Skončilo sa to

Na chvíľu vyšlo slnko. Svitla nádej, že ešte dôjdu a že nedošli len preto, že bolo pod mrakom. No slnko začalo znova zachádzať za matné mraky a mizol môj tieň spolu s tieňmi ostatných vecí a začali spolu splývať. Ostala som znova sama, sama bez tieňa. No čo už, nedošli. Pohupovala som sa na hojdačke ešte desať minút po čase, kedy sme sa mali stretnúť v nádeji že predsa len niekto dôjde. Nemala som ani len kredit na mobile aby som niekomu zavolala kde sa všetci nachádzajú. Bola som v tom parku prvá lebo som ho mala jediná docela blízko k domu tak som tam išla pešo. Zdvihla som sa a pomaly som sa začala poberať preč. Kopala som do kamienka a premýšľala. ,Aké plytké od nich.‘ Prišla som domov a na icq som našla správy. Bola to správy od kamošky, ktorá tam mala tiež dojsť. Boli to chaoticky napísané správy.

jupi (9:40 AM)

zabili sa

jupi (9:40 AM)

autoubs havaroval

jupi (9:40 AM)

prezil len andrej

jupi (9:40 AM)

narazilo do nich auto a autobus spadol z mosta

jupi (9:41 AM)

idem do nemocnice

Vôbec som nechápala. Zavolala som tej kamoške a mierne mi to začalo dochádzať a slzy sa mi hrnuli do očí. Zdvihla s plačom. „Janka čo sa stalo? Kedy a ako?“ „Stalo sa niečo strašné. Konečne s tebou hovorím. Ako išli v autobuse tak do nich narazil opitý vodič a oni išli cez ten starý most bez zábradlia. Prežil to len Andrej. Ale je na tom veľmi zle. Leží v nemocnici Dúfam že sa uzdraví. Prosím ťa dôjdi za mnou do nemocnice!“ To už som vedela presne čo sa stalo a rozplakala som sa. Janka jediná nemohla ísť lebo mali na návšteve babku a povedala že za nami dôjde neskôr.

Hneď som sa vybrala za Jankou do nemocnice. Aj keď jeho som nemala veľmi v láske lebo Janka čo ho pozná sa docela zmenila, ale hlavne že ona bola šťastná. Bolo mi ľúto prečo on? Prečo nie niekto iný? Prečo neprežil napríklad Kubo, Maťo, Jolly, Peťo, Lucka, Lula, Sisa, Andy alebo

alebo jej brat Rasťo? Hnevala som sa na neho. Mal prežiť niekto iný. On bol chuligán. Sprejoval domy, fajčil, pravidelne pil a vtedy Janku aj podvádzal a aj keď som jej to hovorila neverila a podľa mňa o tom aj vedela len si to nechcela priznať lebo jej o tom hovorili aj ostatný.

Došla som do nemocnice. Janka sa mi hodila okolo krku a začala hovoriť že Andrej leží na intenzívnej starostlivosti a je v bezvedomí. Stále plakala a nevedela čo má robiť. Vysvetľovala som jej že sa musí hlavne ukludniť lebo sa čoskoro zblázni. Aj keď som mala v sebe hnev nevedela som jej to povedať do očí že ani bezvedomie si Andrej nezaslúži. Bola tam celých päť hodín a ja som medzitým chodila aj domov a bola som si dobiť kredit a čo najviac ľudom čo tých super ľudí poznali som oboznámila so skutočnosťami. Ako som to hovorila vždy som plakala lebo som nemohla zniesť to že tí ľudia už naozaj nikdy nedôjdu ku mne a nebudeme si pripíjať, spoločne variť, vyvádzať, žiadna chata sa už nekoná, už nikdy si Maťo nedá afro parochňu, Kubo nedostane závrat s porezaného prstu, Jolly už nikomu neukáže svoj holý zadok, Peťo si už neskúsi dať na hlavu fialovú farbu ako mal v pláne, Lucka sa už nestane právničkou, Lula sa nebude v opitosti váľať po hnoji, Sisa si číro na hlave už neurobí, Andy ani Rasťo sa už nebudú hádať kto bude sedieť na mieste spolujazdca. Všetci už dožili. Len on. Len Andrej si môže ďalej vyvádzať. A to ma štve.

Prešli tri dni a ja som bola v nemocnici každý deň ale len na hodinku, a to som bola len kvôli Janke a nie kvôli Andrejovi. Volala mi o druhej poobede že mám rýchlo dôjsť že Andrej otvoril oči. Hneď som vyrazila a nasadla do auta s mamou ktorá bola tiež zvedavá ako sa mu darí lebo ho poznala a bolo jej ho ľúto aj keď nám raz rozbil okno. Keď sme dorazili do nemocnice a vošli do izby na oddelení intenzívnej starostlivosti okolo Andrejovej postele bolo len pár ľudí. To preto lebo pri posteli mohli byť maximálne traja ľudia. Viac ľudí bolo vonku. Všetci tí ľudia ho poznali ako nevychovaného ale boli šťastný že aspoň niekto prežil s tej nehody ktorá bola aj vo večerných správach. Vtedy som si to uvedomila aj ja. Je úžasné že aspoň niekto prežil. Lepšie ako nikto. Je o jeden život ktorý ešte má šancu viesť normálny život. Konečne som sa s mamou dostala na izbu. Janka a jeho mama tam boli stále takže väčšinou tam išiel každý sám. Moja mama mu len pohladila ruku a zaželala veľa šťastia. Ja som sa ho opýtala ako sa to stalo.

Andrej začal rozprávať že si len pamätá ako do nich narazilo to auto a ich minibus spadol. Na zvyšok si už nespomínal, len ako sa už zobudil v nemocnici. Stále som sa pýtala ako? Prečo on? Nevedel odpovedať. Janka mi hovorila nech mu už dám pokoj a že by som mala byť šťastná aj za ňu a že nie som kamoška. Ja som len chcela vedieť pravdu. Andrej vtedy povedal že sa zmení.

Dva týždne bol Andrej na intenzívke a potom ho pustili domov. Išiel z rodičmi v aute a išla s nimi aj Janka. Chcela byť s ním. Milovala ho. Aj on jej to začal hovoriť od tej nehody. Myslím že by jej to hovoril doteraz keby nebolo vodiča za volantom kamiónu ktorého po 36 hodinách nespavosti prepadol mikrospánok. Teraz už neprežil ani Andrej. V ten mesiac, som stratila všetkých priateľov. Prečo? Prečo všetci umreli na cestách? Prečo ten kamionista žije? Prečo teraz sú všetci spolu a nechali ma tu znova samú? Ako keby to urobili schválne, ale keď umriem, budem znova s nimi. Ale ja mám čas.... Ale na ako dlho?