PROLÓG

Studená rosa zvíťazila,predrala sa tkaninou a zasiahla pokožku .Dotyk bol nasiaknutý chladom noci ,tieňmi tohto cudzieho bezútešného miesta.

Tma vymazala rieku v hlbine, len mohutný hukot varoval pred jej silou a zúrivosťou.

Mužova nehybnosť noc vydráždila zovrela mu plecia ,zaťala kúsky hmly do jeho dlaní:nepovolil ani pod náporom vetra ktorý premenil chlad na zúrivo bodajúce dýky.

Kvapky tehotné zlobou sa objavili neočakávane,zem ich vracala nebu v miliardách malých gejzírov.Na mužovej tvári kvapky porodili slzy, ktoré stekali strniskom zúfalo sa vrhali do hlbín aby hynuli v pažeráku zdivočenej rieky.

Nič s toho čo sa dialo vôkol nevnímal jeho myseľ hľadela na minulosť zapadnutú rokmi nekonečného putovania.Kráčala opatrne,veď miesto z ktorého začalo putovanie je skryté zabudnutím.Po jednotlivých lúčoch spektra vystupuje spomienka a on je zrazu tu na začiatku svojho putovania...

Lenivý dym mizol nad korunami stromov ,unášaný miernym vánkom pri svojej ceste nahor zľahka zavadil o postavu strážcu .Ten stál pri strome vzpriamene a nepohnute.Pre bežného smrteľníka bol prakticky neviditeľný.

Pohľad mu kĺzal po údolí a protiľahlých stráňach .

Vedel však ,že čokoľvek by sa dialo vycítil by to ďaleko skôr než by niečo dokázal zazrieť alebo počuť .

Nebolo to jediné čo ich odlišovalo od ľudí ktorých chránili ,.“svetlá pokožka ,výška,“

neboli tie najväčšie rozdiely.

Strážcovia tu boli od nepamäti odkiaľ sa vzali oni sami a odkiaľ ich schopnosti netušia ani najstarší z nich , nekladú si otázky a nehľadajú na ne odpovede .

Sú tu nespočet generácii nevidený, nepočutý, nezanechávajúci stopy a predsa zobrazený v mnohých podobách na stenách jaskýň,monumentálnych chrámoch ,drevených sochách lesných svetíň.

Nie sú nesmrteľný i keď z pohľadu plynutia pozemského času, nedokáže nik priblížiť sa na dosah pochopenia dĺžky ich existencie.

Neobnovujú sa a preto ich bytie je konečné, prejdú však ďalšie veky než sa posledný strážca pominie ...

Ucítil jej príchod skôr než sa jej tieň prenasledovaný slnkom ocitol v jeho zornom poli.

Vedel že títo ľudia komunikujú len rečou i napriek tomu sa mu zdalo akoby chcela nadviazať spojenie.

Prešla len necelí krok vedľa neho stačilo vystrieť ruku a mohol sa jej dotknúť...

Toto nebezpečenstvo bolo súčasťou lesa, preto si ho v prvej chvíli neuvedomil –inštinkt ho však nesklamal bol rýchli a a silný a nič na svete ho nedokáže zastaviť...

Mohutný ryk sa rozliehal čistinou, zver vztýčený na zadných nohách.

Z krvou podliatych očí šľahala zloba..

Spŕška slín vyletuje spomedzi žltých tesákov.

Cítil krv prúdiacu v tomto bezbrannom krehkom stvorení.

Spustil sa na všetky štyri laby, zem sa zachvela

Oceľové pazúry rozrývali pôdu, vytrhávali, korene rastlín a kamenie.

Ostala stať vrastená do vlastného strachu ochromená, neschopná pohybu v zúfalstve očakávajúc vlastnú smrť.

Útok z boku zvera prekvapil - strážca v časovej tiesni nesiahol po zbrani.V poslednom mohutnom skoku ako živé baranidlo letel vzduchom.Úder hoc ako silný nedokázal zverovi vážnejšie uškodiť.

Urazený odvahou nečakanej, ďalšej koristi koristi sa vztýčil v celej svojej mohutnosti.

Nasledujúci útok zastihol strážcu pripraveného .Pokiaľ to nebude nevyhnutne nechce zvera zabiť.

V ruke pevne zvieral rukoväť zbrane. Útok.

V malom mozgu zvera sa mieša nepochopenie s obrovskou bolesťou.

Miesto pachu krvi a rozkoše z zabíjania pocítil v momente dopadu oceľového biča neznesiteľnú bolesť.

Strážca sa bez problémov vyhol ďalším výpadom.

Pri každom sa pohyboval rovnako rýchlo , ako zbraň v jeho rukách.

Praskot lámaných vetiev vyprevádzal zvera z bojiska.

Bolo po všetkom .

Zvuky boja i úteku odvial vánok .

Vedel že sa rozbehne preč poháňaná strachom z prežitej hrôzy –ona sa však nehýbe ,len čierne bezodné oči má doširoka roztvorené plné otázok a skrývaného strachu.

Citil na sebe jej pohľad ,videl slzu tisnúcu sa na príkry zráz mihalnice.Skala, ktorú veky nosil vo svojej hrudi sa drobila pod dopadom malej bezbrannej kvapky.

Dupot nôh a hlasy –ľudia..

Zmizol v šere večného lesa.

Vnáral sa hlbšie do vnútra hory odnášajúc si plnú hlavu zmetene poletujúcich myšlienok.

Vedel len, že niečo sa mení a už nič nebude ako predtým...