Entita 1. časť : Nehoda

1.

        Zaneprázdnenosť. Áno, pre niekoho to znie možno divne, ale myslím si, že väčšine ľudí je tento výraz dôverne známy. Mne určite. Teraz som si našla chvíľu času. Presne tú chvíľu, akú potrebuje človek na vyrozprávanie svojho príbehu. Životného? Ja sama neviem! Ale určite ma to zmenilo.

        Dobre nazvime to životný príbeh. Začal sa, keď som mala tesne po tridsiatke a zmenil v mojom živote toľko vecí, že právom ho považujem za najdôležitejší sled udalostí, ktorý som zažila, ktorý ma ovplyvnil.

        Nevyhnuteľne ovplyvnil.

        Navždy.

        Je to ako entita. Každý zážitok je akousi entitou v živote, akousi uzavretou jednotkou, ktorá má nejaký vplyv. Niektorá väčší, iná menší, ale táto ... je to tak dávno ... a predsa si to pamätám, ako by to bolo včera.

        Špajzu sme mali na chodbe. Aj keď všetko na okolo bolo moderne zariadené, na podlahe boli elegantné kachličky, zrkadlo dýchalo krásou, drevené obloženie zasa tak trochu falošným luxusom a dvierka od skrine novotou, po ich otvorení bolo jasné, že sme prerábali zo staršieho. Poličky z lepenky, ktorých farba nepasovala k ladeniu okolitého nábytku. Akoby umelo dopasovaný skelet skrine, ...  Na to sme si však povedali staré známe - až raz budeme veľkí a až budú peniaze. To už bude musieť Danka zarábať a to je naozaj v nedohľadne. Má len šesť.

        A tak som si pred otvorenú skriňu postavila rebrík, ktorý zdanlivo bezpečne zacvakol pri rozťahovaní. Keď som skúsila stabilitu, ani sa nepohol. Vystúpila som na prvý schod, kým sa ustálil, ozvalo sa mierne zarezonovanie. Robieva to vždy. Bola som v bielych domácich ponožkách. Tak ako vždy, pocítila som riadny rozdiel medzi teplou podlahou a chladným kovom. Pochopiteľne - v zime najviac. Bola som mladšia. A hlúpejšia.

        Dnes ma bolia kĺby aj pre tieto frajeriny. Mám k päťdesiatke a naivne mladícky si myslím a presviedčam sama seba, že nemám na to ešte právo. To mi vždy hovorila babička, už vtedy som sa sťažovala na bolesti krčnej chrbtice a určite by mi to na moje kĺby povedala aj teraz. Keby žila. Ale mne je jedno, na čo mám právo a na čo nie. Keď bolia, tak sa ohľad neberie.

        Tretia priečka vyzerala byť rovnako pevná. Až na to, že kým som na nej nestála, necítila som vlhkosť, ktorou mala pokrytý povrch.

        A keď som ju cítila, bolo už neskoro. Noha mi ušla dopredu. Ono ani v tridsiatke nebolo nič príjemné, keď sa človek zrúbal z výšky jeden a pol metra, cestou narazil do otvorených dverí skrine, aby vzápätí dopadol na tvrdú podlahu tak, že si zlomil dve rebrá a stehennú kosť.

        Mne sa to vtedy podarilo.

Prvé čo mi prebehlo po dopade v tom momente hlavou bolo, že našťastie nemám sedemdesiat, pretože to by pre mňa znamenalo koniec, či by ma dali alebo nedali dokopy. Do roka - roka a pol by som išla z matracovej postele do drevenej. Kosti bolestivo zapráskali, rebrík sa nahol na bok. Videla som ako rachol vedľa mňa.

        Nezvykla som panikáriť. Ani vtedy. Ležal na zemi, vedľa mňa prevrátený rebrík, ktorý som preklínala. Zopár sĺz mi z očí aj tak vyšlo, ako na protest. Hlavne od bolesti. Ležala som na boku, tak aby sa mi čo najľahšie dýchalo, aby som sa pokiaľ možno spamätala. Zatínala som zuby a pomaly mi začalo dochádzať. Situácia v ktorej som ... do kelu ... mobilný prístroj som si nechala na kuchynskom stole, pevná linka je vo výške pŕs na stene v kuchyni a to bude nepredstaviteľná prekážka. No a domov najbližšie tri hodiny určite nikto nepríde, bola som si istá. Na zázraky som neverila. Ja som vtedy neverila ani tomu, že sa vôbec dokážem pohnúť. Dostala som sa do konštelácie faktorov, keď bolo potrebné vykúzliť nejaké vhodné riešenie a neomdlieť pri tom.

        Kričať? Som na vrchnom poschodí v rohovom byte a mám jedinú susedku - starenka, ktorá je bláznivá a hluchá.

        Počkať štyri hodiny na manžela alebo dúfať, že príde skôr? Je to ako Čakanie na Godota.

        Pokúsiť sa preplaziť cez ťažký terén kúpelne až do kuchyne a ten mobil nejako stiahnuť dolu? Príšerne ma boleli rebrá a noha a tento návrh sa zdal ako výmysel fantasy od Tolkiena.

        Vidíte ako sa pár metrov odrazu môže stať neuveriteľne ťažkou prekážkou? Problém bol napríklad len otvoriť dvere do prechodovej kúpelne - iniciatívne alebo skôr zo zvyku som ich zavrela tesne pred tým, ako som urobila osudný výstup na rebrík.

        Podarilo sa mi otočiť sa, dostať sa hlavou ku dverám. Už to bol zázrak. Stisnuté sánky, bodavá horúca bolesť na boku a sťažené dýchanie robili z tejto procedúry zážitok na celý život. Ešte aj keď budem mať sklerózu a každé dve minúty pôjdem kohosi pozrieť, koho meno si nebudem nepamätať, s tým, že som u neho už roky nebola, sa mi toto vybaví úplne v pohode. Akurát, že nebudem vedieť, kedy sa to stalo, čo sa stalo, možno ani to, že komu sa to stalo. Len bolesť. Dvere sa otvoriť podarilo. Pripadala som si, že mám vysúvaciu ruku, ale faktom je, že svoje robilo aj veľa sebazaprenia. Zdanlivo voľná, no cez to všetko dlhá cesta.

Bola som akurát uprostred kúpelne, ležiac na kachličkovej podlahe, ktorá ma tlačila a pridávala mi na už bez tak veľkej bolesti. Zastavila som sa.

        Vzhliadla som dopredu. Do kuchyne. Na stôl, na ktorý som posledne položila svoj mobilný prístroj. Svoj terajší lístok na záchranu.

        Bola som tak trochu prekvapená, že ...

        ... že tam nikoho nevidím.

        Koho by som tam mala vidieť?

        Prečo?

        Pretože tam niekto je. Počula som ho. Cítila som jeho dych. Videla som na koberci stopy po jeho krokoch, aj keď v skutočnosti na ňom nič nebolo.

        Bolo to niečo ...

        ... čo som už poznala ... dojem neznáma.

        A ten bol veľmi nepríjemný.

        Ako keď konzumujete chlieb, ktorý už je po záruke, plieseň na ňom nevidno, ale pachuť už pomaly ale isto začal naberať.

        Desila ma tá predstava aj napriek tomu, že vchodové dvere sú bezpečnostné a zamknuté. Aký majú potom význam, keď ma nie sú schopné ochrániť? Bolesť na chvíľu ustúpila. Radšej som sa prestala hýbať. Moje vnímanie bolo narušené, niečo v ňom chýbalo. Nemala som otras mozgu, neudrela som si hlavu, ale miestami sa celý priestor akoby vzďaľoval, akoby som sa obklopila nejakým práve vzniknutým svetom, určeným iba na tento stav a keď sa z toho dostanem ten svet sa automaticky rozplynie a ja sa vrátim do reálnosti.

        V tom svete som odrazu začala prežívať niečo dávno zabudnuté. Samé od seba.

Spomenula som si na jednu zvláštnu príhodu, ktorá sa mi stala ako malému dievčatku. Mohla som mať tak osem rokov a toho zážitku z detstva som sa dlho nedokázala zbaviť. Žila som akoby v snoch. A teraz ... teraz sa mi vybavil.

        Vedela som, že sa deje niečo podobné.

        Dívala som sa hore a aj keď som necítila šialenstvo v podobe rútiacich sa elektrických impulzov po autostrádach mojich nervov fungujúcich na hraniciach priepustnosti, aj keď sa o harmónií ani náhodou nedalo hovoriť ...

        ... to, čo bolo so mnou vtedy v izbe, bolo aj tu. Neviem, či je vhodné tomu dávať mená

Jerry.

Je to skôr nejaká ... entita.

Niečo inteligentné, niečo, čo má svoje dôvody, cieľ. Aj keď som videla jedálenský stôl, dívala som sa skrz tú beztvarú a bezfarebnú energiu, o ktorej som nejako vedela, že sa jej nemusím báť, ba naopak, že môžem dôverovať.

        Entita sa pohla a zastavila sa niekde na úrovni stola. Bola predo mnou a ja som s otvorenou pusou vnímala to, o čom som si ešte nedávno myslela, že to možno bola len forma halucinácie v mojom detstve. Akési chvíľkové poblúznenie. Sila, akou sa tá energia prejavovala, že sa ju nedalo prehliadnuť, aj keď ju nebolo počuť ani vidieť, bola tak veľká, že to jednoducho nemohla byť halucinácia. Nemohol to byť šok.

        To bolo skutočné.

        Na stole niečo šuchlo. Na široko otvorenými očami som neveriacky pozerala a myslela som si, že som vhodná na odstrel, pretože toto nie je možné a už som asi fakt nenormálna.

        Modré slúchadlo pevnej linky, ktorá bola pripevnená na stene neďaleko stola odrazu ...

        ... z neznámych príčin ...

        ... spadlo dolu.

        Narazilo do stolovej dosky a ako na pružine sa začalo hompáľať tesne nad zemou.

        Jerry.

        Entita tam stále bola. Nebojácne som sa začala plaziť cez tvrdú podlahu a drsný koberec. Bolo to, akoby ste prechádzali cez šmirgeľ. Intenzívne pichanie v rebrách ma zbavovalo akéhokoľvek iného pocitu a iba myšlienka na Michala - jeho číslo, ktoré za chvíľu vyťukám na paneli tlačidiel - nebola prehlušená návalom krvi do mozgu.

        Chytila som ho a keď som sa dotkla prstom prvého tlačidla, ozval sa prenikavý až nepríjemný zvuk ... znel zhora - zo stola.

Bolo to vyzváňanie môjho mobilu.

V tej chvíli, keď som si všimla, že aj Slnko už zapadlo a nebo vonku začalo černieť, to znelo ako zúrivé kvílenie zvieraťa zavretého v klietke. Ten mobil nezvonil normálne. Už len pre to, že som ho nemohla dvihnúť. Bol mimo môj dosah, jeho potrebu stlačenia zeleného tlačidla som neukojila. V šere som na stenách videla odraz svetla z displeja, silný, blikajúci.

Z istých dôvodov to tak má byť.

Nepokúšaj sa dvihnúť prichádzajúci hovor.

Nevšímaj si to, máš pri sebe iný telefón, iba cezeň zavoláš pomoc a vykašli sa na mobil. Nech dozvoní ... nech dozvoní!

Ten hovor ... nie je pre teba!

Utíchol.

2.

        Od toho momentu sa v mojom živote veľa zmenilo. Nie iba z dôvodu zranenia, následného liečenia, rehabilitácie ... to, čo sa stalo, v istom zmysle zmenilo chod udalostí.

        O týždeň neskôr, keď ma čakalo ešte niekoľko mesiacov utrpenia som s tým svedomím potichu nehybne ležala s možnosťou počúvať rádio, telenovely z televízie alebo svoju vychcanú spolutrpiacu, ktorá sa neustále sťažovala, že ju manžel podvádza ako Juan Carlos seňoritu z vrcholnej argentínskej seriálovej tvorby. Koho by to neunavilo?

        Občas prišli televízne noviny

        Dolár začal opäť stúpať, opačne akcie Microsoftu, výstavba diaľnice D3 bude v polovici a vyšetrovanie fatálnej nehody autobusu číslo 42 ukázalo chybu vodiča.

        Ten Juan Carlos je ale hlupák.

        „No ... čoskoro ju prepustia a ja ... aspoň na chvíľu budem mať izbu len a len pre seba." myslela som si v tej chvíli. Dúfala takmer neustále.

        Niektorý deň ma prišla pozrieť moja blízka kamarátka Sylvia. Energicky kráčajúca postava podčiarkujúca status manažérky nie iba v zamestnaní, ale aj v osobnom živote a klopkanie podpätkov mi vlievalo entuziazmus a energiu.

        Priniesla mi modrý kvet s elegantnou vázou.

- No ahoj, moja drahá. - vošla dnu a dali sme si pusy na líca - Panebože, čo sa stalo? - zalomila rukami.

- Zabudla som si potykať s rebríkom. - preriekla som potichu. - Zrúbala som sa ako vrece zemiakov.

- Bola si mimo tri dni. Ani nevieš ako som na teba myslela. - chytila ma za ruku a mne sa zdalo, akoby tá Entita sa zhmotnila. - Prišla by som aj skôr, ale povinnosti ... Dostala si správy?

- Aké? Sú tu všetky ... plný mobil. - zasmiala som sa. - Volala si mi v ten večer?

        Nech dozvoní.

        Sklopila pohľad.

        Nech dozvoní!

- Áno volala. Myslela som, že nie si doma, keď nedvíhaš ... že si zabudla mobil, alebo jednoducho, že nemôžeš.

        Najprv som mala na jazyku otázku, ale Sylvia ma predbehla.

- Chcela som prísť. No ... aká náhoda ... ešteže som ostala doma.

        Ten hovor nie je pre teba.

        „Recesia ... ona vždy mala zvláštny zmysel pre humor" pomyslela som si a v duchu ocenila, že to je iba sranda a že v srdci je to dobrý človek.

        Z istých dôvodov to tak má byť.

- No ... ako sa vlastne máš ... nie nerobím si srandu ... je to trochu lepšie?

        Prikývla som.

- Ale, keď si pomyslím, čo ma ešte čaká.

- Zvládneš to ... sme tu ... aj pre teba.

        Áno. Ja viem a veľmi ma to teší. Mať vás. Pri sebe. Aj keď odídeš a ja tu ostanem s tou telenovelovskou babkou seňoritou. Ale nevyčítam jej to. Každý sme nejaký, máme svoje povinnosti a na starosti iných neostáva viac času. Preto aspoň toľko, čo sa dá. Chcela som je povedať, že je moja najlepšia kamarátka, nechala som si to však na inokedy.

        V tom čase som ešte netušila toľko vecí ...

3.

        Ležala som hore znak vo svojej posteli. Malá už spala, chvíľu po tom čo utíchla sprcha som  sa pritúlila k svojmu manželovi a bolo to minimálne tak dobrý pocit, ako dotyk saténovej prikrývky.

        Z betónovej džungle za oknami sálala horúčava. Vôňa sprchového gélu naznačovala, že sa niečo blíži. Prijala som pohladenie po ramene, následne po vlasoch. Zamrmlala som čosi nezrozumiteľné a jemne sa začala smiať. Šteklil ma jeho dych na krku, ale všetko napravil bozk, ktorý mi daroval na to isté miesto.

- Ty vieš, čo chcem ... - pošepkal.

- Áno ... presne viem ...

- Zvládneme to ? - bolo to skôr konštatovanie. Otočila som sa v jeho náručí čelom k nemu a položila si hlavu na mužné rameno.

- Až bude Danke viac.

        Zavrela som oči. Únava ma zmáhala, nemala som veľa chutí.  Sprcha je tmavá, ešte sem tam počuť padnúť kvapku na jej plastové dno.

        Ľúbim ťa. To už sa nehovorí. Už sme za tým. Už je to viac ako iba toto. Prostá veta. Existuje niečo silnejšie? Puto? Entita. Je pri nás, ale ... bola aj medzi nami? Pretransformovala sa na silu a nás zmenila na magnety? Bolo to ono, čo vytváralo medzi nami vlákna. Jemné, no zároveň odolné so snahou skrášľovať sa a príjemne odzbrojovať naše duše? Ak nám má pomáhať, môže byť jeho úlohou v pravom okamihu sa zmeniť na lásku, byť a ... nechať sa cítiť? Nie sú potrebné slová. Nech je to hocičo, čo zvykne byť medzi dvoma ľuďmi ... „Erik bude ... ale má čas." - pošepkala som a pohladila sa po obnaženom bruchu, ktoré v ladných tvaroch ešte pred chvíľou kopírovala jemná prikrývka.

- Píšem nový článok. - preriekla som, no sama som netušila, či robím správne.- ... bude to o bytostiach, ktoré nás chránia.

        Michal sa zasmial, ale čakala som to. Bol to prejav prekvapenia, nie výsmech.

- Snáď nepíšeš o anjeloch strážnych?

        Bol za každú blbosť. Za každý úlet. Aj keď prvý dojem môže vyvolať úplne odlišný názor. Predpokladám, že mi verí. Že sa teší na každý článok odo mňa aj keby som mala písať o hovniválovi. Tušila som, že držať jazyk za zubami nemusím. Michal je aký je ... som rada ... no občas niet nad milé prekvapenie. Aj on bol toho názoru. Takto prekvapím sama seba, jeho a viacerých ľudí - ak s tým článkom prerazím, čo sa asi nestane. Môže byť neviem aký dobrý chce. Téma to zaraďuje maximálne tak na ôsmu stranu do rubriky Spektrum. Určite - návrat bude chcieť ešte niečo - silnejší kaliber. Niečo aktuálne, niečo horúce, čím zatnem do živého. Niečo, čo čitatelia existenčne zaujme a pri tom si bude môcť povedať „Aha ... tá baba je späť ... noviny zasa budú mať tú svoju kvalitu."

        Alebo tak podobne.

        Nadvihla som sa na posteli a vysmiata sa otočila k manželovi. Pohladila ho po tvári.

- A ty mi s tým pomôžeš.

- Hmh ... - zamrmlal spoza sna.

        Položila som si hlavu na vankúš a bola som tak blízko, že niečo ako aura alebo telesá energia prenášala medzi jeho a mojou tvárou blahodárny pocit spolupatričnosti. Nedotýkali sme sa. No v tých milimetroch, ktoré nás od seba delili sa zhmotňovalo čosi ako podpora, čosi ako vzájomnosť, možno sa to volá jednota, ale tak isto to mohol byť kanál, ktorými si vzájomne tieto pocity vysielame, prijímame a darujeme.

        Jeden druhému.

        Kým som zaspala a netrvalo to dlho, v mojej hlave sa zrodil základný koncept k článku.

        Zajtra začnem písať prvé ostré slová.

4.

        Dopisovala som poslednú vetu a jemný, šteklivý zvuk klávesov nahradilo ticho prerušované občasným zahundraním harddisku. Ventilátor vytváral príjemné hučanie, koniec koncov podľa neho som vždy poznala, či je dcérka pri počítači.

        Teraz už spí, za počítačom sedím ja a ... už nevydržím. Pol dvanástej. Ticho som pozerala na hodinky, vedľa monitoru a hypnotizovala som sekundovú ručičku. Vyrušilo ma zašuchotanie papierov. Sylvia, ktorá sedela vedľa mňa, si zrovnala poznámky a už aj na nej bolo vidno, ako rada by objala vankúš.

- Nie je to ešte všetko, však?

- Nie ... - pokývala hlavou a ja som si zatlačila prstom a ukazovákom pravej ruky oči, potlačila tým prichádzajúcu bolesť hlavy.

- Ešte dva listy.

- Zajtra to mám mať hotové ... preriekla som veľavravne pozerajúc na monitor.

- Je veľa hodín ...

- Je ... - našpúlila som pery - ... nie ... už stačí ... ďakujem za pomoc. Lepšie sa píše, keď niekto diktuje, šetrí mi to čas, ale ja už fakt nemôžem ...

- Rado sa stalo. - chytila ma za ruku. - Zajtra to na koľkú máš mať?

- O desiatej ... popasujem sa s tým ešte ráno.

        Sylvia zívla. Vstala som a hodila do seba zbytok kávy, ktorá aj tak nepomáhala, ale aspoň na oklamanie tela a chuťových buniek.

- Hodím ťa ... aaaa ... nehodím ťa domov. - zasmiala som sa.

- Už spíš, že? - preriekla Sylvia s úsmevom.

- Áno ... už spím, vôbec som si neuvedomila, že už máš auto pojazdné.

- Tri mesiace stačilo. - rozhodila rukami. Položila papiere na stôl. Zajtra ten článok dopíšem. Stihnem to? Bohvie. Bude ako bude. Ale v každom prípade mozog si hudie svoje. Postupne od únavy vypovedáva.

- Len tak mimochodom...

- Áno?

- Uvedomila si si jednu vec?

- Akú?

- Mohli sme vtedy v nemocnici ležať prakticky pri sebe.

- Prečo?

. Vtedy, keď som ti volala, keď sa ti to stalo ... ktorým autobusom by som k tebe išla?

- Žiadnym. Išla by si autom. - pokrčila som ramenami.

- Nie ... - odvetila so širokým úsmevom a stále som akosi nechápala. - Veď auto pár dní pred tým odviezli do opravy. Ešteže ho Janík nabúral.

- Stále nechápem.

- Premýšľaj. Autobus číslo 42, dvadsaťpäť zranených, škoda asi za desať miliónov.

- To bolo vtedy?

- Áno. - prešli sme do chodby a na to ako je Sylvia unavená, expresne rýchlo skočila do svojich lodičiek a objala ma. Ako sme tak stále pri sebe a prejavovali si kamarátstvo povedala : „Občas mám pocit, ... neviem či aj ty ... ale akoby nám osud dával lekcie o živote. Dobré, zlé, ale každá jedna má svoj zmysel. Stačilo tak málo ... len aby si sa nešmykla na tom rebríku ... a všetko by bolo ináč. Ty by si dvihla mobil, ja by som išla na autobus ... a dnes by si ani ten článok nepísala, lebo by ti ho nemal kto diktovať." zasmiala sa. - Už musím ísť. - rýchlo ukončila lúčenie.

        Vyprevadila som ju k autu. Vzduch vonku bol chladný, na august až príliš. Ani to, ani článok teraz neboli dominantné v mojich myšlienkach.

        Vtedy som si začala dávať dokopy prvé súvislosti.

        Modré slúchadlo pevnej linky, ktorá bola pripevnená na stene neďaleko stola odrazu ...

        ... z neznámych príčin ...

        ... spadlo dolu.

        Narazilo do stolovej dosky a ako na pružine sa začalo hompáľať tesne nad zemou.

        Ozval sa prenikavý až nepríjemný zvuk ... znel zhora - zo stola a bolo to vyzváňanie môjho mobilu.

        ... ten hovor nie je pre teba!

        ... z istých dôvodov to tak má byť.

        ... entita.

        ... to nebola náhoda.

        Nič nie je náhoda. Zhodil mi pevnú linku ... pretože keby som dvihla mobil, Sylvia by cestovala ku mne autobusom číslo 42. Taxík by si nevolala, autobus chodí každých päť minút a sú to len tri zastávky.

        A dnes by možno už nebola medzi nami.

        V ten večer sa začalo zliepanie črepín. Jednoducho to do seba zapadlo. Kúsok však mal zatiaľ neúplný tvar. Bol sám totiž ešte črepinou - síce trochu väčšou, ale stále príliš malou na to, aby bol celkom.

        Zanedlho som si uvedomila, že tie črepiny sú všade naokolo, stačí sa iba lepšie prizrieť, pozornejšie a správne poskladať.

        ... z istých dôvodov to tak má byť.

        A ... áno ... správne ... toto celé bol len začiatok.