Stratená v lese

      „Dáš si ešte koláč?" spýtalo sa akési dievča sediace na veľkej piknikovej deke.

„Nie, ďakujem." odpovedalo jej druhé prísediace dievča. Obe boli oblečené vo voľných letných blúzkach a minisukniach. Jedna bola strapatá blondínka s nevinným úsmevom na tvári, druhá práve naopak, uhladená brunetka s unavenou tvárou.

„Aha, a nedáš si ani limonádu?" spýtala sa dievčina so zlatými vlasmi.

„Tak mi nalej, keď tak veľmi chceš." nenútene jej odpovedala tá druhá.

Zrazu sa spoza najbližšieho kríku vyrútila malá žltá čivava a pristála blondínke na rukách.

„Ach Lola!" vzdychla si brunetka „Čo to tu vystrájaš!?"

„Haf, haf!" zaštekalo maličké stvorenie a zliezlo dievčaťu z rúk.

„Nebuď na ňu tvrdá Lujza, veď vieš že sa rada hrá. A navyše je to môj pes!" obhajovala čivavku plavovláska.

„Nebuď smiešna Sára, toto sa predsa nepatrí." povedala takzvaná Lujza.

„Ale veď ty tiež vieš aká je. Ju od toho neodnaučíš. Už aj babka si na to zvykla, len ty máš proti nej stále námietky." povedala Sára a pohladkala čivavu vyhrievajúcu sa na slnku.

„Vieš čo? Aj chuť ma prešla!" pobúrene sa na Sáru oborila Lujza, vysotila jej pohár s limonádou z ruky, zliezla z deky, obula si letné šľapky a bežala k neďalekej drevenej chatke, zrejme to bol jej dom.

„Tak si bež!" vykrikovala na ňu Sára a pritom utierala jasnožltú šťavu z deky.

„Nech si uteká," prihovorila sa psíkovi „aj tak som už chcela ísť naspäť k babke."

Keby ste sa jej však lepšie prizreli, zbadali by ste malú slzičku v pravom kútiku ľavého oka. 

Zrazu Lola vyskočila zo Sárinho objatia a bežala smerom k ďalekému zelenému lesu.

„Lola! Kam to bežíš? Vieš že do lesa nesmieme vojsť!" kričala za svojou malou kamarátkou svetlovláska. „No tak Lola, vráť sa!" ozývalo sa po celej kolibe. „Asi sa budem musieť ísť Lujze ospravedlniť, že mala pravdu." naježila sa Sára, rýchlo zbalila piknikovú súpravu, a bežala dopredu k lesu. „Nevďačnica. Taká malá nevďačnica." trucovala pri behu, pričom ani sama nevedela na koho myslí. Na Lujzu, na Lolu? Zastavila sa až pred veľkou ihličnatou korunou, stála pred lesom!

„Ach! Mám tam vojsť? Kvôli Lole? Stojí mi za to?" hovorila sama so sebou, no pritom odpoveď jej bola jasná. Musí tam ísť! Už pri prvom kroku sa Sára strhla. Nepríjemné zavýjanie lesnej zveri sa ozývalo celkom blízko pri nej. „Nie, nie, nie! Toto ti Lola už nikdy neodpustím." premáhalo sa dievča nad ďalšími krokmi. Čím ďalej šla, tým menej svetla na ňu dopadalo. Dlhé kučeravé vlasy sa jej zachytávali o konáre, a boli čím ďalej tým viacej strapaté. Topánky už boli špinavé od toľkého blata. Zrazu Sára zastala. Neďaleko bolo počuť šum. Šum ako keď tečie rieka.

Tak rada by sa napila. Citronádu vyliala Lujza na deku a žiadny iný nápoj sa už v Sárinom košíku neskrýval. „Lola, Lola. To máš za trest, budeš musieť chvíľu počkať kým nenájdem riečku." povedala šeptom a rozhliadla sa okolo seba. Všade boli len tvrdé ihličia alebo neznáme kry. Ani náznak hocijakého svetla sa tu nenachádzal. Sára v zúfalstve blúdila po lese a hľadala akýkoľvek záchytný bod. „Načo som sem len liezla?" frflala pri odhŕňaní ihličnanov. Onedlho dorazila na zvláštne miesto. Stromy sa tu preriedili a rástli do kruhu. V strede kruhu nebol ani jeden jediný strom, len čudesný, zdeformovaný kameň na ktorom bujne rástol mach. Sára vstúpila do stredu kruhu a od únavy i trápenia si sadla na balvan. Krátko na to sa po lese ozval čudesný zvuk- Sáre zaškŕkalo v bruchu. „Ach jaj, azda tu niečo nájdem." povedala si a začala sa prehrabávať v košíku.

Jediné čo tam však našla boli babkine čokoládové sušienky a zvyšky marhuľového koláča. Tak si to teda niako skombinovala a po jedení zostala sedieť na kameni, premýšľala:

„Veď ja som sem len prišla na prázdniny k babke. Neprišla som aby som sa stratila v lese. Ani aby som tu blúdila ako duch. Veď mám len 11 rokov..." vzdychla si. Čoskoro však už nevedela potlačiť plač. Práve keď jej slzy zamokrili aj blúzku, pri jej očiach sa zjavila belasá vreckovka.

„Neplač!" prihovoril sa jej niekto smutným hlasom. Sára sa obzrela a čo nevidela! Lujza!

Stála tam, uhladená ako zvyčajne s výrazom aký u nej ešte Sára nevidela. Lujza sa na ňu usmievala. Nebol to však taký skutočný úsmev, bol skôr smutný, ale aj tak to bol úsmev.

„Lujza čo ty tu?!" vykríkla Sára šťastne, samej jej nebolo dobre. „Ako si sa sem dostala? Ako si to dokázala?" zahŕňala kamarátku otázkami. „Ticho Sára. Prišla som len aby som ti niečo povedala, ale keď ti to poviem, nebude ti do smiechu." utrápene sa ozvalo dievča.

„Niekto ma poslal aby som ti povedala že tento les nemá konca." povedala Lujza načo sa rozbehla pomedzi stromy. Jej kroky v tichu zanikli. „Čože?" neveriacky sa spýtala Sára. „Vari mám už vidiny?" pokračovala smutne. A pokračovala by ešte hodnú chvíľu keby sa zrazu ku kameňu neprihnalo maličké stvorenie. Lola sa vrátila! „Och Lola! Ty si tu!" zrazu sa Sárin hlas opäť zmenil zo skľúčeného na veselý. Vystískala svoju malú priateľku a vtisla jej bozk na líce.

„Myslela som že ťa už nikdy neuvidím." spovedalo sa dievčatko pričom psíka nepustilo z náruče.

A tak to bolo celý večer. Teda Sáre sa zdalo že už bol večer, ale nevedela to dokázať lebo v lese bola tma stále. Dievčina len rozprávala a rozprávala, a psík jej vždy odpovedal svojím „ haf, haf".

Keď už bola Sára tak unavená že nevedela rozprávať usalašila sa na vlhkej zemi a zaspala.

         Na druhý deň ráno sa Sára zobudila keď jej do očí udrelo až neobyčajné svetlo. Telo už nemala ubolené a vlasy neučesané. Bolo jej až neobyčajne dobre. V prvom momente si to ani neuvedomila, ale keď sa opätovne rozhliadla okolo seba zistila že je v izbe. A nie hocijakej! Bola vo svojej izbe v babkinom domčeku. Sadla si na svoju pohodlnú posteľ v ktorej ležala a nohou narazila na niečo mäkučké. Pri nohách jej ležala Lola. A zdalo sa že ešte spí. Sára rýchlo zbehla po drevených schodoch do salónu kde už sedela babka a plietla. „Ahoj miláčik, akú si mala noc?" spýtala sa Sáry celkom kľudne. „Babka, kde ste ma našli? Boli ste v tom lese? Však je strašidelný! Tak veľmi som sa bála!" pritúlilo sa dievčatko k babke s kvapkami v očiach.

„Zlatíčko o čom to rozprávaš?" spýtala sa babka rozrušene. „Nemáš vari horúčku?"

„Nie babi, bola som tam, viem to!" presvedčivo rozprávala Sára. „Alebo nie?" pošepky sa spýtala sama seba. „Už viem čo ti je drahá!" ťukla si po čele starká. „Mala si zlý sen!"

Sára najprv nemohla uveriť, potom pochopila. Nikdy nebola v tom lese, bol to len sen!

Tak sa jej uľavilo. Pri nohách zrazu pocítila svrbenie. To sa jej Lola túlila k nohám.

„Už ťa nikdy nikam nepustím ty nezbedníčka!" povedala nežne a privinula si ju k tvári.

„Nikdy!" zopakovala. Tak teda skončil Sárin príbeh, šťastne a príjemne.