Ako nepoznať tých, čo poznáme

Stará škodovka každú chvíľu podskočila na hrboľatej asfaltke. Heglo v ňom tak ako v poslednom čase dosť často, a predsa akosi ináč. Novinka. Aj to, že ho dnes mama vezie do školy. Nezúčastnene sledoval poskakujúce bytovky za oknom. Už boli blízko. Známe sídlisko pri škole bolo vidno zďaleka. Decká s ruksakmi na pleciach sa rútili von z vyblednutých vchodov. Všetky sú rovnaké, až na jeden. Iba z toho jediného o desať minút vyjde chlapec a donesie mu JU. Pravda, nebude to zadarmo. V spotenej ruke pevnejšie stisol sestrine náušnice. Ešte šťastie, že nie je doma. Ktovie, kde išla, ale hlavne, že nie je tu.

Pred bránou školy sa chystal vystúpiť, ale mama ju obišla, akoby nič. Stŕpol. Veď nemá dnešnú dávku! Vzápätí sa však ovládol. Mama chce len zaparkovať na lepšom mieste. Prečo by mala parkovať? Iste sa chce rozprávať s učiteľkou alebo riaditeľom kvôli tým vymeškaným hodinám. Tie museli byť, veď ako inak by sa dostal k NEJ? Hej, určite to bude tak. Aj to by mu bolo milšie, ako by sa JEJ mal vzdať na celý deň. Avšak škola sa im o chvíľu stratila z dohľadu. Čo to má znamenať?

,,...de ideme...?“

Mama, ktorá do neho hučala celú cestu, stisla pery. Na čo len ten chlapec myslí, keď sa s ním rozpráva? Ale dnešný deň si nenechá pokaziť. Po ťažkom mesiaci, keď v práci zostávala do noci takmer každý večer, zoberie synčeka na výlet a bude to perfektné! Usmiala sa: ,,Urobíme si malý výlet, čo na to povieš? V poslednom čase sa takmer nevídame a jeden deň bez školy ťa nezabije!“ Reakciu čakala búrlivú, ale rozhodne nie takú, že jej ratolesť zbledne, už aj tak vyzerá ako mátoha, a že sa chytí sedadla, akoby sa mal hneď teraz zvaliť na zem.

,,Je ti zle?“ naľakala sa.

,,Trochu...“ Práve vyšli z mesta.

,,Nechceš vrecko? Zmena vzduchu ti len prospeje. Do Košíc musím dnes tak či tak. Ocovi sa predĺži služobka a nesiem mu preto čistú bielizeň, sám sa nemôže uvolniť, no sľúbil, že si pre nás nájde čas. Zájdeme do zoo, na zmrzlinu...“

Zoo? Zmrzlina? Čo je decko? Možno pred mesiacom, ale teraz mu na tom figu záleží! Ako má zohnať na košickom námestí JU?! Náušnice ho pichali v rukách a on rozmýšľal či budú vo veľkom meste stačiť na jednu dávku. Koťuha, ako sa ho len včera naprosil, nech mu dá na dva dni! Kilometre sa míňali, rovnako minúty, onedlho to nebude iba predstava, že ju nemá, čo ho bude desiť...

Z auta sa len tak vygúľal, keď mama konečne zastala. Kde boli? To je jedno, keby len... Ani domyslieť mu to nedalo. Nahrnul sa do reštaurácie, pri ktorej zaparkovala, ako veľká voda. Všetci zákazníci ihneď uvideli to, čo jeho mama neuvidela za celý mesiac. Iba pokrčili plecami. Čo narobia, veď takých je. Na záchodoch to nebolo lepšie. Tá ktorú lovil, už dávno ulovila jeho. Nepriznať si to bolo by teraz hlúpe, ale priznať si už zbytočné.

Mama zabúchala na dvere: ,,Nezájdeme k lekárovi?“

,,Nie!“ skríkol vystrašene. To je to posledné miesto, kde mu JU dajú.

Pokračovali v ceste. Hlava mu lieta, no úplne ináč ako keď má JU. Náušnice sa váľajú po zemi, nevládze ich ani zdvihnúť. Mama je šťastná, že spí, naberie silu, ale on nespí! Prečo tomu nerozumie?! Netuší, že jej to sám zakázal. Tou prvou dávkou.

V Košiciach mama svižne vyskočí z auta: ,,Vidíš? Tu robí oco. Vybehnem za ním, mali by mať obedňajšiu prestávku.“

Dvíha hlavu. Mama je už preč. Všetko mu pláva pred očami. Námestie je plné ľudí, a predsa pusté. Jedno dievča si to šinie k nemu. Dotieravý fagan! Drgne ho do kolena: ,,Spíš?“

Zaženie sa po nej.

,,Si taký divný! Ako oni!“ Ukazuje niekde medzi dva obchodíky. Pozrel sa tým smerom a opäť v ňom heglo. Tentoraz od radosti. Nohy mal ako huspeninu, ale premohol sa a rozbehol sa k tým ,,divným“.

,,Nerob to! Vieš, čo v tej uličke robia?“

Vedel a aj to, čo tam majú. Práve preto sa tam musí dostať! Doterigal sa k uličke a oprel sa o stenu. Banda si ho nevšímala, boli od neho starší aspoň o tri roky. Podišiel až celkom k nim. Vtedy sa k nemu konečne obrátili, vybrali cigarety z úst a jeden rukou zhrabol malý balíček... Ale on ho aj tak spoznal. Oni zase spoznali jeho dychtivé oči. Takých už videli!

,,Chcel by si...“ uškrnul sa jeden, ,,ale máš za čo?“

Rýchlo prikývol a začal hľadať po vreckách náušnice. Až vtedy zistil, že sú stále v aute.

,,Tak čo? Máš? Ináč nič nebude!“

,,Hneď! V aute... Hneď som tu!“ Klusal naspäť, keď mu do uší zapišťalo: ,,Si úplne šiši?“

Nevšímal si ju, bolo mu to jedno. So zlatým pokladom vo vrecku sa vrátil do uličky. Dievčatko slzilo, keď zmizol v uličke. Plače pre neznámeho chlapca a on sám okradne vlastnú sestru. No to už nevedel.

Mama s ocom sa vrátili k autu. Okrem zaplakaného dievčaťa tam však nikto nebol.

,,Čo sa ti stalo? Nevidela si tu chlapca, tmavovlasého, trinásť rokov...“

Neprestala plakať, no ruka jej vystrelila k uličke. Rodičia pokojne prešli parkovisko. Cigaretový dym vychádzajúci z uličky ich pripravil na to, čo uvidia. Mama zvýskla, keď zbadala balíček v synových rukách. Mladý ho ihneď schytili a zmizli aj s náušnicami. Ostal po nich zamdletý chlapec, ktorý JU nedostal včas.

V čakárni nemocnice si mama prvý a poslednýkrát v živote poobhrýzala všetky nechty. To, čo jej povedal lekár, bolo príliš kruté: lieta v tom asi mesiac. Ako si to mohla nevšimnúť? Otec zatínal päste. S mamou sa im stretli pohľady: áno, stále majú šťastie, veď tomu nastane koniec a on ten koniec prežil.