Čarovný svet pani D

„Dostala ďalšiu“ povedal Osud. „Ale nie! Tý sú nepoučiteľný, no čo už. Máš to v zázname?“ „Samozrejme, tak ako všetkých, tak ako všetkých....“ „V poriadku „ povedal Život a pri tom si pomyslel kedy to už skončí. „Idem sa pozrieť ako dopadla.“ „Bolo to moc zlé?“ „Nič extra“

Hladina „obrazovky“ sa rozčerila a vyjasnila. Keby sa na tento jav mohlo pozrieť ľudské oko, tak srdce toho svedka by rozkočilo na všetky strany a dotyčný by zomrel. Bol to úkaz tak krásny, že by ho ľudské chápanie nebolo schopné stráviť. Na povrchu sa začali črtať farby a tvary, o pár chvíľ ktoré nemožno rovnať s časom na Zemi, (lebo tam kde je tá „obrazovka“ žiadna planéta nie je), dokonca sa tam zjavovali celé postavy. Všetko však išlo rýchlo a odzadu asi tak ako keď pretáčate kazetu na videu. „Fajn , stop“ povedal Život a otvoril oči aby sa na to mohol pozrieť. Nikdy neplytval svojou energiou zbytočne a tak sa pozrel až vtedy, keď to pokladal za nevyhnutné.

Čas keď bola Perla ešte malá ho nezaujímal a nebol pre neho teraz podstatný. Posunul to až keď stretla zradnú pani D.

Perla kráčala krajinou , ktorá bola podľa nej fádna a obyčajná, vyvedená v sivých farbách s čiernymi alebo bielymi obrysmi predmetov, ktoré ju kedysi nudili ,ale teraz ju dokonca štvali. Teraz však išla tam kde pani D. ukázala. Nájde predsa raj, miesto kde bude konečne šťastná, miesto ktoré hľadajú všetci smrteľníci, miesto ktoré majú pod nosom, ale preto ,že pozerajú moc ďaleko, tak ho nevidia. Nie , to nemá z vlastnej hlavy, takto pekne jej to vysvetlila pani D. Nikdy jej filozofia nešla. Pani D. stretla náhodou, keď si už myslela že ju nepostihne nič úžasného a zaujímavého. A predsa! Už len pohľad na Ňu robil Perlu šťastnou. Nie, zo začiatku to tak nebolo, najprv sa hanbila, nikdy nebola moc smelá a cudzích sa dokonca bála. Po zoznámení zistila však že je to pani neškodná (veď ako by jej len mohlo ublížiť také malé stvorenie) a veľmi veselá. Svet s ňou bol hneď veselší i farebnejší, sivá bola na ústupe. Z úvah Perlu vytrhol zase ten šmuh. Niekde na boku cesty sa rýchlo prehnala akoby malá dúha. Perla sa jej vôbec nezľakla, bola rada že ju znova vidí, dokonca sa jej zdalo že je väčšia. „To je len dobre, moja“ povedal pani D. bez toho aby jej Perla niečo naznačila. Jednoducho vie na čo myslím, pomyslela si Perla. No a? na tom nič nie je....

O neurčitý čas už Perla putovala za svojím šťastím úplne inou krajinou. Vlastne nie. Akoby sa sivé prostredie vyfarbilo, skrášlilo ako v tých televíznych reláciách kde z Vás spravia „dámu“ alebo príťažlivú ženu. Nedalo by sa to ani slovom opísať aká markantná tá zmena bola. „Už niet cesty späť“ pomyslel si Život ale nebol prekvapený. Krajinu, ak sa to vôbec tak dalo nazvať, ktorú videl v hladine svojho „televízora“ by nedokázal namaľovať ani ten najlepší maliar, jej nádheru by nezachytila žiadna fotografia. Všetko bolo z dúhy, akoby na celú zem niekto vylial vodu s farbami. Namiesto vtákov sa odvšadiaľ ozýval smiech, nie však detský ale smiech dospelých ľudí, smiech ktorý nemal konca kraja. Vzduch voňal po banánoch alebo niečom takom, Perla si tú vôňu nevedela presne zaradiť. Pani D. mlčky kráčala popri nej a v duchu sa usmievala. „Vidíš, a to nie si ani na konci“ povedala Perle. Perla sa pozrela na pani D. a zistila , že pani podrástla. Celkom určite je väčšia. Na ženu má však akurátnu výšku. Keď som ju stretla bola malá ako záhradný trpaslík , pomyslela si. Mala vtedy čo robiť aby nevyprskal smiechom. Aj teraz jej bolo veselo, cítila sa perfektne. Dokonca chcela, aby cesta do raja trvala čo najdlhšie. Pri každom kroku, ako jej bosá noha dopadla na prašnú zem sa z povrchu zdvihol malý kúdoľ dúhového prachu. Bolo to niečo úžasné. Detailne vnímala každú čiastočku farebného prachu. Celé hodiny sa dívala len na svoje nohy a potom zazrela slnce. Dva krát väčšie ako normálne, teplé ale nie moc. Presne také aké chcela aby bolo. „Tu by som žila stále“, povedala Perla pani D. , ale tá tam už nebola. Zmizla.

Zrazu sa všetko akoby spomalilo a keď sa Perla obzrela, celá nádhera sa vytratila, potichu bez zbytočných zdržaní. Vyparila sa ako kúzelník v krabici. To čo po nej zostalo bolo ohyzdné. Močarina, púšť, kráter – zo všetkého len to najhoršie. Smiech už nebolo počuť, slnko nikde. Farba vyhrala bitku, ale vojna patrí sivej. Perla padla na kolená a začala plakať. Plakala skôr než si stihla všetko uvedomiť, plač začal sám, lebo radosť z jej vnútra odišla tak ako aj krajina. Rýchlo a bez stopy. Perla si všimla, že jej nohy krvácajú, má ich celé špinavé, zahnisané a opuchnuté. Bez hocijakého upozornenia sa povracala. Znovu a znovu až vracala čistú žlč. Bolo jej tak zle ako snáď nikdy. Pozrela sa na svoje ruky. Hrôza. Zapálené žili, všade samý vpich. Vpich na vpichu ako bodkovaná mapa, ako tie detské omaľovánky. Nemohla sa ani pohnúť, nemala silu ani zakričať. Potrebovala pomoc. „Áno, presne“ zašeptala potichu. Keby tak teraz prišla pani D. Tá by ma takto nenechala. Určite príde.....Len rýchlo kým nebude neskoro, kým nebude moc neskoro....

Neprišla. Nebolo prečo. Perlu duša opustila. Tam kde niet nádeje nemá dôvod zotrvať.Perla sama to vidieť nemohla, ale Osud s Životom to na hladine pozorovali snáď miliónkrát. Z hrude obete sa ako nitka pomaličky vysúkala dúha, slabučko bolo počuť i ten smiech a nitka sa vlnila v jeho šialenom rytme. U niekoho bola krátka, u niekoho dlhá ale vždy mala svoj koniec. Keď i posledný kúsok dúhy opustil telo, tak zmizol čo sa asi naučil u svojej jedinej “kráľovnej“. Pripojil sa k Pani D. na jej misii na svete.

„Som zvedavý koľký jej na to ešte naletia“ povedal Život a hladinu zakryl pohybom ruky. „Mnohý, ešte mnohý...“ odvetil Osud.

Záznam „Perlinej púte za šťastím“ si môžete všetci pozrieť. Celkom určite. Stačí len otvoriť poriadne oči , veď okolo žije mnoho takých Perál. Poučte sa, lebo nie všetko čo je malé a roztomilé nehryzie.....