Anjel strážny

Franz mal vtedy naozaj zlý deň. Nechcel si pripustiť, že je to najhorší deň v jeho živote aj keď to vedel. Večne si nevedel priznať pravdu. Aj vtedy, keď ho opustila. To však bolo pred rokmi.

Teraz:

Teraz bol nezamestnaný. Áno, patril k tým, ktorých nazýval „parazitmi spoločnosti“ vždy keď si ráno pri káve a cigarete čítal noviny. Paradox. Učebnicový príklad krutosti života. Raz si tam hore a dívaš sa dole s úškrnom a o chvíľu ani nevieš ako, si dole a na vrch sa radšej nepozrieš. Vyhadzov. Bože, ako len to slovo strašne znie. Nie, to predsa nie je možné. čo príde ďalej? Rakovina?.....

Ráno:

Ráno si prečítal noviny, zapil cigaretu kávou a pomaly nasadol do auta a vyrazil do práce. Túto rutinu jeho manželka volala s pobavením v hlase „ranný štart úspešného mladého muža.“ Samo o sebe bez potrebného podkladu a pre veci neznalého človeka sa jedná o nezaujímavú a predovšetkým nie moc vtipnú vetu „starnúceho manželstva“. On sa na nej vždy pobavil. Obsahovala totiž toľko sarkazmu, koľko snáď veta obsahovať len môže. Uvažoval vtedy, či existuje nejaká norma, kedy je sarkazmu vo vete až moc a vtedy ho niekto, či lepšie: niečo uberie a my si to ani nevšimneme. V poslednom čase často uvažuje podobným spôsobom. Zmenil sa a cítil že to nie je to posledné čo sa mení. Ani zďaleka.....

Dnes:

Nie, nevedel že vykonal niečo, čo si zasluhuje okamžitú výpoveď. Nechápal tomu a jeho rozčarovanie bolo obrovské. Keď tak nad tým uvažuje, čoraz viac sa v ňom stupňuje pocit, že za to nemôže. „Zase si nevieš priznať svoju chybu! Neznášam ľudí, ktorí si nevedia čestne postaviť k tomu čo vykonali. Sú to obyčajní sráči, tak ti poviem. Nechci k nim patriť, radím ti dobre, aby si vedel!“ Presne si pamätá slová svojho otca. Presne. Veď kto by si za tie roky nepamätal. Otec svoje „kázania“ nemenil, ostávali tak nemenné ako len otec sám bol. Zásadový, nekompromisný, taký silný. Nie ako Franz.

„Lenže dnes tatko, sa žije inak.“ povedal Franz až ho trhlo. „Zvuk vlastného hlasu ťa vystraší, , si obyčajný srá...“ „Stop! Dosť! Nie otec už dosť! Nebudem ďalej toto znášať!“ Teraz už kričal. Okolostojaci sa po ňom obzreli, ale len krátko, bláznov po svete chodí dosť. Stál na rušnej križovatke, ani nevedel ako sa tam dostal. Bola to križovatka, ktorou denne prechádzal už 15 rokov. 15 rokov v hajzli, pomyslel si. Bože, 15 rokov. Je to nespravodlivé!

Teraz?

Zrazu sa niečo zalesklo naľavo od neho. Obrovské zrkadlo. Bolo to jasnobiele, ako sneh keď naň svieti slnko. Obzeral sa, ale nevyzeralo to, že si to okrem neho ešte niekto všimol. „Bože, čo sú slepí“, pomyslel si. Podišiel bližšie , od neznámeho ho delilo asi 10 metrov. Chvíľami strácal z dohľadu celý „objekt“ lebo ho od neho delila „vrstva“ chodcov. Zmizol mu na dlhšiu chvíľu, až si myslel, že to bola len halucinácia. V tom pocítil chlad, až sa striasol. Okamžite mu naskočila husia koža. Vlasy na temene mal „v strehu“ , naježené. Celý svet sa skrútol, zatočil ako keď buchnete do glóbusu.

Zrazu vedel že je hocikde inde, len nie tam kde stál pred pár minútami. Vlastne nie! Bol presne na tej križovatke. Uff, vzdychol si. Som prvý prípad ktorý po tom čo ho vyrazili blaznie ako stará pani z tele novely. Čo príde teraz?, moja matka a povie mi, že som jej brat? V duchu sa zasmial nad svojou poetickosťou, ale smiech sa mu zadrhol v krku ako zle prežuté sústo, ako kôstka s višne, ktorú v pahltnosti nevypľul. Uvidel totiž seba. Nie ako v zrkadle, to by ho nevyľakalo. V zrkadle sa totiž vidíme naopak, teda aj písmo je naopak, znamienka cestujú z líca na líce a náš mozog tak nejak vždy čaká, že to tak v zrkadle bude vyzerať. Teraz to bolo o niečom inom. Diametrálne inom, tak podstatne inom. Videl sa v pohybe, ako prekračuje cestu, pre istotu sa pozerá sprava naľavo i napravo (starý zvyk z detstva) a chystá sa prejsť na druhú stranu. Ako sa len môže sám vidieť? Preboha! Už si bol istý, že jeho trápeniam nie je koniec. Určite zakotví v „cvokhause“, ale vody tohto „inštitútu“ majú tak lepkavé dno, že sa z nich kotvi nijakovsky nedajú odtrhnúť. Zase poetik... Z úvah ho vytrhlo niečo, pre čo začal kričať. Zastaň!! Preboha!!

Ľudia sa zbehli do stredu cesty ako zdochlinári k obeti. Zvyšok videl mlhavo, urobilo sa mu zle. Nejaký pán stál nad jeho (áno, druhým , len to povedz, nebuď zase sráč- „Prestaň otec, už som ti povedal prestaň!!“) telom. Práve sa stal svedkom vlastnej autonehody a kto vie, možno i smrti....

Ráno.

Zobudil sa úplne mokrý. Spotený ako myš. Nie toto sa Karlovi ešte nikdy nestalo, nikdy nemával nočné mory, ale bol si istý, že práve jednu prežil. Karl bol vodičom pre donáškovú službu a s touto prácou bol spokojný. Bol rád aspoň za to. Niekto nemá čo do úst.

Na ten „sen“ ak to vôbec možno snom nazvať ( mora znie trefnejšie) sa presne pamätal. Bolo ráno a on šoféroval vo svojej hnedej dodávke, rádio zapnuté a naladené na dopravnom servise. Nemal rád na cestách prekvapenia, bol vodič telom i dušou, zodpovedný, schopný niesť následky za svoje činy. Zrazu mu pred auto vbehol nejaký chlap v dlhom, čiernom kabáte. „Bankár“, to bola predposledná myšlienka a potom ešte „do riti!“ Zrazil ho. Celkom určite. Zvalcoval ho ako prst chrobáka, nestihol ani na brzdu dupnúť. „Bože! “ zreval a vtedy sa prebudil. Dnes bude dávať sakra pozor, lebo veril na znamenia. Fakt si dá bacha...

Teraz:

Blesk. Všetko ožiarilo biele svetlo a Franz sa ocitol živý a celý pred križovatkou. Pred križovatkou jeho života. Raz niekde čítal, že každá drobnosť, trebárs i to či sa vysmrkáš a či nie mení tvoj život. Sú to také križovatky a cesta sa mení každým cvaknutím ručičiek. Teraz tomu uveril, lenže jeho križovatka nezmenila jeho život, ale ho zachránila. Celý sa klepal, ľadový pot ho mrazil na chrbte. Mal pocit že odpadne, ale bál, že sa už nezobudí. („Aspoň raz si ako chlap, aspoň raz si mojím synom......“) Že by aj tu zmena? Otec predsa nikdy nikde nechodil pešo. Každú križovatku ktorú prešiel ,prešiel autom . Toto si nechá na neskôr.

Teraz je rád, že smie dýchať, že mu bije srdce a že má pulz. Čo to dočerta bolo? Čo a prečo ho zachránilo? Zachránilo ho to vôbec, alebo len ho chcelo vystrašiť? Mal pravdu. Nikdy sa nedozvie ako to bolo a možno je to tak dobre. Možno smola a nešťastie nemôže byť nekonečné, lebo ľudia by nechceli žiť. Osud nám niekedy ukáže čo s nami zamýšľa, aby sme sa sami zamysleli a konali. Sami volili. Aspoň zdanlivo. Vybrali si pripravenú možnosť. Starostlivo pripravenú.....