KAMOŠKY
http://citanie.madness.sk/view-796.php
Od detstva boli nerozlučné. Ako sestry. Správali sa ako sestry. Hoci nimi neboli. Boli najlepšie kamošky. Trochu sa na seba podobali. Obe vysoké, štíhle s modrými očami a špinavo-blond vlasmi. Mali rovnaké názory na život i lásku. Chodili spoločne na základnú školu i strednú až vysoká ich rozdelila. Jedna študovala informatiku a druhá psychológiu. Nielen, že si vybrali iné predmety ako aj rôzne mestá. Lucia študovala v Košiciach, zatiaľ čo Lenka v Bratislave. Tým, že študovali ďaleko od seba, nenašli si na seba čas. Mali svoje povinnosti, nových priateľov i lásky. Sem-tam si mailovali, chatovali či zavolali. Keď sa po čase stretli, nebolo to také ako predtým. Každá si budovala svoj vlastný život a mali pred sebou tajomstvá. A teraz sa blíži leto, obe úspešne skončili prvý ročník. Je načase na stretnutie, lebo nie diaľka, ale zabudnutie znamená koniec priateľstva.
„Tak rýchlo ten školský rok prešiel a už je tu leto a prázdniny. Nechápem ako je možné, že som si na ňu nenašla čas,“ dedukuje Lucia. „Veď som jej písala aj sme sa párkrát stretli, ale akoby bola zmenená. Už to nebola ona a teraz sa mám s ňou stretnúť. Trochu sa toho bojím,“ mrmle si pre sama pre seba. Pritom sa pozerá do zrkadla. Hodnotí svoju postavu a oblečenie, aby vyzerala dokonale. Je posadnutá módou a nakupovaním. Za handry by vyhodila všetky úspory.
„Fajn pozrie sa na strieborné náramkové hodinky. Už by som mala ísť.“ Učeše si vlasy zaškúli na seba v zrkadle. Do pravej ruky zhrabne kľúče zo stolíka a vyráža na stretnutie. Cestou uvažuje nad Lenkou. Boli si také blízke a teraz sú od seba tak vzdialené.
Dohodli sa, že sa stretnú na lavičke, kde cez leto trávili toľko času rozprávaním sa o rôznych veciach, ktoré ich trápili alebo len tak napadli. Kráča rezko a napäto. Pri lavičke nikoho nevidí tak si na ňu sadne a zaspomína na staré časy.
„Ahoj,“ nesmelo ju zozadu jemný hlások vystraší. Zľakne sa. Od strachu zhíkne. Tak sa zamyslela, že nepočula Lenkine kroky.
„Čau. To je od teba pekné skoro si ma vydesila na smrť. Nepočula som ťa. Zamyslela som sa,“ odvetí nahnevane Lucia.
„Prepáč. Nechcela som ťa vystrašiť. Chcela som ťa prekvapiť,“ smutne odvetí Lenka. Vyzerá bledo a ustarane. Nie je vôbec nalíčená. Oblečená len v sivých teplákach, zelenom tričku s dlhým rukávom a bielych teniskách. Kedysi by bez dokonalého make-up nevyšla ani na ulicu a teraz vyzerá ako zmoknuté kura. Uvažuje v duchu Lucia.
„Si v poriadku? Vyzeráš trochu divne,“ úprimne odpovie.
„Vďaka úprimnosť. To viem aj sama, že nevyzerám najlepšie, ale výzor nie je dôležitý,“ reaguje Lenka. Lucia je prekvapená, pretože si vždy dávala záležať na to, ako vyzerá a vždy sa o seba dokonale starala, bola veľký pedant a teraz hovorí také veci. Sadá si vedľa nej na lavičku.
„Prišla som sa s tebou rozlúčiť,“
„Aha. Ideš na dovolenku? Alebo budeš cez leto pracovať v zahraničí? To chápem. Ja budem doma. To ti závidím,“ bombarduje ju vetami Lucia.
„Hej idem preč, ale veľmi sa mi tam nechce,“ smutne konštatuje.
„Tak tam nechoď a hotovo!“ pohotovo to vyriešila Lucia.
„Umieram Lucia. Mám leukémiu. Vraj budem žiť mesiac.“ Lucii sa pri týchto slovách tiskú do očí slzy. V hrdle akoby mala guču, nemôže prehĺtať ani hovoriť. Stráca reč. V jej mozgu nastáva skrat. Nevie čo má povedať, ako sa tváriť. Bledne a pozerá rovno pred seba, sem-tam sa zahľadí do zeme. Nemá odvahu pozrieť sa na Lenku.
„Je to smutné. Ale je to tak. Už som sa s tým zmierila, aj keď by som toho tak veľa chcela stihnúť. Zažila som toho veľa. Aspoň nezomriem ako panna. Vyskúšala som aj drogy. Robila som hlúposti. Nič neľutujem,“ vytrhne ju z rozmýšľania a pokračuje ďalej: „Život je krátky, a ja mám chuť žiť a bojovať do poslednej chvíli, lenže podľa lekárov prehrávam. Asi to tak má byť,“ rozpráva bez hnevu, irónie, je vyrovnaná a pokojná. Lucia k tomu nič nehovorí, len čuší.
„Najhoršie to nesú rodičia. Brat sa hrá že je všetko OK. Ale viem, že v duši trpí. Všetci trpia so mnou a to je hrozné.“
„Ty nemôžeš zomrieť. Veď sme si sľúbili, že jedna druhej pôjdeme na svadbu budeme družičky,“ otočí sa k nej s plačom. Objíma ju.
„Som rada, že som ťa stretla, za všetko ti ďakujem. Takto to bude lepšie,“ plačom hovorí v jej objatí.
„Chcela by som ti pomôcť?“
„Ja viem, ale žiaľ nie je to možné. Som rada, že si prišla.“
„Aj ja som rada, že si prišla.“
„Musím už ísť. Musím zobrať hnusné lieky. Verím, že prežiješ šťastný život a že to čo si chcela robiť dosiahneš a splníš si všetky sny.“
„Existuje predsa nádej. Musíš si Lenka veriť. Určite to všetko dobre dopadne.“ Verí, že sa z toho dostane, vždy bola silnejšia než ona. Nevie čo má povedať. Nenachádza správne slová. V hlave má chaos. Cíti sa ako zbitý pes.
„Maj sa krásne a neplač. V nebi mi bude dobre,“ na rozlúčku jej zamáva a odchádza preč. Lucia tam sama ďalej sedí a premýšľa. Pichá ju pri srdci. Bolesť sa rozširuje do celého tela. Je jej zle. Takto si stretnutie nepredstavovala. Myslela si, že sa porozprávajú. Pochvália sa čo nové zažili. Pospomínajú na staré časy, ale dopadlo to úplne inak. Plače a nadáva. Stmieva sa. Nevšíma si to. Až teraz si uvedomila, že jej toľko toho nepovedala. Poberá sa celá zničená a unavená domov. Líha si do postele. Nestará sa o rodičov. Nevníma ich. Prezlečie sa do pyžama a snaží sa zaspať. No nejde. Myslí na ňu. Veď má len 19. Musí bojovať, aby tú leukémiu porazila. Musí žiť. Život má pred sebou. Prehadzuje sa na posteli ako ryba na suchu. Plače, nadáva, modlí sa za ňu. Pozrie sa na hodiny na mobile je presne 22.45 hod. Zrazu niečo buchne. Zľakne sa. Posadí sa na posteľ. Zapáli stolnú lampu. Spadla kniha. Zo zeme zdvihne knihu a položí ju na miesto. Z hlboka si vydýchne. Zamrmle, že to nič nie je. A opäť leží v posteli. Snaží sa zaspať, nie je to jednoduché. Nakoniec konečne zaspáva.
Ráno vstane optimisticky naladená s tým, že to čo bolo včera bol len sen. Lenka je síce chorá, ale určite sa z toho dostane. Z izby uteká rovno k rodičom. Tí už pripravujú obed.
„Dobré ráno,“ pozdraví ich. Obaja sa na ňu pozerajú. Akoby jej chceli niečo povedať, ale nemajú slová. Díva sa na nich.
„Stalo sa niečo?“ pýta sa ich.
„Dobré ráno. Ako si sa vyspala?“ odvetí jej mama trochu ustarostene. Asi tým chce naznačiť že všetko je OK. Naraz k nej priskočí a obime ju. Jej otec sa pre istotu z kuchyne vytratí.
„Mamy som OK? Stalo sa niečo?“ pýta sa keď sa vymaní z jej náručia.
„Vieš moja....akoby som ti to povedala.......Volala Lenkina mama,“ pri tých slovách sa jej zatočí hlava, vie že sa stalo niečo zlé. Podlamujú sa jej kolená. Chveje sa. Bledne.
„Lenka v noci o 22. 45 hod. zomrela,“ vyhŕkne z jej matky.
„Zomrela?“ nasucho prehltne. Je jej zle. Musí si sadnúť. Cíti sa prázdna, osamelá, nešťastná. Obime matku. Tá ju nežne hladí. Nepomáha to. Je bezmocná.
„Lenka bola chorá mala leukémiu a v noci zomrela. Zlatko je mi to ľúto. Viem, že si ju mala rada. Je mi to ľúto,“ hladí ju po uslzenej bledej tvári. Lucia si sadne a nechápavo čumí von z okna. Potom sa obzrie na ustráchanú mamu. Niečo zamrmle a vracia sa späť do izby. Ľahne si do postele a pozerá do steny. Leží. Nehýbe sa. Premýšľa. Vlastne smútok, ktorý postihuje celé jej telo jej nedovolí rozmýšľať o niečo veselom. Ale trápi sa kvôli Lenke. Mala len 19 rokov a už tak musela trpieť. Veď bola príliš dobrá. Plače a hnevá sa na lekárov i Boha. Nechápe, že jej osud bol už dávno spečatený a inak sa to ani nemohlo stať. Treba sa s tým zmieriť. Nejde to. Nie je to ľahké.
Včera bola bledá. Myslela som, že to tak skoro nebude. Vlastne som nad tým ani neuvažovala. Skôr som myslela nad tým, že som to nevedela, že bola sama. Sama bojovala s chorobou. Nikdy mi nič nepovedala a teraz toto. Prečo si mi nič nepovedala? Prečo? Pýta sa sama seba. Možno nechcela aby som sa tiež trápila, ako jej rodičia a brat. Možno ma pred tým chcela uchrániť. Plače. Nič sa jej nechce. Akoby všetko strácalo svoj zmysel.
Život je dar a ten kto ním mrhá, ľahko oň príde.