2026 (praconý názov) časť 1.

Spisovateľ/ka: Ondrej | Vložené dňa: 28. októbra 2007
http://citanie.madness.sk/view-8272.php

1. kapitola

Bolo krátko po pol siedmej a slnko už dávno zapadlo, s efektnou, oranžovo-červeno-karmínovou svetelnou show, aká teraz doprevádzala súmrak v relatívne jasné dni. Neboli to už síce také úplne nevkusné gýče ako kedysi po konci dvojročnej nukleárnej zimy, ale stále mali ďaleko k normálnemu západu slnka, aký si väčšina ľudí pamätala spred Vojny. Toto leto bolo relatívne dlhé a dnešok bol prvý slnečný októbrový deň po rokoch. Ani slabé, zubaté slnko však neprinieslo úľavu od snehu. Ten sa začal nanovo sypať len chvíľu po zotmení a už sa chumelil tak husto, akoby nad mestom vybuchla vzducholoď naplnená perím. Atmosféra, znečistená sadzami z horiacich lesov zapálených pri Vojne a prachom a zeminou zo stoviek nukleárnych explózií prepúšťala podstatne menej slnečného svetla než kedysi, a výsledkom bolo rapídne ochladenie. Zima teraz začínala už koncom septembra a udrží sa až do apríla.

Keďže motor služobného auta bol vypnutý, nefungovalo ani kúrenie a stará tmavomodrá Honda Accord, hoci bola po iných stránkach upravená na najvyšší štandard, poriadne netesnila. Vnútri bola celkom slušná zima. Už pred polhodinou som sa nasúkal do bundy a strčil si ruky do rukávov v úsilí zahriať si ich. Onedlho budem musieť vytiahnuť zbraň a zmeravené prsty boli to posledné, čo by som potreboval.

Parkoval som necelých tridsať metrov od autobusového nástupišťa pri železničnej stanici Praha-Smíchov, na opačnej strane ulice, a vyzeral subjekt, ako sa v hantýrke Divízie kriminálneho vyšetrovania hovorí sledovanej osobe. Ak dnes všetko pôjde v poriadku, bude zo sledovanej osoby onedlho osoba zadržaná. Zatiaľ však doktor Miloslav Piaček slobodne stál na natrieskanom nástupišti MHD, v drahom čiernom kabáte, klobúku a sladkej nevedomosti o svojom budúcom osude. V pravej ruke mal natrieskanú čiernu koženú kabelu, povojnovú trápnu imitáciu značky Samsonite, a v nej informácie, ktoré sa chystal odovzdať niekomu, kto sa k nim za žiadnu cenu nesmel dostať.

Pozorne som pohľadom prechádzal nástupište a hľadal ostatných členov nášho tímu, rozmiestnených všade naokolo. Pôvodný plán sa začínal nepríjemne komplikovať. Vedeli sme, že Piaček chodí na Smíchov okolo

16-30 a rátali sme s tým, že ku kontaktu dôjde najneskôr okolo sedemnástej. Lenže ten chlap tu bol už vyše hodiny, motal sa po nástupišti a čítal oznamy na stĺpoch. Raz si dal hot-dog, niekoľkokrát sa postavil k nástupišťu, počkal, kým príde autobus a potom vycúval, sledujúc, či niekto z davu neurobí to isté. Boli sme si v podstate istí, že nie je cvičený spravdajský dôstojník, len mizerný zradca, ktorý predával výsledky životne dôležitého výskumu za mrzký kus žvanca, ale niekto mu určite dal inštruktáž. Naši ľudia na nástupišti sa niekoľkokrát museli prestriedať, aby si nevšimol, že sú tam pridlho. Teraz sa navyše začínalo stmievať a z pouličných lámp aj svietidiel na nástupišti svietilo kvôli úsporným opatreniam len každé tretie. A aby toho nebolo málo, vrcholila popoľudňajšia špička a všetky zastávky boli preplnené ľuďmi, pre ktorých bola po zavedení prísneho prídelového systému na palivá hromadná doprava v podstate jediný spôsob, ako sa niekam dostať. Hoci Praha mala v súčasnosti len niečo vyše 600 000 obyvateľov, výkony MHD boli len o necelých tridsať percent nižšie ako v predvojnových prázdninových grafikonoch. Už teraz som v tom dave a sliepňavom svetle ťažko rozoznával jednotlivých ľudí, a keď sa k tomu navyše pridalo husté sneženie, bolo to skoro nemožné. Rozmýšlal som, či nemám naštartovať a posunúť auto o nejakých desať metrov bližšie, ale to by zase bolo nápadné. V duchu som hrešil.

Vyhľadal som pohladom veliteľa našej skupiny. Nebolo to ťažké, kedže pred chvíľou odišli tri dymiace rachotiny naraz a nástupište sa dočasne vyľudnilo. Stál asi desať metrov bokom od Piačeka, na druhej strane nástupišťa a za chrbtom Červenej vetrovke, takže ho ani jeden z nich nevidel, a navonok vyzeral, akoby si schovával tvár do vysokého goliera kabáta pred nepríjemným vetrom a spŕškami snehu. Václav bol frajer, jeden z mála vyšetrovateľov DKV, ktorí robili na kriminálke ešte pred Vojnou. Mal vyše päťdesiat rokov, ale niekoľkokrát som videl, ako vytrel podlahu s podozrivými o polovicu mladšími. Bol skoro meter deväťdesiat vysoký, štíhly (to v Aliancii nie je nič neobvyklého – po Vojne by ste niekoho s nadváhou museli hladať veľmi dlho, obzvlášť od zavedenia prídelového systému), sivé vlasy mával rozcuchané a na brade zvyčajne trojdňové strnisko. Vyzeral ako šupák a tento dojem len dopĺňal zhúžvaný biely pulóver zo špinavým golierom a svetlohnedé menčestráky. Ale pohyboval sa s mačacou pružnosťou, na strelnici mal lepšie výsledky než polovica Divízie dokopy a za jeho trochu klaunovskou držkou sa skrýval mozog, ktorý výraznou mierou prispel k tomu, že náš tím mal dlhodobo bezkonkurenčne najvyššie percento objasnenosti.

Problém v tomto prípade spočínal, že bol absolútne mimo našu oblasť pôsobnosti. Špionáž bola niečo, čím sa zaoberala vojenská kontrarozviedka. Našou špecializáciou bolo vyšetrovanie kriminálnych prípadov, konkrétne sériových vrážd, ktoré bývali kedysi také obľúbené v hollywoodskych krvákoch. Po tom, čo svet temer skončil, sa tento typ páchateľov objavoval ako huby po daždi, ako keby si ľudia mysleli, že rozpad civilizácie a spoločenského poriadku im dáva právo hodiť morálku oknom a prežívať všetky svoje choré fantázie naplno. A nanešťastie, v tomto krásnom novom svete s mnohými odľahlými oblasťami a tmavými kútmi boli tí najbezbrannejší omnoho ľahšou korisťou než kedysi. Nad niektorými vecami, ktoré som za svojich sedem rokov v DKV videl by sa obrátil žalúdok aj doktorovi Lectorovi. Lenže ani tí najdisciplinovanejší a najchytrejší– v behavioralisticko-kriminalistickej hantýrke nazývaní „organizovaní“ páchatelia sa svojou rafinovanosťou nemohli vyrovnať špiónovi a celej cudzou mocnosťou podporovanej mašinérií za ním. Boli sme, ako to Václav kvetnato nazýval, lovci divej zver. Chemoterapia na rakovinové bunky, ktoré sa vymkli normálu a pracovali proti spoločnosti. Ani jeden z nás nemal poňatia o veciach ako sú mŕtvé schránky, reťazce kuriérov, šifry, miniaturizované dokumentačné zariadenia a podobné špecifiká remesla Jamesa Bonda (aj keď ten by vo svete spravodajských služieb neprežil ani päť minút). A pridelenci vojenskej kontrarozviedky nám to aj patrične blahosklonným spôsobom dávali najavo.

Muselo ich neskutočne srať, že sme ich prípad nakoniec vyriešili práve my.

Jeden z nich teraz stál len kúsok od Piačeka, z opačnej strany ako Václav, chúliac sa v ošúchanom starom kabáte, ruky vrazené hlboko vo vreckách. Podplukovník Ladislav Klemens, jeden z najväších posmeškárov. Silou-mocou trval na tom,že sa zatýkania Piačeka zúčastní – povedal, že chce tomu hajzlovi nasadiť putá osobne – a Václav mu vyhovel. Niekto od nich pri zavŕšení celého prípadu tak či tak byť musel a Klemens bol strašne vytočený. Ani som sa mu nečudoval. Piaček bol v Ústave veľmi vysokopostavený a uznávaný, jeden z vedcov, ktorý vedeli o skoro všetkom, čo sa vo výskume šuchlo. O to ťažšie budú všetci niesť fakt, že zradil.

Vysielačka zachrčala: „Bacha na toho chlapa napravo. Má rovnakú aktovku.“

No nie. Aktovka bola povojnový výrobok z nejakej chabej imitácie kože, sériová výroba, akých bolo po celej Aliancii pár tisíc. Z obmedzením výrobných zdrojov sa z väčšiny sortimentu vytratila akákoľvek pestrosť. Ponuka obchodov za komunizmu by dnes väčšine obyvateľstva pripomínala zem zasľúbenú.

Ale aj tak som si daného chlapíka vyhľadal. Nebolo na ňom nič, čo by ho odlišovalo od ostatných. Na hlave nemal nič, účes úplne štandardný, asi meter osemdesiat vysoký, žiadna nabúchaná postava ani nič podobného. Vyzeral ako úplne obyčajný človek vracajúci sa z práce domov. Ale rovnako vyzerali aj naši ľudia.

„Ďalší autobus,“ ohlásil ktosi ďalší z podpornej skupiny a vzápätí okolo Hondy prehučala otlčená kĺbová Karosa B741, typ, ktorý bol zastaralý už pred Vojnou. Oblak dymu z jej výfuku dával najavo, že je natankovaná zmesou etanolu a bionafty vyrobenej z kukurice pestovanej v špeciálnych obrovských skleníkoch. V čase, keď sa aj posledné zvyšky fosílnych palív na našom území neodvolateľne vyčerpávali sme si holt museli pomôcť, ako sa dalo.

Muž s kufríkom pokročil dopredu a zastavil na okraji nástupišťa, tesne vedľa Piačeka. Kabelu položil na zem, priamo vedľa Piačekovej. Vzápätí autobus z unaveným škrípaním opotrebovaných bŕzd zastavil pri nástupišti a zakryl mi výhľad.

Za posledné roky som si vypestoval celkom slušný šiesty zmysel a ten sa teraz začal ozývať. Vytiahol som spod bundy na prednom sedadle pištoľ, povojnovú imitáciu Sig-Saueru vyrobenú v Uherskom Hradišti, odistil ju a trhnutím uzáveru posunul do komory náboj. Lítiový zameriavač vytvoril na palubnej doske zelenú fosforeskujúcu bodku. Zbraň možno bola postholokaustová verzia čínskej nelicencovanej napodobneniny, ale bola ľahká, perfektne vyvážená a spoľahlivá. Položil som si ju na kolená a vtedy som vo vysielačke začul. „Vymenili si tašky! Subjekt jedna na nástupišti, subjekt dva je v autobuse!“

A hneď za tým nasledovalo Václavovo: „IDEME!“

Viac som nepotreboval. Naštartoval som, zapol maják a sirénu, hodil rýchlosť a dupol na plyn. Honda vystrelila dopredu presne v tom momente, keď sa pohol aj autobus, ktorý viezol aj Piačekov kontakt. Nebolo to nič nepredvídané. Na takú situáciu sme sa pripravovali. Z vedľajšej ulice už vyrazil biely Ford Mondeo kombi s dvomi inšpektormi, ktorých sme si požičali s iného tímu, aby sme mali dosť ľudí, s jačiacou sirénou oblúkom obehol autobus a zablokoval ho asi pätnásť metrov za zastávkou. Moja Honda medzičasom preskočila električkové koľaje a efektným šmykom zabrzdila krížom cez cestu pri nástupišťi, asi päť metrov pred Piačekom. Ten v tej chvíli stál ako primrazený, čierna kabela mu ležala pri nohách a ruky držal zdvihnuté vo vzduchu. Za ním stáli Václav a Klemens a mierili naňho pištoľami a z druhej strany pribiehali Petra Jarunková a Michal Šajba – zvyšok môjho tímu.

Vyskočil som z auta a skrčil sa za prednými dverami do predpisového streleckého postoja Weaver – rozkročené nohy, jedna ruka podopiera tú druhú so zbraňou – a namieril na Piačeka. „DKV! Nehýbať sa! Ste zatknutý!“

Piaček na to nijako viditeľne nezaragoval; len tam stál, v očiach výraz absolútneho nepochopenia, odkiaľ sa tá katastrofa vzala. Oni nikdy skutočne nepočítajú s tým, že ich chytia. Kútikom oka som videl, že autobus zabrzdil asi dvadsať metrov ďalej, jeho zadok na úrovni s koncom nástupišťa, Volvo krížom cez cestu pred ním – odtiaľto viditeľné len vďaka červeným zábleskom majáku.

„Na kolená!“ vykríkol Václav a Piaček sa pomaly, akoby v tranze, zosunul do kľaku, hlavou pritom takmer neznateľne krútil zo strany na stranu, akoby to bola nočná mora, z ktorej sa teraz snažil prebudiť. Nuž, v poVojnovom období si to o živote mysleli viacerí.

Václav na mňa žmurkol, odopol si z opasku putá a vykročil dopredu, aby ich Piačekovi nasadil. Michal už bol necelé dva metre od nich, Petra trochu zaostala, predierajúc sa pomedzi ľudí, ktorí v prvej chvíli ustúpili nabok, ale teraz, keď to vyzeralo, že už sa strieľať nebude, sa nahrnuli naspäť, aby stihli záver divadla.

A v tom momente sa všetko skurvilo, keď Klemens zdvihol svoju pištoľ a strelil Václava zozadu do hlavy. A vzápätí vystrelil na mňa.

Reflexy zapracovali rýchlosťou svetla, oveľa skôr než racionálne uvažovanie – kým som si vôbec uvedomil, čo sa deje, už som sa kotúľal ponad kapotu Hondy na druhú, pravú stranu auta. Jedna z guľiek udrela do kapoty podo mnou a vzápätí mi čosi hvízdlo okolo hlavy. Potom som už dopadol na asfalt, presne v momente, keď sa ozval štekot samopalu a zavytie výkonného motoru odkiaľsi z druhej strany. Keď som vystrčil hlavu spoza kapoty, videl som ďalšieho chlapa zo Škorpiónom, ktorý zrejme vytiahol spod plášťa, utekajúceho od stánku s hot-dogmi. Michalovo telo ležalo na zemi, zaliate krvou – ten hajzeľ naňho zrejme vypálil zozadu. Petru som nevidel. Inak bolo nástupište úplne bez pohybu; nekonalo sa žiadne spanikované pobehovanie a vrieskanie. Väčšina ľudí ležala skrčená na zemi alebo za železnými nosníkmi nástupišťa MHD a časom poznačenými obitými a hrdzavými autobusmi. Civilisti sem, civilisti tam, aj tí, čo neboli v bojoch proti Konfederácií východných panstiev zažili chaotické a divé mesiace po Vojne, plné ozbrojených šarvátok a nájazdov lúpežných bánd, kým sa sformovala účinná domobrana. Streľba, aj keď zaznela dlhé roky po poslednom konflikte a na mieste, ktoré malo byť dokonale bezpečné, už nevyvolávala hysterický krik a zmätené pobehovanie. Inštinkt prežitia sa do génov celých generácií vpísal ohnivým atramentom.

Z opačnej stany, smerom od výpadovky na Barandov, sa prihnalo auto, predvojnové čierne Audi A8 a zastalo krížom cez cestu, v podobnej pozícií ako moja Honda. Predtým to auto stálo na P-R parkovisku kúsok za stanicou. A za ním šlo ďalšie, strieborná Octávia. Mali to pripravené. Čakali tu, takisto ako my.

Klemens po mne začal páliť, akonáhle ma zbadal a musel som znovu zapadnúť. Počul som, ako sa otvorili dvere na niektorom z áut a začul som ďalší krik a streľbu. Vystrčil som sa a videl, ako Klemens Piačeka doslova hádže na zadné sedadlo Octávky, a Petra, ukrytá za jedným oceľovým nosníkom strechy nástupišťa, po ňom strieľa. Klemens paľbu opätoval. Vystrelil som naňho tri rany a potom sa na Hondu zniesla dávka zo samopalu a prinútila ma zaľahnúť. Bočné okná auta sa vysypali a počul som tupé nárazy guľiek do plechu. Potom zavytie motoru, keď škodovka vycúvala a vyrazila smerom na Smíchov. Audi zatiaľ zostalo na mieste.

Je zaujímavé, ako sa v niektorých prípadoch v ľuďoch dokáže úplne utlmiť pud sebazáchovy a nahradí ho síce krátkodobé, ale zato absolútne šialenstvo. História ozbrojených konfliktov je plná príbehov vojakov, ktorým v horúčave boja jednoducho preskočilo, vybehli zo zákopov a bez akéhokoľvek krytia sa hnali k nepriateľským pozíciam, strieľajúc hlava nehlava, alebo sa vrhli s pištoľou proti guľometnému hniezdu. Väčšina týchto príbehov končí veľkolepým víťazstvom individualistu, pravdepodobne preto, že historky o neborákoch, ktorých rozstrieľali na kúsky (a ktorí nepochybne tvorili percentuálnu väčšinu) sú na pozadí hrôz vojny príliš bežné na to, aby sa dochovali.

Nuž, keď som sa tak krčil za služobným autom a ponad hlavu mi hvízdali guľky, bolo mi jasné, že dnes sa rozhodne nič podobné konať nebude a že ak sa pokúsim vystrčiť von a tých grázlov postrieľať alebo nebodaj zatknúť, bude to len vizuálne efektná forma samovraždy. Necelých päť metrov odo mňa ležalo ako smutná pripomienka tejto skutočnosti v krvou nasiaknutom snehu telo vedúceho nášho tímu, človeka, s ktorým som pracoval vyše desať rokov a ktorého som považoval za priateľa. Opatrne som vystrčil hlavu spoza predného nárazníku, ale náraz guľky do zamrznutého asfaltu ma prinútil ju znovu stiahnuť.

V skutočnosti celá prestrelka trvala len niekoľko desiatok sekúnd, ale v podobných situáciach sa časové vnímanie skresľuje; spôsobuje to zvýšená hladina adrenalínu, ktorá zostruje všetky zmyslové vnemy. Mal som pocit, akoby som sa tam krčil už celú večnosť. Výkriky zranených naokolo utíchli a smerom od Anděla sa už ozývalo húkanie sirén, vzdialené, ale približujúce sa. Streľba na chvíľu utíchla a začul som hučanie motora. Prvé auto aj s Piačekom, zmizlo smerom na Barandov už asi pred tridsiatimi sekundami a táto skupinka tu zostala zrejme iba preto, aby zabránila nášmu tímu, teda tej časti, ktorá bola ešte nažive, aby ho prenasledovali. Alebo aby nás dorazili. Ale nechať sa zastreliť v náplni práce zrejme nemali. Začul som buchnutie dverí a zavytie pneumatík.

Vyskočil som spoza auta s natiahnutou pištoľou presne vo chvíli, keď Audi vycúvalo od nástupišťa a napálilo zadkom do náveja stuhnutého snehu pri proťajšom chodníku, ktorý komunálne služby nestihli odpratať. Jedna z vecí, ktoré sa nezmenili, bola každoročná nepripravenosť cestárov na obdobie sneženia, hoci tento rok prišlo až v druhej polovici septembra. Teraz Audi stálo a jeho pneumatiky odhadzovali na všetky strany sneh, keď sa ho jeho vodič zúfalo snažil dostať späť na cestu.

Zdvihol som pištoľ a ustálil fosforeskujúcu bodku líthiového zameriavača, v padajúcom súmraku dokonale viditeľnú, na tónované sklo na dverách spolujazdca presne vo chvíľi, keď sa začalo spúšťať. Za tým oknom bol Klemens a ja som ho zúfalo chcel dostať. Nepriateľ bojujúci na druhej strane je jedna vec; môžete ho rešpektovať za to, čím je, akým je bojovníkom, aj keď ho nenávidíte. Zradca je niečo úplne iné, hnusná hyena, ktorá si nezaslúži nič než guľku. A presne tú som mu hodlal poskytnúť.

Klemens, ak to teda bolo jeho pravé meno, mal rozhodne v úmysle mi láskavosť oplatiť. Jeho okno zišlo dolu ako gilotína a objavila sa za ním čierna hlaveň. Dvakrát som vystrelil, ale presne v tom momente sa auto konečne vyslobodilo a poskočilo dopredu. Moje guľky rozbili okno na zadných dverách a zdalo sa mi, že som počul výkrik, ale to mohla byť len moja predstavivosť. Potom sa už Audi obratne otočilo okolo električky, ktorá zostala stáť naproti nástupišťu a zmizlo v padajúcom snehu smerom k diaľničnej výpadovke a na Barandov.

Vyskočil som na nohy a rozbehol sa k Václavovi, ale po necelých piatich metroch, asi tak na polceste, som zastal, keď ma naplno zasiahol dopad scény predo mnou. Na zemi okolo nástupišťa autobusov ležalo niekoľko civilistov a medzi nimi dvaja členovia mojej skupiny, tvárami milosrdne dolu. Václav mal okolo roztrieštenej hlavy obrovskú kaluž krvi a už som videl dosť mŕtvol, aby som dokázal rozpoznať, kedy je všetka námaha zbytočná. Jediný zostávajúci policajt na scéne, teda okrem mňa, inšpektorka Petra Jarunková, sa práve dvíhala spoza prestrieľaného novinového stánku, jednej ruke prázdna pištoľ s otvoreným uzáverom, v druhej prenosná vysielačka. Po rukáve bundy jej z ramena, kam ju zasiahli, stekala krv a kvapkala na zem. Pohľad v jej očiach bol mierne neprítomný, aké mávajú na fotkách ľudia krátko po bombových atentátoch; skaza sa zniesla ako búrka z jasného neba.

„Volaj dispečing!“ skríkol som na ňu, utekajúc naspäť k autu, vďakabohu ešte pojazdnému – väčšina výstrelov šla vysoko v snahe odstreliť mi hlavu a pneumatiky zostali celé. Tmavofialová Honda Accord sedan, rok výroby 1999, navonok vyzerala ako typické predvojnové auto – bývalá vyššia stredná trieda, ktorá bola teraz medzi ľuďmi najrozšírenejšia. Kedysi metalizovaný lak bol matný a na niekoľkých miestach sa odlupoval a podbehy boli prehrdzavené, ale pod kapotou sa ukrýval povojnový zliatinový motor V8 s objemom 3,2 litra, najsilnejší v celej Aliancii, montovaný špeciálne pre policajné a armádne zložky v bývalom závode Škody v Kvasinách. Mal spotrebu skoro päť litrov upraveného benzínu na sto kilometrov, čo bolo úplne neskutočné – normál bol okolo dvoch, tri sa považovali sa rozhadzovanie. Voz mal pod palubnou doskou zabudovanú kódovanú vysielačku, megafón a modrý maják – bublinu – s magnetom na uchytenie na streche, a v kolesách boli špeciálne oceľové disky, ktoré umožňovali relatívne stabilnú jazdu aj pri poklese tlaku v pneumatikách. Okná na oboch stranách boli vystrieľané a zopár dier bolo aj v plechoch, ale keď som otočil kľúčom v zapaľovaní, motor naskočil okamžite. Zapol som sirénu a výstražné svetlá, hodil pištoľ na sedadlo spolujazdca a vyrazil dopredu.

Mali predo mnou náskok zhruba tridsiatich sekúnd, ale tušil som, ktorým smerom asi pôjdu. Obehol som autobus, ktorý blokovalo policajné Mondeo – jeho maják bol ešte stále zapnutý, ale okná boli porozbíjané a vedľa otvorených predných dverí ležala na zemi skrčená postava s pištoľou v ruke. Okolo jej tela sa už vytvorila červená kaluž. Druhého policajta som nevidel a dúfal som, že stihol zapadnúť za autobus, kým prišla streľba. Naberajúc rýchlosť som sa prehnal okolo garáží bývalého ČSAD Smíchov a na mimoúrovňovú križovatku, odkiaľ viedla magistrála na Barandov aj na juh do Radotína a Černošic. Jednou rukou som šoféroval a druhou sa babral s tunerom vysielačky, kým som ju nenaladil z našej taktickej na všeobecnú frekvenciu. Vo chvíli, keď som akurát zachytil koniec Petrinho mierne hysterického hlásenia a žiadosti o sanitky, som už v premávke pred sebou uvidel zadné svetlá Audi, žiariace v záplave bielej naokolo. Pred nimi sa vytvorila kolóna, na čele ktorej bol vlečúci sa pluh alebo posýpač – odtiaľto som to presne nerozoznal. Vodič Audi sa snažil predbiehať a kľučkoval z pruhu do pruhu, ale hoci premávka od zavedenia prísneho prídelového systému a plného prepuknutia energetickej kríze nebola to, čo bývala, špička v polmiliónovej Prahe vedela byť stále dosť drsná.

Vyšliapol som plyn až na podlahu, ignorujúc sneh lietajúci do auta cez rozbité okná, a stisol som gombík na vysielačke: „Dispečing, 7-55, sledujem páchateľov zo Smíchova na juh po ceste 101 a žiadam posily a cestné zátarasy.“ Chcieť vrtuľník nemalo v tomto počasí zmysel. „Stíhané osoby sú v čiernom Audi A8, poznávacia značka...“ Zaškúlil som. „Daniel-Tango-Echo-jedna-sedem-jedna, provincia Ostrava. Pozor, sú ozbrojení automatickými zbraňami a extrémne nebezpeční.“ To teda. Práve vymazali skoro celý tím Divízie kriminálneho vyšetrovania. To sa hneď tak niekomu nepodarí.

Vodič audiny zrejme zbadal v spätnom zrkadle záblesky môjho majáku, pretože ostro zabočil a vyrazil dopredu po krajnici, pričom šuchol bokom o starú Felíciu a poslal ju do šmyku. Podradil som a Honda vyletela vpred s akceleráciou, o akej sa jej majiteľovi pred prestavbou mohlo tak akurát snívať. Audi bolo pôvodne silné, ale predsa len to bolo predvojnové auto, na ktorom sa roky mizernej údržby a používania kadejakých úbohých náhražiek a zriedenín palív a oleja podpísalo. Stačilo vidieť čierny oblak za jeho výfukom. Nuž, v čase, keď sa svet ešte stále spamätával z nukleárnej zimy, 95 percent obyvateľstva planéty bolo po smrti a atmosférou sa ešte stále preháňali rádioaktívne vetry, ekológia nikoho nezaujímala.

Podarilo sa mi zavesiť sa tesne zaňho, keď kľučkoval pomedzi autá, distribučné kamióny a autobusy a pripravil som sa uhnúť nabok a zabrzdiť, ak by Klemensa napadlo poslať mojím smerom dávku guľiek. Asi tristo metrov sme sme sa skoro stoštyridsiatkou rútili za sebou po krajnici a potom Audi tvrdo zahlo doľava, tesne popred mestský autobus plný ľudí. Stará Karosa s hrdzavými fľakmi audine takmer odrazila zadný nárazník a jej vodič zareagoval presne podľa očakávania – strhol volant doprava, rovno mne do cesty. Zahrešil som a skočil na brzdy. Accord na vrstve mizerne posypaného snehu skĺzol a šuchol pravou stranou o zvodidlá. To už som mal nohu znovu na plyne, aby som sa zo šmyku dostal, a podarilo sa mi prejsť tesne medzi autobusom a zvodidlami. Vedľa mňa to ostro chruplo, keď sa Honda rozlúčila s ľavým spätným zrkadlom.

Audi už bolo na ľavej krajnici a teraz sme šli takmer na jednej úrovni, oddelení len prúdom pomaly sa vlečúcich vozidiel, nechávajúc za sebou zvírené oblaky snehu. Vo vysielačke som počul hlásenie hliadkového auta pri Radotíne, idúceho mi naproti. Sústredil som sa naň a spustené okienko na mieste spolujazdca som si všimol príliš neskoro.

Plameň z hlavne samopalu vyšľahol skoro na pol metra a spŕška guľiek zasypala prednú kapotu a čelné sklo, ktoré popraskalo a vytvorila sa na ňom nepriehľadná pavučina. To už som brzdil, snažiac sa ukryť za kamión Volvo FH12, ktorý som práve predbiehal. Počul som cenganie, keď sa guľky odrážali od zvodidiel a potom sa kamión náhle podivne nachýlil dopredu a začal prudko brzdiť; zrejme mal prestrelenú pneumatiku. Vzal som zo sedadla pištoľ, chytil ju za hlaveň a mlátil pažbou do popraskaného čelného skla, až kým sa nevysypalo. Až neskôr ma napadlo, že bola odistená. Keby vypálila, pri spôsobe, akým som ju držal, by som si zrejme vystrelil mozog.

Keď som mal znovu voľný výhľad, obehol som kamión zľava a znovu vyrazil som dopredu, ale udržiavať rýchlosť bolo temer nemožné. Sneženie zhustlo a už pri osemdesiatke mi tak šľahalo do očí, že som ledva videl, kam idem. Chtiac-nechtiac som musel spomaliť. Minul som čelo kolóny s obrovským otlčeným pluhom Man, keď som pred sebou uvidel modré záblesky.

Asi tristo metrov pred nami bola cesta zablokovaná dvomi zeleno-bielymi hliadkovými Octáviami, stojacimi krížom cez ňu tak, aby sa predkami prekrývali, takže bolo nemožné cez ne preraziť, a na oboch stranách boli zvodidlá. Z čo bolo najlepšie, za autami sa krčilo šesť policajtov s taktickou výbavou a zo samopalmi, ktorí spustili na Audi paľbu, akonáhle sa priblížilo.

Nemohli strieľať do okien, pretože guľky by mohli preletieť interiérom a zasiahnuť niektoré auto vzadu, napríklad moje; preto paľbu sústredili na motor. Brzdové svetlá Audi ani neblikli; jeho vodič jednoducho vo chvíli, keď bol od zátarasy asi štyridsať metrov zatiahol ručnú brzdu a plavne auto obrátil o stoosemdesiat stupňov manévrom, ktorý by za iných okolností vyvolal úrodu spadnutých sánok, zatiaľ čo jeho spolujazdec samopalom kropil policajné autá. Potom auto vyrazilo v protismere naspäť, priamo proti mne.

„Kurva!“ zahrešil som nahlas, schmatol pištoľ a vystrčil ruku cez rozbité okno ľavých dverí. Boli sme od seba necelých šesťdesiat metrov a vzdialenosť sa rýchlo skracovala. Predné sklo Audi vybuchlo dopredu, keď spolujazdec spustil paľbu priamo cezeň a vzápätí sa Honda prudko otriasla a čosi mi zasvišťalo okolo hlavy. Reflexívne som sa skrčil sa na sedadle pod úroveň palubnej dosky, naslepo strieľajúc smerom k audine, zatiaľ čo mi guľky trhali na kusy opierku sedadla nad hlavou. Počul som tupé údery projektilov do kapoty, motor skapal a rozsvietila sa kontrolka mazania. V poslednom momente tesne predtým, než sa autá obišli, som sa znovu vystrčil a vyprázdnil zvyšok zásobníku priamo do ľavého okienka Audi, kde som viac tušil než videl vodičov profil, mačkajúc spúšť tak rýchlo, ako som len dokázal. Potom sa auto mihlo popri mne a pištoľ mi zostala v ruke prázdna, s otvoreným uzáverom.

Zabrzdil som šmýkajúce sa auto a otočil sa dozadu. Pár sekúnd to vyzeralo, že Audi utečie, ale potom sa stočilo nabok a narazilo do zvodidiel, raz, dvakrát, trikrát, keď sa niekto, kto bol ešte nažive, zúfalo snažil získať kontrolu nad neovládateľným autom. Na zlomok sekundy zablikali brzdové svetlá a potom limuzína ešte stále v minimálne stokilometrovej rýchlosti narazila priamo do zdvihnutej radlice úporne brzdiaceho snežného pluhu.

Ďalší náhradný zásobník som už nemal a tak som musel počkať, kým ku mne dobehnú poliši z barikády a požičať si od nich. Keď sme potom opatrne a s napriahnutými zbraňami došli na miesto zrážky, za ktorou sa už stihla vytvoriť celkom slušná zápcha, bolo na prvý pohľad jasné, že akékoľvek obavy sú zbytočné. Náraz do radlice bol ako zrážka s betónovým múrom – predná časť Audi bola zlisovaná, strecha sa odlúpla ako šupka z pomaranču. Vodičovi to bolo jedno – v hlave mal dva priestrely, z ktorých mu ešte stále crčala krv. Na zadnom sedadle bola ďalšia mŕtvola s prestrelenou hlavou; buď ho zložili policajti alebo ja ešte na Smíchove, to ukáže balistika. Blok motoru po náraze skĺzol šikmo do interiéru a spolujazdec, Klemens, zradca a vrah veliteľa môjho tímu ním bol rozdrvený od pása dolu. To, čo zostalo z interiéru Audi bolo postriekané krvou a vnútornosťami, z ktorých sa v studenom vzduchu parilo. Klemensova tvár bola vyvrátená dohora a na jeho vytreštené oči a pootvorené ústa padali ťažké, vlhké vločky.


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
M4P4
Tu je dokonca preklep už v názve. Keď toto nie je odfláknutá práca, tak už potom neviem čo. :( Škoda, že takéto veci devalvujú zatiaľ to najlepšie zo sci-fi, čo som tu čítal.  
Spisovateľ/AutorM4P4 Pridané dňa4. júna 2015 14:16:31
M4P4
7 bodov
Tu platí presne ten istý komentár, ako som napísal k prológu.  
Spisovateľ/AutorM4P4 Pridané dňa4. júna 2015 14:15:08
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8