2026 (pracovný názov) časť 2

Spisovateľ/ka: Ondrej | Vložené dňa: 28. októbra 2007
http://citanie.madness.sk/view-8273.php

2. kapitola

O jedenásť mesiacov neskôr.

Moje lietadlo, otlčený starý Turbolet L-410, ktorý mal na niektorých miestach znepokojujúce známky korózie pristál na letisku Sliač o 18-15, necelú hodinu a pol po štarte z pražskej Ruzyne. Na to, že bol koniec septembra, keď sa počasie začínalo kaziť a východné vetry prinášali prvé mrazy to bol celkom slušný výkon. V lietadle bolo devätnásť sedadiel, z nich len sedem bolo obsadených – v čase energetickej krízy sa ceny leteniek vyšplhali tak vysoko, že väčšina ľudí radšej strávila šestnásť hodín vo vlaku ťahanom parnou lokomotívou, kodrcajúcom sa po mizerne udržiavaných koľajniciach, na ktorých sa rýchlosť vyššia ako šesťdesiat kilometrov za hodinu považovala za hazard. Ešte počas rolovania som si odopol bezpečnostný pás a vo chvíli, keď stroj zastavil pri budove civilného terminálu som už stál pri dverách, ľahká čierna športová taška z najnevyhnutnejšími potrebami prehodená cez rameno a čakal som, kým mi usmievavá letuška otvorí.

Inšpektor z miestnej pobočky ma čakal priamo pri presklenných dverách terminálu, zaslepených špinou a pieskom prineseným prachovými búrkami. Bol to mladý chalan, tipoval by som mu tak maximálne dvadsaťtri rokov. Úplný zelenáč, ktorý by sa za starých čias zrejme ešte stále moril na policajnej akadémií alebo tak nanajvýš zastavoval autá za prekročenie rýchlosti a ulieval si do vrecka drobné úplatky. Lenže časy sa zmenili a dnes, keď bol priemerný vek členov vyšetrovačky dvadsaťsedem, sem perfektne zapadol. Ja som mal o tri mesiace mať tridsaťdva a akokoľvek pošahane to znie, robilo to zo mňa veterána.

Mladý sa na mňa pozrel, potom skĺzol pohľadom na papier, ktorý držal v ruke – nepochybne moja služobná fotografia, ktorú si vytiahol s databázy Divízie – a potom ku mne prikročil: „Inšpektor Trmčík? Tomáš Trmčík?“

Neodpovedal som mu hneď, len som si na nose upravil tmavé okuliare, ktoré mi začínali byť na nič – slnko sa pomaly začínalo skláňať nad nízke kopce na západe. Odhadoval som, že cesta mi potrvá minimálne dve hodiny, možno aj viac, podľa toho, ako tu vyzerajú cesty, takže na miesto činu prídem najskôr o štvrť na deväť. To už bude skoro tma a e-mail z Popradu popisoval miesto nálezu tela ako vysoko položené a ťažko prístupné. Neveselo som uvažoval, že ak si potme v lese zlomím nohu o koreň alebo spadnem z nejakej skaly, bude to dokonalé vyvrcholenie dokonalého dňa.

„Mám tu auto?“ opýtal som sa mladého, trochu britkejšie než by sa patrilo. Ale čo už, kašlať na to. Nijako som sa o túto úlohu nebil, v podstate to bolo zadelenie za trest, a nejaká ukrivdená časť mojej mysli si povedala, že ak som na tom mizerne ja, nie je dôvod, prečo by sa ostatní mali mať lepšie.

„Vonku pred terminálom.“ Vykročili sme ku dverám, ale tesne pred nimi som sa zastavil a rozhliadol sa naokolo

po letištnej ploche. Na vzdialenejšom konci letiska, v armádnom sektore, som videl obrysy obrovských hangárov a medzi nimi na tráve rozhádzaných niekoľko unimobuniek. Z jedného hangáru práve vyťahovali stíhačku, jeden z amerických F/A-18C, ktoré tu boli pridelené a zakonzervované krátko pred Vojnou, keď si základňu prenajalo NATO. Urobilo z nej niečo ako odstavisko prebytočnej techniky, ktorá by sa veľmi rýchlo mohla stať až príliš potrebnou, keby došlo ku konfliktu niekde na Blízkom Východe alebo k napadnutiu Sibíru Čínou. Jej pilotovi spolu s piatimi ďalšími práve začínala pohotovostná služba a najbližších šesť hodín strávi síce na zemi, ale maximálne desať metrov od svojho stroja, pripravený odštartovať do tridsiatich sekúnd. Stála pohotovosť ozbrojených síl bolo niečo, čo sme nemienili zanedbať ani v čase, keď naše zásoby ropy boli na minime. Pred Vojnou, v čase, keď sa cena litra benzínu vyšplhala na šesťdesiat korún za liter, sa slovenská vláda rozhodla vraziť ťažké peniaze do geologického prieskumu a rozšírenia nálezísk ropy na Záhorí, a to spolu zo zavedením nových rafinačných technológií, škrečkovaním zásob rafinérií a obmedzovaním spotreby nás pravdepodobne zachránilo. Alebo skôr nám to poskytlo určitý odklad. Pretože teraz sa naše vlastné zásoby neodvolateľne blížili k nule. Tri roky, maximálne, aj to pri absolútnom obmedzení spotreby. Lenže, našťastie, o tri roky už na našej rope nebude vôbec záležať.

Na druhom konci armádneho sektora, kde bola vrtulníková základňa postavená Američanmi, sa práve do vzduchu zdvihla helikoptéra, veľký olivovozelený Mi-17, a oblúkom zamierila smerom nad Banskú Bystricu. Díval som sa za ňou, až kým mi nezmizla z dohľadu, vybavujúc si tie momenty spred dvanástich rokov. Na pár sekúnd som bol znovu vydeseným šestnásťročným chalanom za pákou kolektívneho riadenia veľkej ruskej helikoptéry, dvakrát staršej než ja, prelietavajúcej ponad front, ktorý sa znepokojujúco približoval k Bystrici. Vybavoval som si návaly adrenalínu, pach leteckého paliva a pušného prachu z guľometov vzadu v trupe, vibrácie pák riadenia v rukaviciach, svietiace strely zo zeme snažiace sa nás zasiahnuť a kovové cvendžanie, keď prerážali plechové steny. A mäkké, vlhké plop, keď niektorá zo striel prenikla do krehkého, nechráneného ľudského tela ...

„Pane?“ Mladého hlas ma vrátil do skutočnosti. Potriasol som hlavou a potlačil dvere terminálu. „Prepáčte. Len som sa na chvíľu zaspomínal.“

„Slúžili ste tu?“ Jeho hlas bol náhle vzrušený, akoby do minulosti nahliadol spolu so mnou. „Cez vojnu?“ V jazyku Aliancie boli dve vojny. Vojna s veľkým V bola tá nukleárna. Vojna s malým v znamenala trojročné boje s Rusmi a Ukrajincami, ktoré boli pre túto nešťastnú – aj keď ten pojem je z perspektívy nukleárneho holokaustu relatívny – krajinu asi tou najtvrdšou skúškou. Všetci tí samozvaní župani, vojvodovia, hejtmani, grófi, generáli alebo šerifovia (aj to sa tu vyskytlo) neboli koniec-koncov nič viac než vidiecki chumaji alebo druhotriedni mafiáni, ktorí sa počas nepokojov v prvých týždňoch po Vojne dostali k pár zbraniam a podarilo sa im pod sebou – hlavne terorom – zjednotiť nejaké to územie. Väčšinou to bolo len zopár dedín, v jednom krajnom prípade celý okres. Nič, s čím by si dobre vyzbrojená a vycvičená jednotka pravidelnej armády nedokázala poradiť, a ozbrojené sily našťastie na území bývalého Česka a Slovenska nezanikli ani počas tých zmätených prvých mesiacov a rokov tmy a zimy. Ale v prípade tejto invázie šlo o desiatky tisícov ľudí, mnohých z nich vojakov s aspoň základným výcvikom, slušnou výzbrojou, ktorá im zostala ešte po rozpade Sovietskeho Zväzu a s kvalitnými vodcami, hnaných tou najzákladnejšou potrebou – hladom. Ukrajinské šíre lány, ospevované v toľkých budovateľských piesňach, boli spálené alebo kontaminované, o nejakej úrode tam nemohlo byť ani reči, a naše územie, hocako zdevastované, im muselo pripadať ako zem zasľúbená. Koniec-koncov, boli sme v Európskej Únií. Patrili sme k Západu.

„Hej, slúžil.“ odpovedal som. „Lietal som na vrtuľníkoch.“

„Na Hindoch?“ Takmer to vykríkol, v jeho pohľade bol teraz čistý obdiv. Tých pár ľudí v mrňavej čakárni sa po nás obzrelo. Proti svojej vôli som sa usmial. „Nie, SAR*. Hueye a Mička sedemnásť.“

„Ach.“ V tom jedinom zvuku zaznel rešpekt. Džokeji, ktorý lietali na bojových Mi-24 boli kovboji, ťažkí frajeri, ale posádky SAR, ktorých hlavnou úlohou bolo vyzdvihnúť jednotky alebo havarovaných pilotov z bojovej línie – často uviaznuté pekný kúsok za frontovou čiarou – mali skutočne špeciálny status. Nepamätal som si na jediný prípad, keď by som si musel pitie kupovať sám. Teda niežeby som v čase, keď som dostal vlastné velenie, mal vek na to, aby som mohol alkohol piť legálne.

Vyšli sme z terminálu a mladík ukázal na tmavozelené Mitsubishi Galant, zaparkované na zákaze priamo pred hlavným vchodom. Podal mi kľúče. „Štandardná výbava, natankovaný doplna. Je mi ľúto, ale tak narýchlo sme nezohnali nič lepšie.“

„To je v pohode,“ ubezpečil som ho a odomkol dvere. „Odveziem vás do mesta?“

„Vďaka, netreba. Odtiaľto idem rovno domov a taxíky máme zadarmo.“ Práca u polície, a najmä v DKV – Divízií kriminálneho vyšetrovania – zahŕňala mnoho výhod. Bezplatné a kvalitné ubytovanie, prídelové lístky aj na nedostatkové potraviny, lieky a hlavne na benzín, bezplatné používanie služobných áut a taxíkov a navyše veľkorysý plat. Aj tak však boli problémy s najímaním nového personálu. Len málo ľudí sa dobrovoľne hrnie do práce, v ktorej máte dvadsaťpercentnú šancu, že vás zabijú alebo zmrzačia pred odchodom do dôchodku. A, samozrejme, vyšetrovačka si nemôže dovoliť zobrať hocikoho len tak z ulice.

Naštartoval som, zamával mladému inšpektorovi, a vycúval z parkovacieho boxu. Galant bol vybavený rovnako ako autá, ktorú som mal v Prahe, akurát vyzeral o dosť opotrebovanejšie – tunajšie drsné podmienky dávali zabrať ľuďom aj technike.

Štvorprúdová cesta bola takmer prázdna a mohol som po nej bez problémév uháňať stodvadsiatkou. Pripomenulo mi to krajiny Blízkeho východu, ktoré som ako decko navštívil – Emiráty, Kuwait a Saudskú Arábiu. Mali tam nádherné diaľnice pretínajúce celé krajiny, ibaže absolútne bez vozidiel. Rozdiel bol len v tom, že arabské diaľnice boli určite v podstatne lepšom stave než naše tankodrómy. Na poriadnu údržbu jednoducho neboli prostriedky.

Do Banskej Bystrice som vošiel o necelých päť minút. Odtiaľto som mal na výber dve cesty – cez Brezno a Čertovicu alebo Donovaly a Ružomberok. Rozhodol som sa pre Donovaly, už len preto, že na druhej strane Nízkych Tatier som mohol nabehnúť na diaľnicu.

Na ľavej strane sa mihol modro-červeno-biely kváder bez okien – niekdajší hypermarket TESCO, teraz už iba tržnica. Bolo zaujímavé, ako skoro všetky staré názvy pretrvávali, či už išlo o obchody, hotely, inštitúcie alebo reštaurácie. Železnice sa premenovali na ZDA (Združené dráhy Aliancie), ale miestne podniky autobusovej dopravy, mali ešte vždy skratku SAD a ČSAD. Tesco, Kaufland aj Hypernova boli ešte vždy tím, čím bývali, aj keď ich bývalé centrály boli teraz v lepšom prípade ruinami, v horšom len rádioaktívny prach niekde v stratosfére,a samozrejme patrili štátu, na ktorý prešli okamžite po vyhlásení stanného práva dva dni po Vojne. Prirodzene, nemohli sa chváliť neviemakým sortimentom – prídelový systém a chýbajúce výrobné kapacity jednoducho neumožňovali vyrábať tristo druhov čokolády, a niektoré veci, ako tropické ovocie, elektronika alebo väčšina druhov kvalitného alkoholu vymizli úplne. Drvivá včšina ich predajnej plochy bývala prázdna a sadal na ňu prach, alebo sa v nich usporadúali oblastné trhy. Momentálne sme teoreticky vedeli nastavať fabrík, koľko sme len chceli a vyrábať v nich viac-menej čokoľvek, hoci len z menej kvalitných substitútov surovín a minerálov, ktoré boli navždy – alebo aspoň na najbližších dvesto - tristo rokov, kým trochu neustúpi radiácia vo zvyšku sveta - nedostupné. Výskumné ústavy, najmä AVU v Liberci, masívne podporované vládou, ktorá chápala, že know-how je jediný spôsob ako čeliť úpadku, dokázali nájsť spôsoby, ako väčšinu týchto nedostatkových zložiek nahradiť. Dokázali sme prísť na množstvo vecí, ale energetická kríza zabrzdila všetky tvorivé plány v rozlete. Našťastie, riešenie bolo na dosah ruky.

Pomyslenie na zariadenie v Liberci mi skazilo náladu, ako keď slnko zastrie mrak. Mal by som žiariť optimizmom a nadšením nad všetkými tými zatiaľ utajenými zázrakmi, ktoré som tam videl – to minimum ktoré nám dovolili vidieť – ale jediné, čo to miesto vo mne vyvolávalo, bol neznesiteľný pocit vlastného zlyhania. Poslali ma sem, do pohraničia, kde líšky dávajú dobrú noc, aby som miestnym pomohol chytiť nejakého cvoka, za trest, tak ako ma na podobné miesta posielali už skoro rok. V poriadku. Mohol som protestovať, mohol som sa rozčulovat, mohol som riaditeľovi tresnúť dverami tak, že sa z toho otriaslo celé sídlo DKV (pred Vojnou hotel Corynthia Towers, mrakodrap hneď pri Nuselskom moste). Smutným faktom bolo, že som si trest zaslúžil.

Na chvíľu som uvažoval, že by som sa zastavil v centre a trochu sa poprechádzal po meste. V mojej mysli sa prebudili spomienky na ten posledný boj, ako vyzeralo námestie v centre Bystrice s väčšinou budov zrúcaných a rozstrieľaných delostreleckou paľbou a krátermi od bômb na ulici, ktorej povrch pripomínal mesačnú krajinu, len sem-tam so zachovaným kusom dlažby. Bol som tam mnohokrát potom, keď námestie a v podstate polovicu mesta postavili nanovo, ale moja najživšia spomienka patrila ešte stále deštrukcii, nie obnove. Nápad s prestávkou som nakoniec zavrhol. Bude lepšie, ak budem na mieste činu čo najskôr. Nejaké ďalšie mínusové body bola posledná vec, ktorú by som teraz potreboval.

Pokračoval som po výpadovke smerom na Donovaly a keďže v tejto dobe benzínu na prídel boli cesty až na kamióny a preplnené autobusy, ktoré vláda dotovala, skoro úplne prázdne, mohol som si dovoliť na to poriadne šliapnuť. Za benzínkou Alnaftu v Uľanke sa na mňa zavesilo policajné auto, zeleno-biely povojnový Focus zmontovaný z predvojnových komponentov vo veľkej továrni, ktorú koncern Ford otvoril pri Brne len deväť mesiacov pred Vojnou, ale stačilo dvakrát húknuť sirénou a stiahol sa.

Keď sa cesta zúžila a začala stúpať do hôr, zavrel som okno a zapol som kúrenie. Vojna okrem iného drasticky zmenila klímu. Prach, prsť, drobné kúsky skál a dym z horiacich lesov, vymrštené do ovzdušia stovkami nukleárnych explózií spôsobil zatemnenie atmosféry a ochladenie. Našťastie to nestačilo na naštartovanie stáročnej nukleárnej zimy, ktorá by ľudstvo odstavila definitívne, ale na vyvolanie dva roky dlhej noci to bolo tak akurát. Ruka v ruke s tmou šla choroba s ožiarenia, epidémie a hladomor, pretože na poliach pokrytých spadom sa v úplnej tme nedokázalo urodiť absolútne nič. Až po pár rokoch sme konečne dokázali niečo dorobiť a laboratória, chránené armádou, stvorili geneticky modifikované plodiny – obilie, jačmeň, kukuricu, fazuľu, hrach, zemiaky, časom aj ovocie, zeleninu a neskôr dokonca kávu a kakaové bôby (keď som po štyroch rokoch prvý raz ochutnal čokoládu,hocako mizernú a chutiacu umelinou, skoro som sa rozplakal), prispôsobené zmeneným podmienkam a so zvýšenou nutričnou hodnotou. Neskôr, vlastne pomerne nedávno, sa začalo so šľachtením hospodárskych zvierat prispôsobených tomuto krásnemu novému svetu. Napokon sa podarilo nakŕmiť všetky hladné krky bez diskusií, aké sa o geneticky modifikovaných potravinách viedli pred Vojnou, keď si ľudia ešte mohli dovoliť diskutovať. Dnes sme mali jedla dostatok, dokonca sme mohli posielať potravinovú pomoc za hranice na východ aj do severnej Škandinávie a na Island, ktorý nezasiahla ani jediná balistická strela, ale vynahradil si to atlantickými vetrami prinesenou radiáciou a spadom, ktoré zabili polovicu obyvateľstva (a to ešte dopadli dobre – v Grónsku, na Labradore a v New Foundlande nezostal nažive nikto). Plus, samozrejme, na Aljašku a Yukon. V každom prípade, zima zostala – najvyšie teploty v lete sa zriedkakedy prešplhali cez 20°Celzia, a v zime nebolo v Prahe mínus tridsať ničím neobvyklým. Tu, vo vysoko položených miestach, ktorými som teraz prechádzal, bezpečne uzavretý vo vykúrenom aute, bývalo v období od decembra do februára až mínus päťdesiat a každoročne v regióne zahynulo niekoľko desiatok ľudí na podchladenie. Sneh napadal v októbri a udržal sa až do začiatku mája, a teraz, keď sa atmosféra konečne prečisťovala to aspoň bol skutočný sneh, nie šedastý poprašok, pripomínajúci zamrznuté sadze, aký sme mávali predtým. Západy slnka boli ešte stále gýčovité, oranžové diskotéky. A boli tu búrky, piesočné i snehové, pri ktorých niekedy padali krúpy veľkosti päste a pri ktorých sa mohlo stať, že ste si v periférnej časti mesta odskočili do obchodu po cigarety a už ste nenašli cestu späť. Občas sa dokonca vyskytli tornáda. Časom sa to proste stalo súčasťou života.

Po ceste na Donovaly som zapol maják a hnal som sa, ako najrýchlejšie to šlo, predbiehal som ťažké kamióny s potravinami a spotrebným tovarom a nadával na výmoly, v ktorých sa na niektorých miestach držala voda. Niekoľkokrát som skoro zlomil poloosu, ale napokon som z hôr zišiel dolu bez nehody. V Ružomberku som sa zastavil na benzínke, ktorá podľa farieb kedysi patrila Slovnaftu (energetický sektor bol po Zjednotení zoštátnený pod názvom AlEnergo, divízia ropných produktov dostala názov AlNaft) a kúpil si dve pšenično-cukrové tyčinky, ktoré som spratal po ceste po ľudoprázdnej a kvalitne rozbitej diaľnici. Keď som míňal Liptovský Mikuláš, ozvalo sa odniekiaľ s kopcov nad mestom hlasné zahrmenie, až som na sedadle poskočil, a vzápätí začalo pršať – najprv len jedna, dve kvapky a potom náhle príval, ako keby sa niekde v nebi roztrhla priehrada. Stierače nestíhali odhŕňať čelné sklo a aj keď som spomalil na šesťdesiatku a potom na päťdesiatku a zapol diaľkové svetlá aj hmlovky, takmer som nevidel, kam vlastne idem. Plazil som sa cez viadukt nad Podtúrňou, díval sa do temného neba a jedným okom poškuľoval na ukazovateľ dozimetru zabudovaný v palubnej doske. Stupnica sa nikdy nevychýlila nad desať radov, čo bolo v súčasnosti normálne radiačné pozadie, ale keď ste raz videli človeka umierať na chorobu z ožiarenia, nikdy ste sa toho reflexu nezbavili.

Dážď prešiel rovnako rýchlo ako sa spustil a keď som pri Liptovskom Petri schádzal z diaľnice na cestu číslo 18 vedúcu do Vysokých Tatier, bolo nebo opäť relatívne jasné a v spätnom zrkadle mi prebleskovala okrová žiara zapadajúceho slnka. Minul som dve dedinky, Vavrišovo a Pribylinu, kde z križovatky na hlavnú vychádzal linkový autobus, modro-bielo-skorodovaná Karosa C954E. Bola relatívne plná a na moment som zauvažoval, kam to tých ľudí asi tak ťahá. Možno za zábavou do Mikuláša alebo Liptovského Hrádku, možno do práce – v Hrádku boli veľké drevárske a nábytkárske závody a bývalá fabrika Alcatelu, teraz sa zaoberajúca opravou strojov a elektroniky. Jej kontrakty pochádzali prevažne z Aljašky. Budúci týždeň sa mala podpísať prístupová zmluva a potom bude Aliancia znovu o niečo väčšia. Bola to dohoda storočia, možno dokonca tisícročia, svatba z rozumu podmienená vzájomnou potrebou – my sme mali priemysel, vývoj a know-how na to, aby sme boli schopní vyrobiť čokoľvek. Aljaška mala zásoby dreva, ropy a minerálov na najbližších pár tisíc rokov, ktoré nám to umožnia.

Hnal som auto ďalej cez husté lesy, vyhýbajúc sa dieram v asfaltke, ktorá bola v neskutočne mizernom stave. Na pár miestach som musel zísť z cesty na rozmočenú krajnicu, pretože rieka tečúca vedľa osemnástky ju podomlela. Nikto sa to tu nenamáhal opraviť – Správa Komunikácií Aliancie proste buldozérom vyjazdila v lesnej pôde obchádzku, ako-tak ju spevnila, vyznačila ju plastovými kužeľmi (ktoré už ktosi stihol pováľať) a zhodila kusy asfaltu do riečky. Pred Vojnou to tu bývala vychytená rekreačná oblasť, ale teraz všetky chaty v dohľade od cesty boli prázdne, neudržiavané a napoly rozpadnuté. Na jednu z nich sa zrútil spráchnivený strom – podľa toho, ako to vyzeralo, to muselo byť dosť dávno – a nikto nad tým ani nepohol prstom. Cesta týmto úsekom osemnástky bola prízračný, takmer snový zážitok, akoby som vkročil do kráľovstva, kde sa zastavil čas.

Za Podbanským začala cesta stúpať do kopca a onedlho som už minul odbočku na Štrbské Pleso. Pokračoval som ďalej, kým sa šípka na značke, ktorá bola pre hrdzu ledva čitateľná, neupozornila na odbočku na Popradské Pleso. Zabočil som doľava, po asi kilometri prešiel cez zhrdzavené, v burine pochované koľaje, po ktorých kedysi premávala električka, odignoroval som si značku zákazu vjazdu a zamieril do kopca.

Bola už takmer tma a vo svetle reflektorov Galantu vyzerali stromy ako nejakí skamenelí obri, trolovia strážiaci cestu do zakliatej krajiny ohraničenej strmými skalnými stenami. Zauvažoval som, čo asi v týchto horách teraz žije. Fauna Aliancie bola po Vojne veľmi pestrá – rôzne zmutované druhy vlkov a diviny migrujúce na západ alebo krížence zvierat, ktoré utiekli zo zoologických záhrad. Počul som kopu strašidelných príbehov o tigroch a pumách skrížených z rysmi alebo o vlkoch veľkých ako jelene. V mojom útulnom štvorizbovom byte na periférií šesťstotisícovej Prahy mi pripadali ako nafúknuté veľkomestské legendy, ale potme uprostred lesov nadobúdali nepríjemný nádych vierohodnosti. Keď napokon pomedzi stromy začali prebleskovať svetlá, vydýchol som si.

Vyšiel som na priestranstvo pred veľkou drevenou budovou stojacou na brehu Popradského Plesa – Chatou kapitána Nálepku. Na parkovisku pred ňou stál poltucet zeleno-bielych policajných áut so zapnutými majákmi, ktoré metali na potemnelé hladinu jazera karmínovo-modré záblesky, dve civilné autá, jeden landrover horskej služby a sanitka, prastarý Mercedes Vito. Vo svetle reflektorov som videl minimálne pätnásť ľudí, venujúcich sa hektickej činnosti. Hemžilo sa to tu aktivitou a po predchádzajúcej ceste, kde som od Pribyliny nevidel žiadny náznak života, to bola úľava. Zaparkoval som Galant pri najbližšej policajnej Oktávií, zatiahol som ručnú brzdu, vystúpil a vykročil ku skupinke zhromaždenej okolo auta horskej služby.


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8