Báseň 2
Spisovateľ/ka: baran | Vložené dňa: 22. októbra 2007
http://citanie.madness.sk/view-8178.php
http://citanie.madness.sk/view-8178.php
| Nemám skutočne trvalý domov, kosti pospájané kĺbmi kráčajú v ústrety nejasnej budúcnosti, miesto, kde by spočinula moja duša je vykopaný hrob, okolo ktorého defilujú zástupy s ampliónmi, keď sa chladný ocitnem v truhle dopadnú na mňa hrudy rodnej zeme a poviem si: nemal si domov, len kľúče od dvoch bytov, ktoré si striedal podľa nálady a potreby. Nemám slzy, ja úbohý strašiak v poli, ako sa budem kajať, keď pôjdem v kolotanci s pohrebnou hudbou do domu smútku? Niekedy škrípem zubami a spievam, že smrť môže tancovať v hadom objatí, lepšie povedané v tomto zemskom nepokoji, pre anglicky hovoriacich pripájam preklad: Dead can dance and This mortal coil. Nemám chuť žiť, ale nejaká silnejšia ruka, ako moje srdce ma tlačí dopredu. Mám hlad a smäd po hudbe, Let Zepellin to dnes poriadne rozbalili, nemôžem sa dosýtiť nikotínu a kofeínu . Prejedol som sa rytmických nôt, potrebujem teraz ticho, akordy detstva miznú na gitarovom hmatníku dospelosti , túžby sa rozriedili v chémii môjho tela, hlboko si uvedomujem svoje bytie, svoju bytosť, osobnosť, keď som s rodičmi chodil starým mestom, s píšťalkou vo vrecku, srdce pra-pra rodičov akosi nanovo bije, tikot hodín, bzučanie compjuteru, sykot toalety, bojléra, vzácna chvíľa rozjímania, každá tragédia mi prináša nové traumy, som senzibilný voči stratenému rajskému svetu, otáčam sa dozadu, ako Lótova žena a divím sa, že trpí mŕtva soľná socha. Keď som sa upokojil načúvam zvukom vzdialeného mora, prílivu a odlivu oceánov, príťažlivosti mesiaca, chladu skorej jesene. Nebeskej oblohe, ktorá na chvíľu spravila z môjho chorého detstva rozprávkový zážitok. Konečne som človek nie panchart, na dne duše horí mi ticho svieca, vo vzduchu visí radostné očakávanie Vianoc, vonkajšie okolnosti sa nezmenili, pivnice môjho ducha sú stále vlhké, napadnuté pliesňou, popraskaná omietka opadáva, jed na potkanov je umiestnený v rohoch chodieb. Bojím sa, že prídem o niečo veľmi kritické a stratím tak ducha, duša je predmetom môjho strachu. Čo si myslíte o jebtiškách a zvrhlých kňazoch, časti cirkvi, ktorá je na peniaze, o pokrytcoch v kostolných laviciach? Ako odsúdiť zlo a nesúdiť pritom človeka? Je ľahké odpúšťať? ... ... ... 77 krát za deň...?Nemám skutočne trvalý domov, kosti pospájané kĺbmi kráčajú v ústrety nejasnej budúcnosti, miesto, kde by spočinula moja duša je vykopaný hrob, okolo ktorého defilujú zástupy s ampliónmi, keď sa chladný ocitnem v truhle dopadnú na mňa hrudy rodnej zeme a poviem si: nemal si domov, len kľúče od dvoch bytov, ktoré si striedal podľa nálady a potreby. Nemám slzy, ja úbohý strašiak v poli, ako sa budem kajať, keď pôjdem v kolotanci s pohrebnou hudbou do domu smútku? Niekedy škrípem zubami a spievam, že smrť môže tancovať v hadom objatí, lepšie povedané v tomto zemskom nepokoji, pre anglicky hovoriacich pripájam preklad: Dead can dance and This mortal coil. Nemám chuť žiť, ale nejaká silnejšia ruka, ako moje srdce ma tlačí dopredu. Mám hlad a smäd po hudbe, Let Zepellin to dnes poriadne rozbalili, nemôžem sa dosýtiť nikotínu a kofeínu . Prejedol som sa rytmických nôt, potrebujem teraz ticho, akordy detstva miznú na gitarovom hmatníku dospelosti , túžby sa rozriedili v chémii môjho tela, hlboko si uvedomujem svoje bytie, svoju bytosť, osobnosť, keď som s rodičmi chodil starým mestom, s píšťalkou vo vrecku, srdce pra-pra rodičov akosi nanovo bije, tikot hodín, bzučanie compjuteru, sykot toalety, bojléra, vzácna chvíľa rozjímania, každá tragédia mi prináša nové traumy, som senzibilný voči stratenému rajskému svetu, otáčam sa dozadu, ako Lótova žena a divím sa, že trpí mŕtva soľná socha. Keď som sa upokojil načúvam zvukom vzdialeného mora, prílivu a odlivu oceánov, príťažlivosti mesiaca, chladu skorej jesene. Nebeskej oblohe, ktorá na chvíľu spravila z môjho chorého detstva rozprávkový zážitok. Konečne som človek nie panchart, na dne duše horí mi ticho svieca, vo vzduchu visí radostné očakávanie Vianoc, vonkajšie okolnosti sa nezmenili, pivnice môjho ducha sú stále vlhké, napadnuté pliesňou, popraskaná omietka opadáva, jed na potkanov je umiestnený v rohoch chodieb. Bojím sa, že prídem o niečo veľmi kritické a stratím tak ducha, duša je predmetom môjho strachu. Čo si myslíte o jebtiškách a zvrhlých kňazoch, časti cirkvi, ktorá je na peniaze, o pokrytcoch v kostolných laviciach? Ako odsúdiť zlo a nesúdiť pritom človeka? Je ľahké odpúšťať? ... ... ... 77 krát za deň...?Nemám skutočne trvalý domov, kosti pospájané kĺbmi kráčajú v ústrety nejasnej budúcnosti, miesto, kde by spočinula moja duša je vykopaný hrob, okolo ktorého defilujú zástupy s ampliónmi, keď sa chladný ocitnem v truhle dopadnú na mňa hrudy rodnej zeme a poviem si: nemal si domov, len kľúče od dvoch bytov, ktoré si striedal podľa nálady a potreby. Nemám slzy, ja úbohý strašiak v poli, ako sa budem kajať, keď pôjdem v kolotanci s pohrebnou hudbou do domu smútku? Niekedy škrípem zubami a spievam, že smrť môže tancovať v hadom objatí, lepšie povedané v tomto zemskom nepokoji, pre anglicky hovoriacich pripájam preklad: Dead can dance and This mortal coil. Nemám chuť žiť, ale nejaká silnejšia ruka, ako moje srdce ma tlačí dopredu. Mám hlad a smäd po hudbe, Let Zepellin to dnes poriadne rozbalili, nemôžem sa dosýtiť nikotínu a kofeínu . Prejedol som sa rytmických nôt, potrebujem teraz ticho, akordy detstva miznú na gitarovom hmatníku dospelosti , túžby sa rozriedili v chémii môjho tela, hlboko si uvedomujem svoje bytie, svoju bytosť, osobnosť, keď som s rodičmi chodil starým mestom, s píšťalkou vo vrecku, srdce pra-pra rodičov akosi nanovo bije, tikot hodín, bzučanie compjuteru, sykot toalety, bojléra, vzácna chvíľa rozjímania, každá tragédia mi prináša nové traumy, som senzibilný voči stratenému rajskému svetu, otáčam sa dozadu, ako Lótova žena a divím sa, že trpí mŕtva soľná socha. Keď som sa upokojil načúvam zvukom vzdialeného mora, prílivu a odlivu oceánov, príťažlivosti mesiaca, chladu skorej jesene. Nebeskej oblohe, ktorá na chvíľu spravila z môjho chorého detstva rozprávkový zážitok. Konečne som človek nie panchart, na dne duše horí mi ticho svieca, vo vzduchu visí radostné očakávanie Vianoc, vonkajšie okolnosti sa nezmenili, pivnice môjho ducha sú stále vlhké, napadnuté pliesňou, popraskaná omietka opadáva, jed na potkanov je umiestnený v rohoch chodieb. Bojím sa, že prídem o niečo veľmi kritické a stratím tak ducha, duša je predmetom môjho strachu. Čo si myslíte o jebtiškách a zvrhlých kňazoch, časti cirkvi, ktorá je na peniaze, o pokrytcoch v kostolných laviciach? Ako odsúdiť zlo a nesúdiť pritom človeka? Je ľahké odpúšťať? ... ... ... 77 krát za deň...? |
kráčajúca 
23. októbra 2007 23:01:18
