby tu boli odjakživa a možno aj áno len som ich nevidela.
„Mal si pravdu s tými kamienkami. Prepáč, nebola to hlúposť.", šepla som mu.
A vtedy som prišla na to, prečo som s ním tak často bývala: Nemal rád kokosové mlieko.