2026 (pracovný názov) čast 3

3. kapitola

„Takže, rozdelíme si celý priestor na jednotlivé sektory a prejdeme pátrací vzorec. Nemusím vám pripomínať, aké je dôležité neprehliadnuť absolútne nič. Chápem, že hľadať vlákna alebo odtlačky topánok v kosodrevine je ako mať v prdeli tucet šípov, ale bohužiaľ, nedá sa nič robiť, takže prestavajte halogény a ide sa na vec. Pamätajte si, že pri tomto prípade nám poza rameno budú pozerať papaláši možno až z ministerstva spravodlivosti, a keď sa tu zajtra ukážu tí chumaji z Prahy, nerád by som pred nimi vyzeral ako idiot len kvôli tomu, že niečo prehliadneme.“

Z asi tuctu mužov zhromaždených okolo červeného landroveru z označením Horskej Služby asi piati mali na sebe belasé overaly, ktoré mali na chrbte natlačené nápisy DKV a pod tým menším SÚDNY ZNALEC. Ostatní mali na sebe zimné policajné uniformy, s hrubými bundami, ktoré tu rozhodne neboli zbytočné. Muž, ktorý ich inštruoval mohol byť asi tak štyridsať, možno štyridsaťpäť rokov. Bol štíhly, s pretiahnutou tvárou, rednúcimi tmavými vlasmi mu prebleskovali šediny. Mal na sebe niečo ako uniformu Divízie – čiernu bundu s bielymi písmenami DKV na chrbte, ľavej strane hrude a rukávoch, modré džínsy a turistické topánky. Vystupoval dosť profesionálne a ja som na zlomok sekundy pocítil úľavu, až kým z neho nevypadlo to o chumajoch z Prahy. Najbližšia pobočka DKV bola v Banskej Bystrici a v Poprade, Kežmarku a Starej Ľubovni boli už len malé úradovne, aj keď kvôli svojej blízkosti k hraniciam s Konfederáciou Východných Panstiev veľmi dôležité. Práca tu zahŕňala pašerákov, prevádzačov, obchod z bielym mäsom – pri hranici sú dislokované tisíce vojakov a to je významný dopyt – aj drobné pohraničné šarvátky s druhou stranou. Miestni ľudia sa na seba dívali ako na Wyattov Earpov dvadsiateho prvého storočia, drsné a nezávislé ruky zákona v divokom pohraničí. Ústredie v Prahe – vlastne aj regionálne ústredia vo Viedni a v Bystrici - vnímali ako bandu civilizáciou zmäkčilých byrokratov z veľkomesta. Pocítil som v sebe nával hnevu a radšej som na chvíľu zastal, aby som ho potlačil. Nebol som nijako extra nadšený tým, že ma sem poslali, ale už som raz bol tu a musel som s domácimi spolupracovať. Oficiálne som vyšetrovanie neviedol – bol som tu len vo funkcii konzultanta a ak by si miestni zmysleli, kľudne ma mohli ignorovať, aj keď by to pre ich kariéry nebolo najvhodnejšie. Bol som ochotný uznať chlapíkovi a jeho kolegom ich profesionalitu, pokiaľ mi oni uznajú moju. Miestny veľký vizír bol možno fyzicky starší, ale to nič neznamenalo. Robil som v Divízií dvanásť rokov, v podstate od jej vzniku po skončení vojny s malým v, bol som pri niektorých z jej najväčších úspechov aj fiask vrátane Nedašova a bol som ochotný staviť sa o pušku a psa, že mám podstatne vyššie ako percento objasnenosti, tak aj počet objasnených prípadov.

Keď som sa teda vydýchal, podišiel som ku skupinke, zrovna keď jej ten chlap dával rozchod.

„Dobrý večer.“ Pozdravil som. Pozrel na mňa a zamračil sa, keď som z vrecka bundy vytiahol puzdro s odznakom a preukazom a ukázal mu ho: „Inšpektor Tomáš Trmčík, DKV Praha. Ja som ten chumaj, ktorého asi čakáte.“

Na moment prevrátil oči, ale rozhodne sa nemienil nechať vyhodiť z konceptu. „Inšpektor Karcal. Karol Karcal. Z Popradu. Čakali sme vás až zajtra.“

Pokrčil som plecami. „Vo vašej správe stálo, že potrebujete pomoc pri vyšetrovaní čo najrýchlejšie. V takýchto prípadoch je čas najdôležitejší.“

„Myslel som, že pošlú celý tím.“ Oči mu zablúdili za môj chrbát, akoby čakal, že sa z horského vzduchu z ničoho nič vykryštalizuje prepadová jednotka.

Znovu som pokrčil plecami. „Môj šéf mal zjavne pocit, že na to stačím sám.“

Znovu si ma premeral a ja som vedel, že hodnotí môj vek a automaticky ma klasifikuje ako zelenáča. Znovu som pocítil hnev. Ten chlap by to mal vedieť lepšie. Začínali sme všetci spolu, v tej istej dobe, až na pár ľudí, ktorý boli policajtmi už pred Vojnou, a na to bol tento chlapík primladý. Ja som sa sériovými vrahmi zaoberal v podstate celú kariéru; po Vojne sa tento typ ľudí zvlášť rozšíril, akoby si po konci sveta zrazu každý latentný úchyl chcel vyskúšať experimenty, ktoré dovtedy ukrýval v najtemnejšom kútiku svojej mysľe. Nasledujúca veta zo mňa vyšla trochu ostrejšie, než som zamýšlal: „Kde je miesto činu?“

Ukázal rukou na tmavé obrysy horských štítov týčiacich sa nad kotlinkou s plesom. „Tam hore. Asi tridsať minút odtiaľto.“ Pozrel mi na nohy. „Máte nevhodnú obuv.“

Mal som obuté lacné plátené botasky, vyrobené v Zlíne; predvojnové čínske šmejdíky by proti nim vyzerali ako výbava olympionikov. „Nejako si už poradím. Ako to tam teraz vyzerá?“

„Je tam skupina zo súdneho, zaisťujú miesto činu a robia obhliadku. Práve ich ideme vystriedať.“ Ukázal bradou na ľudí zoradených okolo, ktorí po nás zvedavo pokukovali. „Ohradili sme celú oblasť a prezeráme celý úsek medzi miestom nálezu tela a najbližším turistickým chodníkom, ale takto potme je to dosť o hubu. Vrtulník nám tam vyviezol prenosné halogénové svetlá a naftový generátor, ale ten priestor je proste priveľký a je tam dosť tmavých kútov, najmä v kosodrevine. Úprimne povedané, radšej by som to nechal na zajtra, keď budeme mať denné svetlo.“

„Tak načo tam teda chcete ísť teraz?“ opýtal som sa nechápavo a vzápätí mi to došlo. Proste toho chcel stihnúť čo najviac, kým sa neobjavia chumaji z Prahy. Tentoraz som sa hnev už ani nepokúsil potlačiť, a už dupľom nie skryť. Takéto urýchlené ohliadanie miesta činu, navyše pri nedostatočnom osvetlení mohlo celkom ľahko viesť k tomu, že by niečo prehliadli. Odtlačok vrahovej topánky, kúsok vlákna z jeho oblečenia alebo útržok jeho kože a možno aj kvapku jeho krvi na kosodrevine, odhodenú vražednú zbraň alebo papier, ktorý by mu vypadol z vrecka – často to boli len takéto drobné zádrheľe v inak dokonalom pláne, vďaka ktorým vám na druhý deň na dvere zaklopala DKV so zatykačom. Robiť obhliadku uprostred noci na nedostatočne zaistenom mieste činu bolo vrcholne nezodpovedné a stalo by sa to len preto, že tento kokvajz si žiarlivo strážil vlastný piesoček, a keď som ho nachytal, robí z núdze cnosť a pokúša sa z toho vyvliecť zo cťou.

„Stiahnite ich,“ povedal som. „Nech zaistia miesto činu, ako najlepšie dokážu, a nastúpia sem ráno akonáhle sa rozvidní.“

„V poriadku,“ Vydal do vysielačky niekoľko úsečných povelov; zjavne svojich ľudí držal nakrátko. Tak fajn, a teraz pekne zaradom. Trpezlivo som počkal, kým mu prišlo potvrdenie a potom som sa ho opýtal. „Kde je teraz telo?“

„Vrtulník ho zviezol do márnice v Poprade. Pitva bude zajtra ráno.“

„Máte chronológiu?“

„Moment.“ Vytiahol z vrecka bundy pokrčený zápisník a chvíľu ním listoval. „Hej, tu sme. Takže, prvé hlásenie o tele podal miestny občan, pán Róbert Slančík zo Štrbského Plesa, išiel po Magistrále ...“ Vzhliadol. „Tak voláme ten turistický chodník, ktorý vedie neďaleko miesta činu. Tatranská Magistrála, pretože pretína celé hory od Podbanského až po Lysú Poľanu. Takže, pán Slančík išiel od horského hotela Sliezsky Dom – robil kontrolu statiky stavby - na Štrbské Pleso, kde býva. Po ceste uvidel na skalách nad chodníkom kus látky a išiel sa na to pozrieť. Bola to bunda obete, presiaknutá krvou. Domnievame sa, že vrahovia ju na tom mieste nechali, aby upozornili na obeť. Pán Slančík vyliezol ešte kúsok vyššie a v kosodrevinovom poraste našiel obeť, teda to, čo z nej zostalo. Nebol to veľmi pekný pohľad. Vysielačkou zavolal Horskú Službu v Starom Smokovci, hovor prijatý o 12-14. Okamžite sem odštartovala helikoptéra záchrannej služby, prílet nad miesto činu a potvrdenie autentickosti hlásenia 12-33, príchod prvých pracovníkov štátnej polície zo stanice na Štrbskom Plese a prvotné zabezpečenie miesta činu o 13-07. Príchod personálu DKV o 14-11, spolu z obhliadačmi, prvá bola na mieste inšpektorka Andrea Došeková. Telo bolo identifikované ako Pavel Landsman, 57 rokov, trvalé bydlisko Dlouhá 47, Jablonec nad Nisou, prechodné...“ Uvidel môj výraz a popletene zmĺkol.

„Preboha,“ vydýchol som. „Máte fotku?“

Podal mi vytlačenú čiernobielu stránku z počítača, na ktorej bola kópia ID karty. Keď som ju uvidel, na moment sa mi zatočila hlava. „Keď ste posielali tú žiadosť o asistenciu do Prahy, obeť ešte nebola identifikovaná?“

„Nie, nemal pri sebe žiadne doklady ani iné osobné predmety. Identifikoval ho jeden z chlapov z Horskej Služby, ktorý býva na Štrbskom Plese a poznal ho. Chodieval do hôr často. Býva, teda býval v Liptovskej Tepličke – to je dedina dolu pod horami

„No kurva.“ Landsman tu musel byť už od toho incidentu, ktorý ma v podstate stál kariéru. Keby kapitán vedel, že obeťou je on, nikdy by ma sem neposlal. „Dobre, pokračujte.“

Divne sa na mňa pozrel, ale neodporoval. „Fajn, takže inšpektorka Došeková okamžite zavolala mňa a ja som videl, že na toto nestačíme. Tá žiadosť bola odoslaná o 15-08 a vaši ľudia sa poponáhľali.“

To teda áno. Pätnásť minút neskôr som už bol v kancelárií riaditeľa Zahodila a po menšej výmene názorov („No krása. Čo mi hodíte na krk najbližšie? Budem za trest pucovať hajzle zubnou kefkou?“ „Je to len pre vaše dobro. Vyriešte to rýchlo a bez prieťahov a vaša pozícia v divízií sa zlepší. Časom ten incident ... ustúpi do pozadia. A aspoň budete nejakú dobu z očí.“) som o hodinu a pol nastupoval na Ruzyni do lietadla. Nestihol som ani zájsť domov a zbaliť sa. Divízia bola veľmi pyšná na svoj rýchly čas odozvy a byrokracia v nej bola v podstate neznámym pojmom, ale toto bol asi rekord.

„Telo bolo odvezené po vykonaní obhliadky jeho najbližšieho okolia o 17-15. Odvtedy prebieha prieskum širšieho okolia.“ Sklapol notes. „To je všetko.“

To teda ani náhodou. „V akom stave bolo telo?“

Aj v mizernom osvetlení, poskytovanom len okolitými reflektormi a majákmi policajných áut som videl, že zbledol ako tvaroh. „Bolo to dosť ... drastické.“

„To možno sotva pokladať za profesionálny opis.“ Akonáhle to bolo vonku, vynadal som si. Ten človek už videl svoju dávku mŕtvol, ale toto s ním skutočne zamávalo. Tým, že zo seba budem robiť ťažkého frajera, ničomu nepomôžem. Kým som však stihol povedať niečo, čím by som to trochu zjemnil, už spustil, recitujúc fakty ako lekársku správu, snažiac sa od nich podvedome čo najviac dištancovať: „Obeť bola nájdená nahá. Obidve horné končatiny boli amputované v zápästiach, veľmi ostrým nástrojom, ale zjavne neodborne. Okraje rán boli rozstrapkané a nepravidelné a vrah zrejme vynaložil na oddelenie rúk veľkú námahu. Podobne boli oddelenné aj semenníky. Vrah rany kauterizoval, pravdepodobne prenosnou letlampou alebo niečím podobným, aby zabránil vykrvácaniu. Všetky tieto zranenia boli totiž spôsobené pred smrťou. Okrem toho bola obeť mučená aj nejakou chemikáliou, zrejme žieravinou, jej druh určí chemický rozbor. Trvalo to minimálne niekoľko hodín, usudzujúc podľa množstva drobných poleptanín na končatinách, hrudníku, bruchu a genitálnej oblasti. Na tele je taktiež množstvo modrín, naznačujúcich viacnásobné silné podkožné krvácanie.“ Odrecitoval to so sklonenou hlavou, ale teraz ju zdvihol a zadíval sa priamo na mňa: „Keď s ním boli hotoví, vyliali mu zrejme celý zvyšok tej kyseliny do tváre. Ten človek ... proste nemal celý predok hlavy. Tvár, lebka, všetko preč, z mozgu mu zostala len taká dymiaca...“ Nedokončil, predklonil sa a vyzeral, že musí bojovať zo žalúdkom, aby priamo na kapotu auta, pri ktorom sme stáli, nevyhodil svoju večeru. Niežeby toho v posledných hodinách zjedol nejako veľa, pomyslel som si. Pri predstave, ktorú tak živo vykreslil, aj môj žalúdok opísal lenivé salto. Videl som nespočetné množstvo príkladov toho, akých krutostí sú ľudia schopní ku svojim blížnym, vo vojne aj pri práci, ale toto... Bol to ten typ prípadu, ktorého sa každý policajt buď desí alebo naň celý život čaká, to záleži od jeho povahy a hlavne ctižiadostivosti. Navzdory tej hrôze som voči kapitánovi pocítil takmer vďačnosť. Ak toto rozlúsknem, ten predchádzajúci prúser to možno nezakryje, ale rozhodne mi to pomôže pri znovuvybudovaní mojej povesti. A ako povedal, aspoň budem na čas z očí.

Ak ma, prirodzene, neodvolá, akonáhle sa dozvie totožnosť obete.

„Nevieme presne, čo ho zabilo.“ povedal Karcal, keď sa trochu spamätal. „Mohla to byť tá kyselina, alebo proste zomrel na šok a znetvorili ho posmrtne, aby zabránili identifikácií. Jeho oblečenie ani iné osobné veci sme nikde nenašli.“

„Ako preboha ho ten chlap z Horskej Služby vôbec dokázal identifikovať?“ opýtal som sa.

„Na predlaktí mal jazvu. Po starej reznej rane, dlhú skoro až po lakeť. Veľmi efektná. Zrejme vojnové zranenie. V júli bolo niekoľko dní, keď sa dalo chodiť v krátkych rukávoch, a tú ranu si poobzerala polovica Tatier. A policajti z Plesa spoznali jeho farbu vlasov, účes, stavbu tela a podobne. Stopercentne to budeme vedieť až po porovnaní DNA, ale sme si v podstate istí, že je to Landsman.“

Prikývol som. „A prečo si myslíte, že vrahov bolo viacej?“

Prekvapene na mňa pozrel a potom si uvedomil, že pred chvíľou použil množné číslo. „No, je to zatiaľ len teória, ale Landsman mal meter osemdesiatpäť a vážil skoro deväťdesiat kíl. Neviem si predstaviť, ako by ho jeden človek mohol vytrepať sem hore. Terénnym autom ani štvorkolieskou sa tam nedostanete. Vrah je možno iba jeden, ale z telom mu musel pomôcť minimálne ešte jeden človek, možno aj dvaja.“

„Nemohli ho zabiť priamo na mieste činu?“

„Vylúčené. Nie sú tam žiadne stopy krvi ani tej žieraviny. Nehovoriac o tom, že ak ho skutočne mučili tak dlho, reval by ako tur, a tu v horách sa zvuky velmi dobre nesú. Bolo by to neúnosné riziko.“

Zadíval som sa na vrcholy týčiace sa naokolo. Horský vzduch bol v tejto výške chladný a cítil som, ako sa v tenkej bunde začínam triasť. Urobil som si mentálnu poznámku, že si zajtra musím kúpiť niečo poriadne na oblečenie aj na nohy, ak teda budem mať čas. Na chvíľu som ešte uvažoval, čo by som tu mohol urobiť, a uvedomil som si, že nič. Keby som chcel ísť na miesto činu potme, zrejme by som skončil v márnici vedľa obete, a keďže pitva sa bude konať až zajtra, bol by som zbytočný aj v Poprade. Pozrel som na Karcala a spýtal sa: „Na koľkú je naplánovaná autopsia?“

„No, na ôsmu, ale viete, náš patológ je tak trochu roztržitý...“

„Takže o ôsmej. A rád by som sa stretol s tou inšpektorkou, ktorá bola a mieste činu prvá. Došeková, však? Mohli by ste to zariadiť? Povedzme na siedmu?

„Áno. Vlastne som ju chcel ustanoviť hlavnou vyšetrovateľkou prípadu. Teda ak by ste tú funkciu nechceli prebrať vy.“

Mojou jedinou reakciou bol ohromený pohľad. Už som toho zažil veľa, ale aby sa starší vyšetrovateľ takto vyzul z prípadu, to tu ešte nebolo. „Prečo?“

„Mám už niečo iného. Pred tromi dňami v lesoch pri Vyšných Ružbachoch pašeráci zabili troch ľudí z Pohraničnej stráže. Postrieľali ich samopalmi. V podstate celá moja pobočka nemaká na ničom inom. Toto nám prišlo veľmi nevhod.“

Prehltol som poznámku, že obeti to asi tiež nebolo dvakrát po chuti. V podstate som Karcala úplne chápal. Pašeráctvo na obe strany hranice bolo v tejto oblasti vždy rozšírené, ale zabiť troch pohraničníkov, to bola fakt silná káva. V podstate sa to rovnalo vyhláseniu vojny a takéto excesy treba zatrhnúť už v zárodku.

„V poriadku,“ povedal som. „Od tejto chvíle teda oficiálne preberám vyšetrovanie. Mohli by ste mi prideliť aspoň pár ľudí? Ktorí by vám nechýbali?“

„Môžem vám dať Došekovú,“ povedal Karcal. „Je mladá a nie príliš skúsená, ale v oblasti sa vyzná a má potenciál.“ Znelo to ako najväčší kompliment, akého bol schopný.

„Fajn. Zatiaľ to tu zabaľte. Ohliadači nech prespia tu...“ Ukázal som na chatu. „...a zajtra nech sú hore, akonáhle sa rozvidní. Prešli ste terén éesdéčkom?“ Elektrostatický detektor je prístroj, ktorý dokáže nájsť a zvýrazniť akékoľvek stopy zanechané na pevnom povrchu, či už v prachu, asfalte alebo kove, aj pod viacerými vrstvami. Môžete ním vyňuchať šlapaje, odtlačky dlaní, stopy po pneumatikách, dokonca aj mikrovlákna.

„Pravdaže. Ohliadači to urobili, akonáhle doktor záchrannej služby oficiálne skonštatoval smrť. Okrem neho, Slančíka a hliadky, ktorá sem dorazila prvá sa k telu nikto nepriblížil. A všetkým sme zoskenovali podrážky, aby sme ich stopy mohli vyradiť.“ Všetky ostatné snímky hodia do počítača, ktorý z nich skúsi určiť približnú výšku, hmotnosť a telesnú stavbu osôb, ku ktorým patria, a podľa databázy aj značku obuvi. „Takisto sme prešli kus chodníka v oboch smeroch a aj parkovisko pri chate.“ Ukázal za seba. „Bola tam hromada odtlačkov pneumatík, ale technici dokážu určiť ich približný vek a keď vylúčime autá záchranky a policajtov, správcu chaty, nosičov s trochou šťastia by sme mohli zistiť značku a typ vozidla, ktorým sem telo doviezli. Moc áut sem už nechodí.“

Fajn. Aspoň niečo ste urobili poriadne. „Bol by som rád, keby sa analýza urobila ešte dnes v noci. Tento gauner je nebezpečný, a čím viac času mu poskytneme, tým horšie pre nás.“

„Vy si myslíte, že bol iba jeden?“ Karcal sa to opýtal takým tónom, akoby pochyboval o mojom zdravom rozume.

„Som si tým istý. Takýto ľudia nezvyknú pracovať v kolektíve.“

„A ako by potom telo dopravili na miesto nálezu?“

Mykol som plecami. Bol som zvyknutý, že v takýchto prípadoch sa miestni na našu vyšetrovaciu skupinu zvykli dívať ako na vševedov, ktorý si raz obzrú miesto činu a okamžite vytrasú z rukávu presný profil páchateľa vrátane veku, výšky, váhy, farby vlasov a čísla občianskeho preukazu. Lenže forenzná psychológia, moja špecializácia (niežeby som ju študoval, ak nepočítam pár kurzov kriminológie zavedených po tom, ako sa veci trochu znormalizovali – učil som sa väčšinou zo starých predvojnových kníh, časopisov a zborníkov z prednášok a samozrejme z praxe) takto nefunguje. Celé takzvané „profilovanie“ je založené na fakte, že čokoľvek človek robí, robí to určitým spôsobom – má svoje vzorce chovania pri čítaní knihy, šoférovaní alebo vražde. Pri dôkladnom rozbore všetkých faktorov činu, od zanechaných fyzických dôkazov cez spôsob jeho spáchania až po umiestnenie tela možno z určitých referenčných znakov vydedukovať spoločné črty, ktoré by sedeli na konkrétneho človeka alebo skupinu ľudí. Napríklad ak sa vrah tela zbavuje – jeho fyzickým zničením spálením a podobne – možno usudzovať, že sa nejednalo o jeho prvú vraždu a už má aj svoj vek.Podobne ak je telo pohodené na mieste, kde ho objavia až po určitom čase, dá sa predpokladať, že vrah sa v danej oblasti vyznal. Ak je telo zohavené v intímnych partiách – vešiak vo vagíne, odrezaný penis a podobné lahôdky – vrah obeť pravdepodobne poznal, a takisto aj v prípade, že sa po vražde v jej byte alebo dome zdržal dlhšie, aj keď tam vnikol násilím. Na základe niekoľkých charakteristík môžete zostaviť profil muža, ktorý chodí často na prechádzky, je introvertný, poznal obeť a býva v okolí, a s trochou šťastia môžete tento profil premietnuť na jedného alebo dvoch podozrivých, ale to je len učebnicový prípad a väčšinou iba zbožné želanie. Pracujeme so vzorcami, ale každý prípad má svoje špecifiká a exaktné rovnice na ľudské správanie jednoducho nenapasujete. To, čo sa mi zatiaľ rysovalo tu bol akurát pekný guláš. Ešte som nevidel telo ani jeho okolie a v podstate nebola stopercentne potvrdená ani totožnosť obete. Špekulácie si nechám na zajtra.

„Dnes tu už moc platní nebudeme, pokračovať môžeme zajtra. Zaistili ste mi nejaké ubytovanie?“

„Máme pre vás tri izby v Patrii, na Štrbskom Plese, ale rátali sme s vami až zajtra. Voľné miesta tam určite budú, ale s večerou by som na vašom mieste už veľmi nerátal.“

„Nejako to prežijem. Takže Patria, hej?“

„Presne. Pošlem niekoho s vami, aby...“

„Vďaka, netreba. Poznám to tu.“

Do hotela Patria, veľkej budovy v tvare nakloneného A stojacej priamo na brehu Štrbského Plesa som dorazil asi dvadsať minút neskôr. Hotel bol touto dobou, na úplnom sklonku aj tak slabej sezóny skoro prázdny, obsadených mali len pár izieb. Ako Karcal predpovedal, večera sa mi neušla, ale na recepcii sa dali za nekresťanské peniaze kúpiť zemiakové lupienky a pepsikola, teda jej slovenská verzia, vyrábaná v Liptovskom Mikuláši, ktorá mala s tou pôvodnou spoločný len názov – ešte aj kofeín bol syntetický. Nasypal som to do seba, zatiaľ čo som na pracovný stôl vybaloval notebook. Bol síce predvojnový, ale jeho vnútornosti boli niekoľko krát menené a z pôvodných súčiastok už veľa nezostalo. Strčil som do portu kábel, ktorý ho prepojil s mobilným telefónom a pokúsil som sa napojiť na databázu DKV v Prahe, ale jediné, čo mi na displeji vyskočilo bolo chybové hlásenie UNABLE TO CONNECT. Znechutene som zahrešil. Pevné spojenie káblami v týchto odľahlých končinách neexistovalo a rádiové signály boli v atmosfére plnej svinstva nespoľahlivé. Otvoril som aspoň textový editor a rýchlo, bez toho, aby som o nich uvažoval, som naklepal všetky charakteristické znaky prípadu, ako mi ich Karcal vymenoval. Potom som sa oprel o stoličku a zadíval na zoznam, ktorý som práve vytvoril.

Nevedel som, čo si o ňom mám myslieť. Drvivá väčšina zločinov, ktoré som za celé tie roky vyšetroval, mala sexuálny charakter.Landsman rozhodne nebol tým, čo by sme označili za rizikovú obeť. Muž, päťdesiatnik ... hoci som to celkom vylúčiť nemohol, mal som pocit, že tadiaľto cesta nevedie, jedine že by slúžil ako substitúcia – náhrada človeka, ktorého chcel páchateľ zabiť v skutočnosti, ale nemal na to odvahu alebo prostriedky. Takéto prípady sú oveľa bežnejšie než by sa zdalo. Chlapík škrtí babky, pretože nemá nervy na to, by zlikvidoval svoju nenávidenú matku.

Lenže podobní páchateľia skoro vždy konajú v afekte, nedokážu sa ovládať. Tento bol celkom určite organizovaný – nasvedčovala tomu rafinovanosť mučenia, samotný výber prostriedkov ako aj snaha zabrániť identifikácií a zbaviť sa tela. Lenže práve posledné dva body mi pripadali nedotiahnuté. Prečo si dať tú námahu s odrezávaním rúk a vylievaním žieraviny do tváre a potom nechať bez povšimnutia jazvu, ktorá je jasným identifikačným znamením? A ak chceli tak strašne zabrániť identifikácií, nebolo by lepšie zbaviť sa tela úplne – zakopať ho, alebo zaťažiť a hodiť do plesa? Chata bola prázdna, ako v podstate celé Tatry, mali by tam súkromie. Načo sa v náročnom teréne pechoriť s telom pol kilometra do kopca? A keď ho už hodili – sakra, už s tým množným číslom začínam aj ja – hlboko do kosodreviny, kde naň nie je vidieť a kde na jeho prítomnosť mohla upozorniť jedine prílišná koncentrácia zveri, prečo pohadzovať k chodníku skrvavenú bundu? Isteže, sú páchatelia, ktorý sa veľmi snažia o to, aby telo ich obete bolo čo najskôr objavené. Anonymne telefonujú polícií alebo príbuzným, prípadne sa sami prihlásia do pátracej skupiny a telo „akože“ nájdu (na zoznam som vpísal Slančík???a trikrát zakrúžkoval), ale to sa stáva práve u sexuálnych vrážd, keď páchateľ cíti vinu a znechutenie nad sebou samým a snaží sa povedome dosah svojho činu trochu zmierniť alebo napraviť. Organizovaného sadistu, ktorý dokáže človeka celé hodiny mučiť žieravinou, následne svedomie veľmi hrýzť nezvykne.

Ďalšou otázkou bol motív. Ešte pred šietimi mesiacmi bol profesor Landsman zástupcom riaditeľa Aliančného výskumného ústavu v Liberci, najväčšieho vedeckého pracoviska na svete, v ktorom bola sústredená väčšina nášho know-how. Všetky technické vymoženosti, ktoré sa nám po Vojne podarilo udržať v chode alebo obnoviť, každá fabrika, ktorá teraz fungovala, každá nová hydroelektráreň dodávajúca prúd mestám aj zapadnutým dedinkám, všetko to malo svoj pôvod v AVU. Landsmanovu vraždu mohla mať na svedomí niektorá z radikálnych antitechnických skupín, ktoré v novom spoločenskom usporiadaní supľovali ekoteroristov. Najväčší debakel v histórií Divízie kriminálneho vyšetrovania, obliehanie v Nedašove, spôsobil práve takýto radikálny klan. Boli to skupiny, ktoré presadzovali „návrat k prírode“ a obnovovanie technickej spoločnosti pre nich bolo ako poťahovať za chvost draka, ktorý už raz dedinu vypálil. Títo ľudia sa aj na obyčajné digitálne hodinky pozerali ako na Satanov nástroj a Landsman bol pre nich Antikrist, Pán Temnôt, Majster Lží, Sauron, vyberte si svojho obľúbeného strašiaka. To by vysvetľovalo aj mučenie – antitechnickí aktivisti rozhodne neboli cimprlich a takéto niečo by bolo v ich štýle. Landsman síce odišiel z AVÚ s hanbou po tom, ako sa ukázalo, že jeho pravá ruka je zradca pracujúci pre Konfederáciu, prišiel o svoj vysoký plat aj všetky privilégia a v podstate bol odstavená veličina – takisto ako ja – ale tým skôr by pre tých cvokov mohol byť lákavejším terčom. Nemal ochranku ani nebýval v ohradenom, armádou stráženom komplexe. Mohli ho drapnúť kedy sa im zachcelo.

Ale v takomto prípade nedávala zmysel snaha zabrániť identifikácií. Klany by chceli, aby ľudia vedeli, koho dostali a hlavne že to boli oni, čo ho dostali. Nikdy nemali problém sa k svojim akciám hrdo priznať. Kruci, telo niekoho ako Landsman by mali za splnu mesiaca pribiť na kríž uprostred Václaváku a zapáliť okolo neho ohnivý pentagram alebo nejaký trápny druidský symbol, v ktorých sa tak vyžívali. Akékoľvek krycie manévre boli absolútne mimo nich.

Frustrovane som si vzdychol. Otázky, nič než otázky. Ale tak to bolo vždy. Prišli ste na miesto činu a mali ste pred sebou niečo ako tisíckusovú puzzle, akurát že v tomto prípade boli kúsky zanechané stopy, postup a osobnosť páchateľa a takisto obete. Keď ste mali šťastie, našli ste niekoľko kúskov, ktoré do seba pasovali, a potom niekoľko ďalších z druhej strany skladačky, a podľa nich ste mohli zapojiť zase ďalšie a s trochou šťastia a poriadnou dávkou tvrdej práce sa vám časom začal rysovať celkový obrázok. Znie to hlúpo a klišéovito, ale o ničom inom v podstate vyšetrovanie vraždy nie je. Musíte len zložiť roztrieštený obrázok.

Problém bol v tom, že po prvý raz v živote som na to bol sám. Vždy som pracoval ako súčasť zohratého, profesionálneho tímu. Poznali sme svoje silné stránky aj slabiny, mali sme presne zadelené úlohy, mohli sme sa na seba spoľahnúť. Lenže môj tím bol pred rokom rozprášený na kusy a teraz som si pripadal ako malé decko, ktoré sa prvýkrát vezie na bycikli bez pomocných koliečok. Ak niečo prehliadnem, ak si niekde do skladačky dosadím nesprávny kúsok, nebude tu nikto, kto by ma na to upozornil. Nikto, s kým by som sa mohol poradiť. Jasné, mohol som konzultovať niekoho z centrály, mal som k dispozícií celú databázu divízie, teda ak sa ňu z tohto zapadákova dokážem napojiť, ale aj tak som si pripadal, akoby mi niekto amputoval nejaké neviditeľné končatiny.

Ale pod všetkou tou frustráciou a neistotou bola štipka radosti. Poslených desať mesiacov som iba príštipkáril – vyšetroval som krádeže, ozbrojené lúpeže a jediná vražda, ku ktorej som sa dostal, sa odohrala v krčme, kde jeden ožran praštil druhého cez hlavu stoličkou tak nešťastne, že mu zlomil väz. Tento prípad bol, akokoľvek hrozne to znie, presne to, čo som potreboval. Opäť som hral vo svojej lige.

Bol som znovu na love.

4. kapitola

Keď sa pozriete na mapu sveta po nukleárnom holokauste, zistíte, že veľa obývateľných miest na nej nezostalo. Hoci po konci studenej vojny došlo k istému stupňu odzbrojenia, v roku 2009 bol nukleárny arzenál svetových veľmocí ešte vždy postačujúci na to, aby zem zlikvidoval štyrikrát. Našťastie toho osudného dňa nebol ani zďaleka použitý všetok.

Americký kontinent to schytal asi najhoršie – juh Kanady, celé Spojené Štáty a Mexiko dostali množstvo toľko zásahov balistickými strelami, že ich územie zostane neobývateľné ešte minimálne šesťsto rokov, a po drastickej zmene klímy vetry zaniesli radiáciu a spad na juh, až napokon pokryla celý kontinent. Ušetrené zostali len najsevernejšie teritória Kanady, Yukon a väčšina Aljašky od Zátoky princa Williama na sever. Mestá Anchorage a Juneau boli zničené a taktiež niektoré ponorkové a raketové základne amerických ozbrojených síl, ale na zamorenie celého štátu o veľkosti polovici Európy to nestačilo, a tie isté vetry, ktoré odsúdili na smrť zvyšok kontinentu, udržali spad mimo tohoto severského raja. Samozrejme, súčasne priniesli aj ďalšiu miniatúrnu dobu ľadovú, ale napriek tomu tu prežilo dosť ľudí, a čo bolo dôležitejšie, mali dosť rozumu na to, aby sa navzájom nevykántrili.

Ázia obišla len o niečo málo lepšie – väčšina amerických balistických striel explodovala nad Čínou a odtiaľ sa radiácia opäť rozšírila na juh. Relatívne nedotknuté zostali iba niektoré rozvojové krajiny a Austrália. Tá prišla o hlavné mestá a drvivú väčšinu priemyslu, ale vidiek zostal viac-menej nedotknutý, až kým obyvateľstvo nezačali decimovať choroby, nedostatok zdrojov, hlad a lokálne vojny. Pravdepodobne najlepšie obišla Afrika, najmä jej stredná a južná časť, kde jednoducho nebolo nič, čo by ospravedlňovalo výdavky na výrobu drahých hlavíc a nosných rakiet. Zato Stredný východ je teraz len kusom holej rádioaktívnej skaly, potom čo si to Irán rozdal s Izraelom a Izrael na oplátku zo všetkými islámskými krajinami naokolo. Spad z tohoto konfliktu zamoril aj Taliansko, Cyprus a celú juhovýchodnú Európu, ktorá by inak z Vojny vyšla relatívne lacno.

Čo sa týka zvyšku Európy, odniesli si to predovšetkým staré krajiny NATO. Celá západná Európa je dnes jedným veľkým rádioaktívnym pásmom, hoci ani zďaleka nie takým intenzívnym ako to americké. Mnohé zo striel zamierených na Európu mali líthiovú prímes – obmedzujúcu kontamináciu - keďže prinajmenšom Rusi a možno aj Číňania počítali s možnosťou následnej okupácie. Toto rádioaktívne pásmo má tvar širokého U, na severe siaha hlboko na územie Poľska, na juhu zahŕňa celé Stredomorie, Taliansko, Juhosláviu, juh Švajčiarska a Rakúska a taktiež veľkú časť Maďarska, kde sa spája so zamorením od stredného východu. Uprostred tohoto priestoru je relatívne čisté územie, kde žiadne strely nedopadli a kde sa radiácia a spad síce dostali s vetrom a dažďom a zabili veľké množstvo obyvateľstva, ale napriek tomu zostalo obývateľné.

Aliancia.

Tento štátny útvar sa oficiálne zrodil krátko po ukončení trojročných bojov s ruskými a ukrajinskými vojskami, ktoré sem prišli na svojom kobylkovitom, hladom hnanom postupe asi pol roka po Vojne. Dovtedy tu vládol iba chaos. Územie niekdajšieho Česka, Slovenska, Maďarska, severného Rakúska a južného Poľska bolo roztrieštené na desiatky, dokonca stovky miniatúrnych enkláv, mnohé z ktorých boli vedené minidiktátormi a extrémne nepriateľské voči okolitému svetu, teda tomu, čo z neho zostalo. V týchto prvých mesiacoch sa napokon podarilo jednotlivé komunity ako-tak zjednotiť – predovšetkým výmenným obchodom, obnovovaním technológií a akou-takou zdravotnou starostlivosťou o obete choroby z ožiarenia, hladomoru a rozličných nákaz, ktoré mohli byť mutáciami prirodzených vírusov alebo biologickými zbraňami. Postupne sa jednotlivé územia ako-tak zjednocovali, okrem iného aj zásluhou armády, ktorá sa nerozpustila v nepokojoch, ako mnohí predpovedali. Napak, jej infraštruktúra sa použila na distribúciu potravín, liečiv a odstránenie niektorých lokálnych despotov. A posledný impulz dal napokon práve vpád Gruškinovej dobyvačnej armády, keď bolo treba zorganizovať spoločnú obranu. Po trojročných bojoch a podpísaní prímeria sa napokon jednotlivé provincie spojili do jedného útvaru, siahajúceho od Krušných Hôr po Vysoké Tatry, od Viedne a vypálených trosiek Budapešti po Katowice.

Konfederácia slobodných panstiev – už samotný ten názov je oxymoron – leží východne od Aliancie a v podstate ide o územie dobyté niekdajšími ruskými ozbrojenými silami, respektíve ich zvyškom, pod velením charizmatického generála Gruškina. Gruškin býval jeden z náčelníkov generálneho štábu ruskej armády a po Vojne si z tých nešťastníkov, čo v kontaminovanej krajine prežili, vybudoval vlastné Atillove hordy. Bohužiaľ, kým sa podarilo dať dokopy účinnú domobranu, ktorá jeho postup za cenu ťažkých obetí spomalila a nakoniec zastavila, dostali sa jeho vojská - ktoré mali početnú aj technickú prevahu – až k Banskej Bystrici. Potom sa ich podarilo zatlačiť asi o sto kilometrov späť, ale na dobytom území už mali také silné pozície, že nakoniec nezostalo nič iné ako uzavrieť s ním prímerie. Gruškinovi zostalo skoro celé východné Slovensko a juhovýchodné Poľsko. Oficiálna hranica beží širokým oblúkom od maďarského Miskolcu, ktorý je dnes mestom duchov, cez Medzev, Gelnicu, horu Branisko a potom sa stáča mierne na západ, k Starej Ľubovni a poľskému Nowiemu Sadzu. Kraków, ktorý bol zasiahnutý niekoľkými taktickými strelami a v podstate z neho zostal iba obrovský kráter, je braný ako začiatok severného rádioaktívneho pásma.

Hranica je z oboch strán prísne strážená ozbrojenými silami obidvoch štátov, ale napriek tomu na nej prekvitá pašovanie – či už tovarov, surovín alebo ľudí, prevažne utečencov z východu. Je vlastne postholokautovým ekvivalentom studenej opony. Občas na nej dôjde k incidetom, najčastejšie drobným prestrelkám medzi jednotlivými pohraničnými jednotkami, ale tie sú skôr výsledkom nervozity a nesprávne zabezpečených zbraní mladých brancov než úmyselnými provokáciami. Medzi obidvomi stranami neexistuje žiadna diplomacia, ktorá by stála za reč, iba priama telefónna linka od predsedu Rady Aliancie Josefa Spáčila k vrchnému veliteľovi Konfederácie Nikolajevovi Valentinovičovi Gruškinovi.

Cez hranicu existuje iba niekoľko oficiálnych hraničných priechodov. Najfrekventovanejší z nich je práve Branisko, asi tridsať kilometrov od Popradu, pri päť kilometrov dlhom tuneli pomenovanom podľa hory, pod ktorou vedie. Je to súčasne aj jediný priechod, ktorý môžu používať aj distribučné kamióny tvoriace jedinú obchodnú linku s Konfederáciou. Železnica by síce bola ekonomickejšia, ale kvôli zničeným mostom a tunelom na Konfederačnej strane je bohužiaľ stále nepoužiteľná. A tak denne prejde cez Branisko zhruba stovka nákladiakov vezúcich do Konfederácie potraviny, elektronické a strojárenské výrobky a súčiastky a plasty, prevažne vyrobené z geneticky modifikovaných zemiakov. Opačným smerom sa dopravuje ukrajinský zemný plyn a v malom – veľmi malom množstve – aj ropa.

Práe v čase, keď sa Tomáš Trmčík ukladal k spánku, uvidel kapitán Vladimír Grešo z Pohraničnej Stráže Aliancie, vedúci smeny na hraničnom prejazde Branisko, na svojom monitore oznam o prejazde osobného vozidla s konfederačnej strany.

„Páni,“ zahundral. „Ten si teda vybral dobu.“ Osobné autá tu boli zriedkavé. Objavovať sa začali až pred dvomi rokmi, keď Konfederácia povolila vzájomné návštevy rodín z obidvoch strán. Pochopiteľne, vycestovať mohol vždy iba jeden člen rodiny, a aj ten si musel prejsť takými previerkami a procedúrami, že aj CIA by sa mala čo učiť, ale napriek tomu bola táto možnosť relatívne často využívaná. Dvakrát týždenne z Popradu do Prešova dokonca premávala autobusová linka a bola celkom slušne vyťažená. Ale väčšina ľudí prechádzala cez deň. Grešo si nevedel spomenúť, že by niekedy odbavoval osobné auto na nočnej.

Vzadu za ním Molas, osemnásťročný záklaďák s toľkými uhrami, že vyzeral ako keby mu niekto do tváre strelil brokovnicou, práve dvom ďalším bažantom podrobne opisoval, ako si to rozdával s babou, ktorú v piatok zbalil v bare v Poprade. Podľa Grešovej skromnej mienky mohol Molas vidieť nahé ženské telo tak akurát keď mu umrela babka a obliekali ju do truhly, ale nechal ho tak a len sa na seba so svojim zástupcom uškŕňali. Teraz chalana ale z jeho fantázie musel vyrušiť.

„Ide k nám osobák. Vyhoď mi ho na monitor.“

Molas bez slova poslúchol. Bol síce ukecaný, hlučný a pozorovať ho pri jedle bolo ako exkurzia na safari, ale s archaickým kamerovým systémom vedel narábať dokonale. „Máte ho tam.“

Na veľkom plazmovom monitore v čele miestnosti sa objavil záber z vnútra tunela. Mal len jednu tubu – druhú nestihli dokončiť – a aj v nej už boli na vozovke praskliny a z osvetľovacích telies fungovalo možno každé tretie, ale nebol probém identifikovať voz ako starý svetlý Mercedes.

„Návštevník alebo navrátilec?“ opýtal sa nadporučík Mravec, Grešov zástupca.

„Návštevník. Myslím, že bude lepšie, ak ho preklepneme.“

Obaja muži vyšli von. Budova pohraničníkov stála asi sto metrov od vjazdu do tunela a pôvodne slúžila ako dispečing a stanica záchrannej služby. Okolo stál poltucet veľkých ťahačov z návesmi s hučiacimi motormi a v studenom vzduchu bolo cítiť pach výfukových plynov. Keby vodiči vypli motory, už by ich možno nenaštartovali.

Voz sa vynoril z tunela asi o dve minúty, zamieril k odstavnému pruhu, kam ho Mravec navádzal svetelným terčíkom, zastavil a vypol motor. Bol to biely, zaprášený Mercedes 190E, asi tak z roku `90 alebo `91, z hrdzavými podbehmi a blatníkmi, ale inak v slušnom stave. Dokonca fungovalo aj elektrické ovládanie okien. Vodič bol päťdesiatnik, zo šedivejúcimi vlasmi a nepríliš udržiavanými fúzmi, v ošumelom, ale čistom hnedom kabáte bez záplat. Kabát mal kvôli slabému kúreniu zapnutý.

„Dobrý večer, pasová a colná kontrola. Poprosím si vaše cestovné doklady a evidenčný list vozidla.“

„Dobrý večer.“ Muž Grešovi podal obidva doklady, ktoré mal vedľa seba na sedadle a kapitán ich dôkladne prelistoval. Vedel, že pašeráci konfederačné hliadky podplácali, a keďže pašeráci im pred pár dňami zabitím ich troch kolegov vyhlásili vojnu, bol rozhodnutý, že cez jeho priechod niektorý z tých grázlov prejde len cez jeho mŕtvolu. Papiere, identifikujúce muža pred ním ako Michala Šavlíka, bytom v Zborove, vyzerali v poriadku. „Aký je účel vašej návštevy?“

„Idem navštíviť brata v Topoľčanoch.“ Usmial sa. „Len nedávno mi od neho prišiel list. Celú tu dobu som si myslel, že je mŕtvy.“ To nebol nijako výnimočný príbeh.

„Boli ste už niekedy na území Aliancie?“

„Nie. Teda... Iba pred Vojnou. To sa to tu ešte volalo Česko a Slovensko.“ Povedal to bez nejakej výnimočnej horkosti, ale na moment mu hlas stvrdol.

„Dobre, pán Šavlík. Zájdite prosím s vozidlom tam...,“ ukázal na širokú bránu do dielne, kde pôvodne stávali hasičské a odťahovacie autá „...vypnite motor, otvorte obidve kapoty a vystúpte. Musíme prezrieť vaše vozidlo.“

Šavlík sa podriadil bez slovka protestu. Nasledujúcich sedemdesiat minút obaja colníci Mercedes prešli od nárazníku k nárazníku. Nazreli pod palubnú dosku a nastrkali optické sondy do otvorov kúrenia, palivového potrubia a chladiča. Odmontovali obloženie dverí a opierky na sedadlách. Vyviezli voz nad servisnú jamu a prezreli každý centimeter podvozku. Úplne nakoniec prehmatali batožinový priestor a samozrejme prezreli Šavlíkovu batožinu – kufor a cestovnú tašku. Nenašli absolútne nič. Šavlík stál celú dobu pri stene a tváril sa mierne znudene. Grešo nevedel, čo si o ňom má myslieť.

Pred vojnou sám býval v Bardejove – spolu s rodinou odtiaľ ušiel tesne pred príchodom Gruškinových hord. Vedel ale, že mestská domobrana vzdorovala tak dlho, že pri jej poslednom odpore ruské delostrelectvo rozstrieľalo polovicu mesta, vrátane nádherného historického centra, ktoré bolo kedysi zapísané v zozname UNESCO. Neskôr si Rusi zrejme uvedomili, že na med sa chytí viac múch ako na ocot a v poslednej dobe bol život v Konfederácií v podstate podobný ako kedysi za komunizmu – ak ste príliš nevyskakovali, nechali vás na pokoji. Ak áno, urobili z vás exemplárny príklad. A ak ste sa premohli a pobozkali pár správnych zadkov, mohli ste dopriať sebe a svojej rodine nejaký ten nedostatkový tovar, napríklad prepotrebné lieky alebo plienky pre deti... alebo výjazdové povolenie, aby ste mohli navštíviť dávno stateného brata. Pochopiteľne sám, pretože keby s vami pustili aj rodinu, kde by mali záruku, že sa poslušne vrátite naspäť? To by bolo dosť hlúpe, že?

Nakoniec ho pustili. Grešovi sa to nepríliš páčilo. Čosi – možno šiesty zmysel, ktorý väčšinou nie je nič iného než rokmi skúseností vybrúsená intuícia – mu napovedalo, že so Šavlíkom niečo nie je v poriadku. Problém bol v tom, že nemali šancu ho odhaliť. Michal Šavlík si svoj kontraband niesol v hlave.